bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (7)





RUZOVE SKALNE MESTO PETRA III.

Na uvod tohto pokracovania par slov o rituali handrkovania, alebo zjednavania cien, o com sme diskutovali a vytahovali rozumy od nasho Mahmuda, pocas nasej vandrovky k dalsej pozoruhodnosti Ed Deir daleko v horach.

Pre nezaujateho pozorovatela prebieha ritual handrkovania, ktory mozete v kazdom orientalnom bazare sledovat, individualne a hlavne podla zapojenych osob.

Uz davno je zname, ze ludia v Oriente velmi radi pouzivaju kvetnatu rec a az divadelnu gestikulaciu. No, ale az tak jednoduche to nie je, lebo aj u nas na zapade sa o niektory tovar, ktoreho cena nie je od zaciatku pevne stanovena, moze cena zjednavat. Vezmime si napr. platy, nemovitosti, starozitnosti, alebo pouzite auta. Naopak zase v orientalnom bazare su veci, ako zakladne potraviny, alebo lacny spotrebny tovar predavany za pevne ceny. Okrem toho v mnohych pripadoch zjednavanie ceny skodi aj imidzu obchodu. Hlavne dovody pre tuto formu obchodovania su viacmenej v socialnych a hospodarskych ramcovych podmienkach. Jednym zo znakov tradicnej bazarovej ekonomiky je staly nedostatok objektivnej informacie. Tu neexistuju masove media, ktore o ponuke a dopytu, o kvalite a cenach informuju siroku verejnost, nehovoriac o organizaciach pre vyskum trhu, alebo dokonca ochranu spotrebitelov. Triedy kvality su tu v maloobchode nezname a miery s vahami len nedostatocne zjednotene. V krajinach ako Jordansko, kde este pred jednou, alebo dvomi generaciami, väcsina domacich boli analfabeti a v mnohych arabskych krajinach este aj su, vymienaju si ludia informacie ustne. Kupujuci ohodnoti najprv momentalnu cenovu hladinu tak, ze sa opyta nezaväzne jednotlivych obchodnikov na ceny a kde zisti najvyhodnejsiu cenu, tak tam zacne zjednavat. Cielom predavaca je ziskat si jedneho staleho zakaznika a cielom kupujuceho je s doveryhodnym obchodnikom vytvorit si jeden dobry obchodny vztah a tak v buducnosti nakupovat bez dlheho vyjednavania.

Z niekolkych trikov, ktore pouzivaju obidve strany, sa mozu dokonca aj turisti priucit. Napriklad zeny to maju jednoduchsie, lebo urcita galantnost voci zenam vyustuje v urcitej velkorysosti. Velku rolu hraje aj denna doba, skoro poobede, najedeny, horucava a niekedy aj hasis berie predavacovi chut na tak oblubeny slovny suboj. V podstate je to pre nich, samozrejme okrem zarobku, aj zabava, alebo doslova jeden ritual sa handrkovat a snazit sa protivnika co najvtipnejsie porazit – ked im niekto okamzite zaplati pozadovanu sumu, tak su dokonca sklamani. K dobremu tonu patri hovorit nielen o peniazoch, ale aj priatelske kecanie o kvalite tovaru, odkial prichadzas, koho tam poznas atd. Najlepsie sance na dobry ulovok mate pred vecernou modlitbou, lebo podla starych zvykov posledny kupec dostane vzdy slusnu zlavu.


Renesancna hrobka, tymto menom chceli zdoraznit eleganciu vchodovej struktury tejto hrobky

To, ze sa pri tak komplikovanych rozhodovaniach denno – denne prisposobuju ceny podla dopytu a ponuky, povazoval uz svojho casu prorok Mohamed za zazrak a radi spominaju jeho vyrok, ze v bazare neurcuje ceny nikto iny ako sam Boh. Samozrejme, ze je ine zjednavanie s lietajucimi, poulicnymi, alebo predavacmi pri pozoruhodnostiach (ktori su niekedy doslova doterni) – ti nasadia ceny velmi vysoko, aby mohli dlho znizovat cenu. Ked niekto takymto zaplati viac ako tretinu pozadovanej ceny, tak je si sam na vine – jedine, ze je mu ta vec az tak vzacna, ze cena nehraje ziadnu rolu a potom je to cena milovnika tej veci.

