bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (2)




CESTA Z AGABY DO AMMANU A OKOLIA

Do Agaby sme prisli my dvaja nejak mimo planu, lebo v ten den vraj nemali prist nijaki cudzinci a tym padom bol colny urad v pristavnej budove zatvoreny. My sme vsak dufali, ze ho kazdu chvilu otvoria, lebo sme boli bez pasov, ktore sme museli pri nastupeni do lode v Nuweibe odovzdat. Naviac este k tomu aj bez viza (podla informacii nam ho mali udelit pri pasovej kontrole) a bez tych by sme neboli mohli vycestovat bez komplikacii z Jordanska. Urcite by sa bol musel do toho zapojit svajciarsky konzulat - zkratka same vybavovacky a neprijemnosti, miesto vychutnavania zaujimavosti na ktore sme sa velmi tesili. Vsetci cestujuci z lode a nebolo ich malo, zmizli neuveritelne rychlo a len my dvaja sme ostali v zrazu zatvorenej pristavnej budove pri prepazke colnice. Dokonca ani len z okien sme nevideli vonku ani zivacka. Okrem nas tam nikto nebol a my sme zacinali mat divne pocity a predstavy prenocovania, lebo najblizsia lod mala odchod a prichod az na buduci den. Aspon nejake lavicky na sedenie, zachody a tekuca voda bola k dispozicii. Konecne asi po hodine cakania a rozmyslania co rozumne podniknut, poculi sme v dialke nejake zvuky. Za chvilu na to sa objavila jedna zena s metlou a kyblom v ruke - uz sme si v prvom momente mysleli, ze nas caka robota. Neviem, kto bol viacej prekvapeny ci my, alebo ona. Po dlhsom vysvetlovani rukami, nohami a neviem cim este vsetkym, nas pochopila (aspon sme dufali), ze nieco s nami nie je v poriadku. O chvilu sa jej dokonca podarilo telefonicky s niekym spojit a asi aj nieco vybavit. To sme zistili az ked sa po hodnej chvili objavil jeden muz v uniforme, ktory nam ako kuzelnik vycaroval nase pasy a udelil potrebne vizum. Na to sa objavil este jeden mlady Beduin, ktory sa nam velmi omluval, zobral nas autom do mesta a dokonca nam aj zorganizoval pekny hotel. Keby sa to bolo stalo v Europe, uz by sme boli vsade hladali skrytu kameru pre znamy televizny program. Ale od tohoto momentu, sme sa vsade stretali len s tym, co bolo uz aj v pristave velkymi pismenami napisane "Ahlan wa sahlan - srdecne Vas vitame."

V hoteli sme po tomto zazitku plne vychutnali prijemne chladnu vodu v bazene, vyborne pohostenie roznymi arabskymi dobrotami na terase s vyhladom na more, vecerne mestecko a potom dobru, meku postel. V pomysleni spat hladny na nejakej lavicke v cakarni pristavu, by urcite nebol byval prijemny zazitok. Vsetko dobre skoncilo a my sme zaspali spankom stastnych turistov.

Na druhy den sme sa stretli so styrmi prave prislimi sympatickymi Svajciarmi, s ktorymi sme vytvorili nahodne zlozenu skupinu, pre najblizsich 8 dni okruznej cesty po Jordansku. Nasej skupinke pridelili domaceho sprievodcu Mahmuda, vtipneho 55 rocneho maleho muza (velmi pripominajuceho neboheho francuzskeho komika Luis de Funesa) a domaceho sofera s pohodlnym minibusom.


