bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (6)




RUZOVE SKALNE MESTO PETRA II.

Na uvod tohto pokracovania by som rad v kratkosti porozpraval o tom, co sme poculi o znovuobjaveni Petry. Bolo to v lete roku 1812, ked jeden mlady 25. rocny Svajciar, menom Johann Ludwig Burckhardt (1784 - 1817), bol na cestach po Blizkom vychode smerom az do Egypta. Studoval Koran, jeho zvyky a arabsky jazyk, ktory uz vynikajuco ovladal. Mal preskumat vnutrozemie ciernej Afriky, az po pramene rieky Niger, pre Britsku vyskumnu spolocnost pre Afriku. Ked toho leta prechadzal na koni cez vychodne Jordansko, rozpravali mu Beduini pri taborovom ohni o jednom prastarom, zvlastnom, tajuplnom mieste zrucanin, niekde v nepristupnom pustnom pohori.


Vonkajsi Siq s niekolkymi velkymi a velmi vysokymi hrobkami s dvojitou rimsou

Z cias svojich studii vedel, ze by to mohla byt davno hladana Petra. Pochytila ho velka zvedavost a zacal sa vypytovat na podrobnosti, ale veduci jeho skupiny bol nedovercivy a mal obavy, ze cudzinec by chcel vsetky najdene bohatstva len pre seba. Burckhardt sa preto vydaval za muslimskeho putnika z Indie a tvrdil, ze slubil prisahou navstivit hrob proroka Aarona, ktory sa nachadza niekde v tejto horskej oblasti. Aarona velmi uctievaju v Islame ako Haruna a tak mu nemohli jeho prosbu odmietnut. Vdaka tejto lsti sa mu podarilo ziskat si ich doveru a tak 22. augusta 1812 presiel ako prvy Europan, po viac ako 600 rokoch, cez Es Siq (znamena brana a jej obluk sa zrutil az v roku 1917) do skalneho mesta Petry a az na upatie Dschebel (hora) - Harun. Aby bol jeho umysel ozaj vieruhodny, obetoval na tom mieste jednu kozu. Nadsenie, ktore ho pochytilo pri zhliadnuti nadhernych vytesanych chramov, musel pred svojimi sprievodcami dobre skryvat, aby nepochytili podozrenie. Napriek tomu, ze bol vo velkej casovej tiesni a stravil pri tomto osmom dive stareho sveta len jeden den, stihol vyhotovit niekolko skiz krajiny a plan fasady Faraonovej pokladnice. Jeho dennik a cestovna reportaz vzbudila hlavne vo Velkej Britanii velku pozornost, predovsetkym poznamkou, ze zrucaniny vo Wadi Musa musia byt totozne so skalnym mestom Petrou. Tieto jeho poznamky boli vsak zverejnene az v roku 1822, pat rokov potom, ako Burckhardt v Kahyre zomrel na dizenteriu bez toho, zeby bol niekedy vkrocil do vnutrozemia ciernej Afriky. A my sme pri nasej navsteve Petry kracali v stopach Burckhardtovych tak ako on pri jej znovuobjaveni v roku 1812. Vdaka tejto rokline Es Siq, jedinemu poriadnemu pristupu, bola vraj Petra najprv starocia nedobitna a potom aj dlho neobjavena, len Beduini vedeli o nej.


Ulica fasad - tu su zase jednoduche a prisne formy vysekanych domov, alebo hrobiek

Od krasnej fasady Khazne pokracovali sme cez udolie, ktore sa tu rozsiruje k tzv. Vonkajsiemu Siq. Nase oci sa nevedeli vynadivat na tej nadhere divokych skalnych utvarov. Dlhe vlnovite vzory su casto prerusovane priecnymi jemnymi liniami. K tomu prichadzali tie uzasne rozne farby cerveno posobiaceho pieskovca. Pri blizsom prizreti vsak hraje mnohymi farbami ako bledo-modra, seda, bezova, ruzova, cervena, hneda, bordova az fialova. Poculi sme v nasej blizkosti sa o tychto farbach bavit jeden vychodo-nemecky manzelsky par v strednych rokoch, ktori poznamenali velmi presvedcene, ze to beduinske deti maluju vo volnom case tie kamene s farbickami. Mali sme co robit, aby sme sa vsetci doslova nerozrehotali nad takym vysvetlenim - asi by tam museli nahnat kazdy den a vsetky jordanske deti malovat a aj tak by to bola sisyphovska robota. Po tomto kratkom rozptyleni sme pokracovali Vonkajsim Siqom s niekolkymi velkymi a velmi vysokymi hrobkami s dvojitou rimsou, ktory vedie navstevnikov ku Ulici fasad. Tu su zase jednoduche a prisne formy vysekanych domov, alebo hrobiek do skal, ktore sa striedaju s az barokovymi hyrivymi elementami. Fasady maju este dnes pozostatky vsetkych moznych farieb, lebo tie boli ozaj pestro namalovane - muselo to byt uzasne, ked to vsetko hralo mnohymi farbami. Napoli zasypane portaly domov nasvedcuju tomu, ze vyska cesty musela byt pred 2.000 rokmi podstatne nizsie ako dnes, pravdepodobne to zapricinil piesok, vietor a cas.