Nasa cesticka od Um el Biyara viedla, ako uz viackrat v Petre, cez mnohe do skal vytesane stupne, popri strmych stenach a hlbokych priepastiach, co je dobre vidiet aj na jednej pripojenej fotke. Nakolko uz bolo poobede, mali sme aj tu casto vdaka vysokym stenam, prijemny chladok. Videli sme vela oleandrovych zelenych krikov, ale bohuzial uz bez kvetov, co je ale v tejto rocnej dobe aj pochopitelne. Casto sa nam medzi skalami otvarali nadherne pohlady do dialav, no a pri takychto rozptyleniach nam usla cesta velmi rychlo.


Vandrovanie v Petre nebolo celkom jednoduche, vyzadovalo si miestami aj velku opatrnost

Po asi necelej hodine slapania, dosiahli sme koniec cesty a vyjduc na namestie procesie, stojime zrazu pred znamym skalnym chramom Ed Deir (Klastor), druhou najvacsou atrakciou Petry. Svojou vyskou 45 metrov a sirkou 50 metrov je to najvacsia fasada v Petre a clovek si pod nou pripada ozaj velmi maly. Sediac v chladku oleandrov na zemi v piesku, odpocivame a obdivujeme tento vytvor nabatejskych kamenosocharov. Cez hlavu mi prebiehaju myslienky ako kolko ludi a ako dlho vysekavali zo skaly tuto uzasnu fasadu, ako aj vnutorny priestor v nej.

Samotny portal je az 8 metrov vysoky a na vrchole Ed Deir stoji 9 metrov vysoka urna. Na urnu je mozne sa vyskriabat (ale len taki, ktori netrpia zavratou) a az potom, ked niekto stoji hore, si ti dolu stojaci uvedomia v pomere jej velkost. Krasny pohlad odtialto siaha az po Wadi Arabia, Cervene a Mrtve more a Haronov hrob s bielou kopulou na vrchole hory Dschebel Haroun.

Po kratkom odpocinku sme pokracovali este asi pol kilometra dalej na severozapad, kym sme neprisli na jednu skalnu plosinu s peknym vyhladom, ale kde bol taky sraz, ze sa tam uz nedalo ist dalej.


Skalny chram Ed Deir, tato giganticka stavba 45 metrov vysoka a 50 metrov siroka, nam doslova vyrazila dych, tento monument je vytesany do hory, ktora stoji majestatne za nim

Tak sme sa vratili zpat k Ed Deiru, na ktoreho krase sme sa este raz pokochali a vydali sa priamou procesijnou cestou, s mnohymi skalnymi stupnami, na zpiatocnu cestu do Petry. Zaznacil som si nase absolvovane trasy do podrobnej mapy, ktoru som si den pred tym kupil v hoteli a v duchu si pochvaloval, ze ako dobre som urobil. Az doma sme videli, ze ako a kolko sme toho pochodili. Viackrat sme pri tejto nasej vandrovke stretli Beduinov, zeny a deti na osloch a muzov na krasnych konoch, alebo tavach.

Po ceste sme videli este zaujimavy Lvi hrob a onedlho na to sme prisli, asi po 45 minutach od Ed Deiru, k malemu archeologickemu muzeu. Priestory muzea urobili v jednej mimoriadne farebnej skalnej jaskyne, ktora vraj bola znama ako Duhovy chram. Su tam vystavene miestne nalezy nabatejskej keramiky a reliefy, ako aj skulptury z helenistickej a rimskej doby. Tu boli aj konecne zachody a umyvarky vo velmi peknej pristavbe sikovne zakomponovanej k muzeu. Inac vtedy (neviem ako je to teraz) pocas vandrovky boli toalety len prirodne, ale nastastie my sme nemali ziadne problemy. Presli sme este okolo niekolkych hrobiek, kym cesticka vyustila na zaciatku centra Stareho mesta.


9 metrov vysoka urna na skalnom chrame Ed Deir v porovnani s postavami stojacimi pri urne

Na tuto pomerne namahavu obchodzku, ktora zacala skoro doobeda pri amfiteatri, pri ktorej sme sa aj obcas dobre spotili a zadychali, potrebovali sme skoro pat hodin. Aj tato cast Petry bola uz tiez skoro uplne vyludnena, lebo denni turisti sa uz museli vydat na zpiatocnu cestu odkial prisli a my sme ich lutovali, lebo vlastne za tych len par hodin obhliadky, nemali cas na tie vzdialenejsie pozoruhodnosti. Vdaka dobre organizovanej prehliadke nasim Mahmudom, boli sme skoro cely cas len my sami a prilezitostne stretnutia s inymi turistami boli pre nas vlastne malym rozptylenim. Vychutnavali sme aj nadalej ticho, klud a uzasnu atmosferu tohto miesta.