Rimsky amfiteater v Ammane, v pozadi su zbytky stlpov kolonady

Po zoznameni sa s ostatnymi, vydali sme sa na 330 km dlhu cestu do Ammanu, hlavneho mesta Jordanska. Mat domaceho sofera a dokonca sprievodcu, ktory hovoril vyborne nemecky, sprijemni cloveku celu cestu z viacerych dovodov. Usetri spustu casu hladanim, ci uz najlepsej trasy, zaujimavosti, ubytovania, dobrych restauracii s domacimi specialitami a obide eventualne zacpy, alebo rozostavane cesty. Usetri peniaze, lebo si cloveka nedovolia az tak okabatit, ako ked je sam a neznaly pomerov. Nehovoriac, ze cely cas moze clovek so sprievodcom konverzovat, dozvediet sa nazory na svet z ineho kulturneho a nabozenskeho zmyslania a vypocut si dobre rady ako napr. spravne zjednat ceny na trhu a podobne. Clovek sa v podstate cely zivot uci. Dozvies sa toho ohromne vela, ako napr. o zvykoch v krajine, co sa smie a co nie. Mozes dobre sledovat ubiehajucu krajinu, kde su pekne motivy na fotenie zastavit kedy a kde chces atd. A tak nam cesta usla po niekolkych zaujimavych zastavkach a so skusanim domacich, nam este neznamych dobrot, velmi rychlo. Po prichode do Ammanu, modernej metropoly s antickymi zaciatkami, ktora sa nachadza v nadmorskej vyske medzi 750 az 1000 m - a dokonca tak ako Rim na siedmych pahorkoch - ubytovali sme sa v centralne polozenom, peknom hoteli. Vdaka uvedenej nadmorskej vyske vladne tu aj v plnom lete prijemna klima. Po kratkom obcerstveni vyrazili sme vsetci siesti s nasim Mahmudom do ulic. V Ammane nas velmi zaujal vo velmi dobrom stave a s vybornou akustikou rimsky amfiteater so 44 radmi pre viac ako 6.000 divakov, kde sa poriadaju vynikajuce koncerty a rozlicne ine podujatia. Pochadza z 2. storocia n. l. a bol postaveny vo svahu Jabal al-Jaufa, jedneho zo siedmych pahorkov. Az v roku 1957 sa rozhodlo mesto amfiteater zrekonstruovat. Ciastocne ho museli dokonca vykopat a cela renovacia sa im aj ozaj prikladne podarila. Akustika je taka uzasna, ze ked som bol v poslednej rade uplne hore urobit par fotiek, pocul som zrazu znamy hlas "neblbni kam, sa to zase stveras, pod uz konecne dolu" pozeram, ze kde je Alica, lebo sa mi nechcelo verit zeby ma bola sledovala. A co vidim ona si stoji dole na javisku, daleko odomna a ako keby nic si potichu nadava a ja som ju vyborne pocul.