Amfiteater s 33 radami a nad nimi s hrobkami vytesanymi do skaly a hore na kopci Vysoke obetiste

Pokracujuc po Ulici fasad prichadzame k amfiteatru s 33 radami vytesanymi do skaly a s miestom pre 4 az 8 tisic divakov, zrejme podla toho ci sedeli, alebo stali. Uz Nabatejci tu postavili divadlo, ale dnesnu velkost jej dali az Rimania, ktori na to obetovali mnohe hrobky, ktore im stali v ceste ich umyslov divadlo patricne zvacsit. Trenovani horolezci sa mozu tu nad divadlom vysplhat tzv. direttissimou priamo na tzv. Vysoke obetiste na kopci 190 metrov nad mestom. Od divadla sikmo na druhej strane vedie schodiste hore k tzv. Kralovskej stene s 12 velkymi hrobkami vytesanymi do skaly (pravdepodobne boli tu pochovani nabatejski krali). Tuto cast sme si, ale nechali na neskorsie, lebo druhym smerom odtialto zacinal ten lahsi vystup k vysoko polozenemu obetnemu miestu (musel som to opisat, lebo doslova prelozene znamena to Vysoke obetiste). A tak sme pokracovali smerom kusok na juh od Petry, kde lezi pohorie Zib Attouf. Na vrchole vo vyske 1.035 metrov nad morom sa nachadza to tzv. Vysoke obetiste, ktore sme dosiahli po namahavom vystupe po uzkych, strmych chodnikoch a vysekanych pomocnych stupnov v skalach. Pri vystupe sme videli mnohe vysekane kanaly a vodovody a jedna teoria tvrdi, ze polkruh divadla v hlbke pod tymto miestom, este v byzantskych casoch, sluzil ako mestsky vodny reservoir.


Tzv. Vysoke obetiste s ritualnym oltarom

V dialke sme videli dva obelisky 7 metrov vysoke a 30 metrov od seba vzdialene a niektori ucenci tvrdia, ze predstavuju bohov Duihara a Al'Uzza. Vtedajsi kamenari odsekali cely vrch kopca a to 7 metrov hlboko a nechali stat len tie dva obelisky, nedaleko ktorych lezi Vysoke obetiste, ku ktoremu sme sa stverali. Udajne je to najkrajsie polozene a najlepsie zachovale obetne miesto antiky. Nabatejski kamenosochari vytesali vysoko nad divadlom v skale na tej rovnej plosine impozantnu otvorenu svatinu 65 metrov dlhu a na zapad orientovane tzv. Vysoke obetiste. K tomuto starodavnemu kultovnemu miestu, vraj zo 4. storocia pred nasim letopoctom, viedla vydlazdena cesta pre procesie priamo ku obetnemu oltaru s roznymi do skaly vysekanymi stupnami, kanalmi na odvadzanie a akoby nadrzami na zachytavanie obetnej krvy. Voda mala dolezitu funkciu pre ritualne umyvanie a obetovanie hralo velku ulohu v ich nabozenstve. Povazovalo sa to za obnovenie ludskych vztahov ku bohom a krvna obet bola chapana ako symbol zivota a ako pramen zivota. Z mnohych napisov v Petre a jej okoli existuju vraj dokazy, ze sa tu okrem zvierat obetovali aj ludia. Nedaleko toho miesta nasli archeologovia dalsie vodne kanaly a jednu nadrz vody, kde sa konali tiez ocistovacie ritualy. Miesto je pomerne male, cize nebolo myslene pre zhromazdenie velkeho mnozstva ludi. My sme vychutnali krasny vyhlad do dialav k bielej kupole Aaronovho hrobu na vrchu Dschebel Haroun az po Wadi Musa a na centrum Petry a az tu sme videli aku uzasnu ochranu poskytovali mestu okolite hory. Videli sme v dialke aj nove nevelke mestecko, ktore nechala postavit Jordanska vlada v roku 1985 pre Beduinov, ktori dovtedy zili este v okoli Petry v skalnych domoch a jaskyniach, alebo v ich typickych ciernych stanoch, utkanych z kozej vlny. Dovtedy patrili k pevnemu inventaru tohto antickeho divu sveta, ale jordanska vlada nechcela, aby turisti boli nimi obtazovani a tak ich presidlili do novo postaveneho betonoveho mestecka - ci su tam stastni o tom pochybujeme. V oblasti Petry su len z ich radov rekrutovany potrebny personal, miestni sprievodcovia a niekolko predavacov suvenirov, ako napr. beduinske satky, falosne crepy, prave farebne kamene a flasticky naplnene farebnym pieskom znazornujuce vselijake stylizovane obrazy krajin. Videli sme ako Beduini tie flasticky s tenkymi rurkami sikovne naplnuju jemnym pieskom roznych farieb, vrstvu na vrstvu a tak vytvaraju tie obrazky vo flaskach. Na tomto zvlastnom mieste, pri kratkom odpocinku v prijemnom chladku, pospominal som si na par veci, ktore by som rad spomenul aj nasim citatelom.