No a odtialto sme uz videli zbytky helenisticko – rimskych stavieb a isli sme po pekne vydlazdenej ceste kolonady – Cardo maximus, ktora bola vlastne centrom mesta a kazdy meter tu bol svojho casu vyuzity. Aj v tom boli Rimania uzasni, totizto pred tym nez zacali nieco stavat, postavili perfektnu siet ciest a az potom prislo to ostatne na radu. V plnom rozkvete Petry tu stali monumentalne verejne budovy, palace, chramy, obchodne haly, trznice, kupele a obytne domy z ktorych je väcsina znicena a este nezrekonstruovana, alebo dokonca ani neni vykopana. My sme sa blizili k Temenosovej trojdielnej brane, len z casti zachovalej, ktora ukoncuje kolonadu Cardo maximus a je vitaznym oblukom a sucasne vstupnou branou do Temenos - 200 metrov dlhy nabozensky okres. Brana bola postavena na pocest cisara Trajana v roku 114 nasho letopoctu.


Vandrovanie v Petre bolo stale hore a potom dole a zase hore

Na nas cakala este jedna velka zaujimavost Petry tzv. Kralovska stena, ktoru sme si nechali umyselne az na neskorsie popoludnie, ci uz pre mensie mnozstvo navstevnikov, alebo pre vyborne osvetlenie slnkom. Slnko, stojace uz pomerne nizko na zapade, osvetluje velmi peknym, teplym svetlom v dialke sa rysujucich dvanast kralovskych hrobiek vytesanych do skal pohoria Dschebel Khubtha, v ktorych vraj boli pochovani nabatejski krali. Je to po Khazne Faraun a Ed Deir tretia najväcsia pozoruhodnost Petry. Oproti amfiteatru vedie k nim schodiste vytesane do skaly, ktore prechadza do monumentalneho schodista a tym na este vyssie polozene

miesto, ako ostatne hrobky, az ku najimpozantnejsej Hrobke Urny. Tato hrobka zanecha na cloveka uzasny dojem s obrovskymi rohovymi stlpami a niekolko poschodovou fasadou ukoncenou architravom. Meno dostala podla urny na vrchole hrobky. Ma otvorene nadvorie so stlporadim, z ktoreho je uzasny pohlad cez cele mesto Petra, pohorie Ummel Biyara a dokonca aj na amfiteater.

Ma vysoke priecelie a mimoriadne priestorny interier o rozmeroch 18 x 20 metrov. Pravdepodobne tieto mimoriadne rozmery prispeli k tomu, ze v roku 446 nasho letopoctu vysekali dalsie vnutorne priestory, ako napr. pre apsidy a spominane schodiste, po ktorom bol dobry pristup na idealne miesto pre krestanske omse a tak ju v roku 447 n. l. zasvatil biskup Jason na Katedralu Petry.

Pokracovali sme dalej, popri niekolkych menej vyznamnych hrobkach, ku Hodvabnej hrobke, pomenovanej podla velmi jemnej a pestrej farebnej kresby kamennej fassady. Vodorovne pruhy roznych farieb ako biela, seda, modra, ruzova a svietiaco cervena pripominaju akvarelovy hodvab a z toho vzniklo aj jej meno. Dalej, po dalsich mensich hrobkach, sme prisli ku Korintskej hrobke, kde sa jej tvorcovia snazili napodobnit Khazne Faraun, co sa im nie velmi dobre podarilo. Fasada je velmi znicena, lebo najviac trpela zo vsetkych kralovskych hrobiek na zemetrasenia, eroziu a je najviac vystavena vetru a padajucim skalam. Priamo v susedstve vlavo s nou lezi jeden z najvacsich monumentov Petry a to trojposchodova impozantna Palacova hrobka pripominajuca kopiu rimskeho palaca. Je aj preto zaujimava, lebo spodna cast je vysekana zo skaly aj so spodnymi styrmi branami a nad nou 18-timi stlpmi, len jednu cast najvyssieho poschodia museli domurovat, lebo skalna stena nebola az tak vysoka a dokonca ustupovala trochu dozadu.