Zbytky stlpov Herkulesovho chramu v Ammane na pahorku citadely

Odtial sme vysli na pahorok citadely, kde na vyvisenine nad archeologickym muzeom su pozostatky obrovskeho Herkulesovho chramu pravdepodobne este z cias Marka Aurela. Po kratkej navsteve muzea a zhliadnuti par velmi zaujimavych exponatov, ako napr. lebka z Jericha 6000 rokov stara. Na tomto (Jabal al-Qalaa), jednom zo siedmich pahorkoch, sme vychutnali krasny panoramaticky vyhlad na cele mesto a hlavne na impozantny amfiteater so zbytkami Forumu a na dalsie hudobne divadlo Odeon pre 600 divakov. Navstivili sme este dalsie pamiatky, ako napr. Nymphäum - velmi pekna obrovska studna este z rimskych cias, rozne mesity a este mnoho inych zaujimavosti, kym sme padli unaveni, ale plny dojmov do zasluzenej postele. Z Ammanu sme podnikali denne vylety napr. ku tzv. pustnym zamkom, alebo palacom zabavy starych kalifov este z ranno-islamskej doby. Na vychod od Ammanu smerom na Bagdad asi po 50 km, sme prisli ku oaze Azraq (prelozene meno miesta by znamenalo modry). Tu, kde sa streta piesocna pust Wadi Sirhan so skalnymi basaltovymi plochami, krizuju sa od nepamäti cesty karavan od Stredozemneho mora do Saudskej Arabii, Iraku a Syrie. A tu sa nachadza hrad Qasr Azraq postaveny rimskymi legionarmi z ciernych lavovych kamenov. Velmi nas zaujali anticke, niekolko ton tazke kamenne otacave dvere, ktore aj miestny sprievodca pysne ukazuje ako este stale funguju. Tu vraj stravil zimu 1917 / 18 Lawrence z Arabie, kde sa chystal so svojimi Beduinmi na vzburu proti tureckym utlacatelom. Neskorsie sa o tomto britskom archeologovi a dostojnikovi pri popise puste Wadi Rum, kde hlavne posobil, rozpisem trochu viacej. Este dnes sa o Azraqu hovori pri taborovych ohnoch Beduinov, ako o zaslom pozemskom raji, lebo pri prebytku vody a vdaka tomu uzasnej vegetacii s mnozstvom rozlicnych zvierat a vtakov ozaj to muselo vyzerat ako v raji. Este dnes je mozne vidiet aspon pozostatky toho vo Wildlife rezervacii Shaumari. Voda, ktora priteka v podzemi z juznej Syrie a zavlazuje oazy v tejto oblasti, sa stale viac a viacej odcerpava pre rastuce obyvatelstvo v Ammane a tym sa tieto urodne plochy stale zmensuju.


Autor s domacim sprievodcom Mahmudom na nadvori cierneho hradu Qasr Azraq

Po kratkom obcerstveni sme pokracovali do najpovabnejsieho so vsetkych omaijadskych rezidencii Qusair Amra, postaveny vraj medzi rokmi 705 a 715. Qusair znamena zmenseninu pre palac, ze by palacik - v nasej reci to znie trochu smiesne. Je velmi znamy hlavne kvoli jeho mnohym a peknym freskam, ktore prave restaurovali talianski umelci - bolo to velmi zaujimave ich sledovat pri praci. Na tych freskach su hlavne motivy z polovaciek, pary milencov, muzikantov, polonahych tanecnic a vselijakych panovnikov. Najkrajsia freska je nocna obloha v kupole klenby nad parnym kupelom tzv. Caldarium. Tu zacinam lutovat, ze z toho mnozstva fotiek co sme nafotili, nemozem viacej uverejnit, ale potom by som potreboval trikrat viacej miesta a to je nemozne.

Pustny povabny palacik Quasir Amra
Restauratorka fresiek pri filigrantskej praci

Na dalsej zastavke, na jednej obrovskej rovine, ako keby to bola hladina vody a k tomu este bez akejkolvek vegetacie, lezi pevnost Qasr al-Kharana, ktora prekvapila svojou monumentalnostou. Obvodove mury so svojimi uzkymi strelnicami su zpevnene styrmi vezami na rohoch a polovicnymi vezami v strede fasadovych murov. V prizemi boli mastale a na poschodiach obytne a zabavne priestory. Vznik je dost zahadny, na poschodi je vyryty rok 711, pri vchode su dokonca grecke napisy, co svedci, ze uz v rimskych, alebo byzantskych casoch tam nieco stalo. Jedno je zname, ze uz vtedy to bolo klucove miesto a krizovatka prastarych karavannych ciest. Zo strechy je velmi pekny pohlad na okolitu mimoriadne plochu pust cez ktoru sme sa zase vratili do Ammanu.


Mohutne basty pevnosti Qasr al-Kharana

Po takychto zaujimavych dnoch sme travili prijemne vecere v typickych miestnych podnikoch s peknou hudbou a folklorom a priatelstvo nasej skupinky sa stale viac utuzovalo.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach na sever od Ammanu, ako napr. Jerash nazyvany tiez Pompeje orientu, sa dozviete az v buducom pokracovani.

Zostavam s arabskym Shukran (dakujem) za zaujem.