Zahradny chram

"Ziariaci Wadi Rum a vznesena Petra" tak strucne vystihol Lawrence z Arabie tie dve miesta. Ale aj on, tak ako aj dalsi spisovatelia a basnici opismi ako napr. "Sarkofag jednej prastarej civilizacie" a "Ruzove mesto len z polovicky tak stare ako cas" vraj ztroskotali vyjadrit fascinujucu zmyselnost tychto dvoch miest ci uz v proze, alebo poezii.

Ked mas moznost si vybrat dve miesta v Jordansku, ktore by si chcel vidiet a zazit, tak je to urcite Petra a Wadi Rum (Wadi Rum opisem v jednom z dalsich pokracovani). Ruzovy pieskovec, vodopady, pramene obklopene palmami, hlboke rokliny a sira cervena pust - tu ziju hrdi a s vybornymi obchodnickymi vlastnostami Beduini Jordanska. Dnes ziju hlavne z turistiky a pysne hovoria "My sme nasu domovinu nepredali, ale my ju radi ukazeme ludom, ktori pridu k nam ako priatelia." Ohladuplnost turistov ako napr. nezanechat po sebe ziadne odpadky, je ozaj to najmenej, co sa od nas moze ocakavat. Ministerstvo turistiky od aprila 1995 brzdi naval turistov do Petry vysokym vstupnym, maximalne povolenym poctom 1500 navstevnikov na jeden den a povinnym prenajatim miestneho sprievodcu. Je to velmi mudre hlavne pre tych, ktori si chcu toho ozaj vela pozriet a aj sa nieco dozvediet a potom hlavne aj kvoli hladaniu pamiatok, bludeniu, alebo dokonca zabludeniu - ta oblast ma dnes vyse 25 stvorcovych km, nehovoriac o urcite vela zaujimavom co sa ludia od nich dozvedia. Zase sa musim vratit k nasmu stalemu sprievodcovi Mahmudovi a spomenut, ze on bol nasim jedinym sprievodcom pre celu cestu a tym sme nepotrebovali nikde miestneho sprievodcu. Co musel ten clovek vsetko poznat, vediet a ovladat a to vsade kam sme prisli. Skratka bol to jeden fenomen, ktoreho sme stale viacej obdivovali a nielen my, ale vsade kam sme prisli, ho miestni ludia velmi uctivo zdravili a bolo na nich vidiet, ze su pysni, ze s nimi prehodil par slov. My ho urcite nikdy nezabudneme. No a po takychto mojich myslienkach vybrali sme sa vsetci na dalsie putovanie.