Temenosova trojdielna brana, v pozadi Kralovska stena vytesana do pohoria Dschebel Khubtha

Asi 300 metrov dalej od Palacovej hrobky je Mauzoleum Sextiusa Florentiusa, ktory za cisara Hadriana (117 – 138) spravoval Provinciu Arabia. Je to jedina datovana hrobka Petry, jeden zvetraly napis nad dverami opisuje hrobku s rokom 130 nasho letopoctu. Odtialto sme zostupili dolu na uroven kolonady a pomaly sa vracali popri Nymphaum – verejnej studni a amfiteatru k Vonkajsiemu Siqu a ku Khazne Faraun, ktoru sme uz rano obdivovali vo farbach vychadzajuceho slnka. Teraz, v plynulom osvetleni bez priameho slnka a tienov, vynika este viac nadherna ruzova farba fasady. Este dlho vychutnavame tento uzasny pohlad, so snahou si zapamatat co najviac detailov tejto chvile a v duchu dakujem, ze som mohol zazit takyto nadherny den.

Pomaly sa stmieva a my musime este prejst 2 kilometre cez pravdepodobne uz skoro celkom tmavu priepast Es Siq. A naozaj, sem tam boli este spicky strmych az 80 metrov vysokych stien osvetlene slnkom a ja, nakolko som zaostal kvoli foteniu, isiel som uplne sam v polotme a tom tichu, nikde ani zivacka – bol to uzasne pekny pocit – ako keby sa zastavil cas. No a ako idem dalej v dialke vidim nejaku svetlu postavu a ako prichadzam blizsie, spoznavam ze moja Alica caka na mna a zbytok cesty pokracujeme uz spolu. Ako vychadzame cez prirodzenu branu z tejto priepasti, nas plne osvetlili posledne slnecne luce tohto krasneho dna a dokonca este aj Obeliskova hrobka nas vita doslova ziariac krasnou zltou farbou. Pred siedmou hodinou vecer prichadzame do nasho hotela, po 11 hodinach stravenych v nadhernej a nezabudnutelnej Petre unaveni, ale nesmierne stastni a plni zazitkov.


Kralovska stena v Petre – zlava Palacova, hned vedla Korintska, trochu dalej Hodvabna hrobka a celkom vpravo Hrobka Urny

My sme pochodili, od skoreho rana az do zapadu slnka, vyse 20 km (podla mapy), presli ca. 2.500 stupnov (podla Mahmudovych udajov), prekonali hodne vyskovych rozdielov a videli z tych udajne doteraz objavenych a vykopanych 7% len malu cast. Ale aj tak je to pre nas osmy div stareho sveta a jedna z najkrajsich stavebnych pamiatok, ake sme kedy videli.

Kombinacia uzasnych stavebnych pamiatok antiky a velkolepej pustnej a horskej krajiny, robi z Petry, nielen jednu z najväcsich atrakcii Jordanska a Orientu, ale dokonca jednu z najfantastickejsich pozoruhodnosti na svete. Potom, ako svajciarsky cestovatel J. L. Burckhardt, prezleceny za Araba v lete roku 1812, ako prvy Europan tento dalsi div sveta znovu objavil pre zapadny svet, zaregistrovali tam archeologovia zatial vyse 800 dalsich rozlicnych pamätihodnosti.

Az v minulom storoci, najma v poslednych desatrociach, zacali archeologovia a historici umenia odhalovat tajomstva Petry. Od roku 1954, kedy prevzal Urad pre spravu starozitnosti Jordanskeho kralovstva dozor nad archeologickymi pracami, dosiahli odhalovania pamiatok system a ujali sa ich aj medzinarodne vyskumne skupiny. Vdaka tomu sa zacina rysovat cela minulost Petry v novej perspektive, takej aku si Petra ozaj zasluzi. Napriklad v roku 1990 objavil archeolog Kenneth W. Russel na konci Kolonady, na vyvysenej ploche, krasny byzantsky kostol zo 6. storocia n. l. – trojdielna bazilika s nadhernou mozaikovou podlahou, oltarom atd. a v roku 1993 ho aj vykopali.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach v pusti Wadi Rum, sa dozviete az v dalsom pokracovani a zatial zostavame s arabskym mada jukallifu (asi ako kolko to stoji?).