Pohlad zhora na hrobku Rimskeho vojaka a dalsie hrobky nad nou a vedla nej

Z tejto vyvyseniny sa da zist druhou cestou pre procesie cez Wadi Farasa, po mnohych vysokych stupnoch a chodnikmi vedla strmo padajucich stien do hlbok, ku dalsim roznym hrobkam. Casto sme sa museli ozaj sustredit a dobre pozerat kam stupame. Presli sme okolo Lvej studne, ktora bola k dispozicii pre pod nou leziace mesto a naviac z papule 4.5 metrov dlheho a 2.5 metra vysokeho lva vytekala voda pre smadnych putnikov. Trochu nizsie na jednej vyrovnanej plosine je tzv. Zahradny chram, ktory sa preto tak vola, lebo hlavne na jar, ked v udoli vsetky kvety kvitnu, vyzera tu vraj ako v najkrajsej kvetinovej zahrade. Pri chrame je velka cisterna, ktoru naplnal pramen vzdialeny 4 kilometre - uzasny inziniersky vykon. Odtial sa rozdelovala voda na siet kanalov, potrubi a reservoarov az do centra mesta . Odtialto bolo vidiet v hlbke hrobku Rimskeho vojaka a uz tu hore nas napadlo, ze tato velka hrobka musela sluzit asi dolezitejsej osobnosti, ako nam jej nazov prezradza. Sice v jednom z troch vyklenkov na fasade je torzo v rimskej vystroji a podla toho dostala tato hrobka svoje meno, ale to este nedokazuje, ze tam bol aj nejaky rimsky vojak pochovany. Po prehliadke hrobky, s jej uzasne prirodne sfarbenymi stenami, pokracovali sme cez rozne male udolia a rokliny, popri juznom mestskom mure, po neoficialnych chodnikoch, ktore ale nas Mahmud velmi dobre poznal. Zrazu sa nas opytal ci mame chut urobit malu odbocku k najkrajsiemu vyhliadkovemu miestu v Petre na Um el Biyara 1145 metrov nad morom, ze to bude sice namahave, ale stoji to za to. Samozrejme, ze sme boli zrozumeni, vlastne sme si uz zvykli stale prekonavat vysky okolo 100 metrov raz hore a potom zase dole. Mali sme este k tomu ale stastie, ze velka cast cesty bola v tieni, takze az tak sme sa nespotili. Isli sme aj po jednej zaujimavej, lahko stupajucej rampe, ktora vedie medzi skoro zvislymi stenami a velmi ulahcuje vystup. Je vraj zahadne, ze vtedajsi obyvatelia tejto casti postavili tuto rampu, ved schody by boli byvali podstatne jednoduchsie. Ja si myslim, ze snad potrebovali rampu na transportovanie niecoho, co bolo po nej jednoduchsie transportovat, ako po stupnoch - ktovie? Sidliste vtedajsich obyvatelov Edomitov je uz z casti aj vykopane a pochadza vraj zo 7. storocia pred nasim letopoctom a dokonca sa toto miesto spomina aj v Biblii ako Sela (znamena v ich reci tiez skala) a bolo jedno z ich poslednych utocist.


Hrobka Rimskeho vojaka s tromi torzami vo vyklenkoch nad vchodom

Um el Biyara, alebo matka cisterny, dostala svoje meno podla 8 cisterien zvonoveho tvaru vysekanych do skalnej plochy. Vsetky boli prikryte kamennymi platnami tak dobre, ze ich ludia zbadali len pri dobrom prizreti a sucasne zarucovali pri najvacsich horucavach dobru ochranu pred vyparovanim vody. Nabatejcom sa podarilo ich polnohospodarsky system priviest na tu uzasnu uroven hlavne vdaka tomu, ze museli celit pusti a nedostatku vody. Vo velkej oblasti vybudovali dokonalu siet nadrzi, hradzi, cisterien a zavlazovacich kanalov a premenili vtedy vypriahlu krajinu na kvitnucu zem. Na vsetkych okolitych vrchoch su vytesane nadrze na zberanie vody zo zimnych dazdov a s vynikajucim systemom zasobovania mesta vodou. Uzasny vyhlad do okolia z tohto vrchu, ktory je skoro z kazdeho miesta v Petre dobre vidiet, nas odskodnil za vylozenu namahu. Dalej sme odtialto pokracovali sice skratkou, ale aj tak nas cakal este pekny kusok vandrovania ku velmi znamemu skalnemu chramu vysoko v horach El Deir, alebo Klastor, ale o tom a o dalsich zazitkoch v Petre az v dalsom pokracovani. Tentokrat zostavame s pozdravom naharuka saidun (asi ako dobry den).

(pokracuje na Petra III)