bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (1)




ÚVOD.

Po ukonceni celej tejto serie nasich Spomienok… dovolte mi, aby som pred povodnym uvodom pridal este par (pre nas autorov textu a fotiek) dolezitych slov.
Aj touto cestou sa chceme s mojou manzelkou Alicou podakovat Honzovi a Ate Hurychovym za tuto peknu prilezitost uverejnovat v Prilozniku nase Spomienky… ako aj serial Mesta sveta, ktoru nam poskytli a za ich vybornu spolupracu a trpezlivost pocas skoro dvoch rokov.
Rad by som este spomenul, co asi malokto z citatelov vie, ze pan Hurych pracoval na priprave a vydavani PRILOZNIKA bez akejkolvek finacnej odmeny, doslova zadarmo, jedine z entuziazmu za co mu patri nas a urcite mnohych citatelov mimoriadny obdiv a vdaka!

V aprili tohoto roku, ked sme sa zase raz vratili z Maledivskych koralovych ostrovov v Indickom oceane, poslal som mojmu dobremu priatelovi Milanovi Jablonskemu do Toronta e-mailom z "nasho" ostrovceka par fotiek. Jeho reakcia bola pre mna prijemnym prekvapenim. Navrhoval mi, ze preco to mnozstvo fotiek ktore mam, neukazem aj druhym zaujemcom cestovania. A hned mal k tomu aj navrh a to elektronicky casopis Priloznik, do ktoreho aj on uz vyse roka prispieva serialom Indianska nostalgia. Vdaka Milanovi velmi dobre poznam Priloznik a aby som pravdu povedal som nim nadseny. Kratko na to spojil ma s panom Hurychom, ktoremu sa Milanov napad celkom pozdaval. Mna este viac potesil navrh pana Hurycha, zeby bola moznost publikovat moje fotky a vzpomienky z mnohych nasich ciest v Prilozniku.

Ja tuto prilezitost rad vyuzivam a uvodom sa chcem predstavit citatelom Priloznika. Do roku 1968 som zil aj s mojou rodinou v nasej vlasti Ceskoslovensku a len z dovodov urcite mnohym znamych, sme ju vtedy opustili a ako osud chcel, zakotvili sme vo Svajciarsku, kde do dnes zijeme. Koncom juna tohoto roku, po dovrseni 65 rokov odchadzam oficialne do dochodku. Sice ma prehovorili v zamestnani, aby som aspon do konca roku ostal, co mi sice lichoti, ze potrebuju jedneho dedecka - ale nakoniec sme sa dohodli na 60% pensumu. Tym chcem povedat, ze v buducnosti budem mat trochu viacej volneho casu, ktory rad vyuzijem na moje prispevky do Priloznika. Vdaka tomu, ze ako architekt som celkom slusne zarabal a moja manzelka Alica tiez pracovala, mohli sme si dovolit sa skoro plne venovat nasmu konicku - a to cestovaniu. Tohoto konicka sme mali uz v nasich detskych rokoch, sice vtedy len prstom po mape a v mnohych oblubenych dobrodruznych knihach.


Autor clanku a fotografii Juraj Visny s manzelkou Alicou

Pri planovani nasich ciest nas hlavne zaujimali exoticke krajiny, kulturne pamiatky, tajuplne a zahadne miesta na tomto svete ako napr. Ayers Rock v Australii, Moai sochy na Velkonocnom ostrove, obrovske linie a kresby na nahornej plosine Nazca v Peru a podobne. Za poslednych 30 rokov sme precestovali nieco cez milion kilometrov, navstivili vyse sto krajin - v mnohych sme boli viackrat, ako napr. na nasich oblubenych Maledivskych ostrovoch 14 krat (spolu 280 dni pobytu) a tak si myslime, ze sa medzi tym mnozstvom fotiek co sme nafotili, najde nieco zaujimave na uverejnenie pre citatelov. Ako prvy prispevok sme vybrali pomerne blizky ciel, ciste nahodne - mozno prave kvoli Petre, lebo si to ozaj zasluzi.

SINAJSKY POLOOSTROV A JORDANSKO

Jednu z nasich ciest na blizkom vychode sme absolvovali v oktobri a novembri 1996. Zacali sme v Egypte na Sinajskom poloostrove pri Cervenom mori, v pomerne novom rekreacnom, ale hlavne potapacskom stredisku Sharm el Sheikh. Do roku 1987 to bola len mala rybarska dedinka na spici Sinajskeho poloostrova. V Sharm el Sheikh sme byvali v chutnych a velmi komfortnych bungalovoch v Naama zalive s peknou piesocnatou plazou.


Nas bungalov hned pri swimmingpoole

Boli sme len par metrov od mora a nechtiac aj nedaleko od bungalovu egyptskeho prezidenta Mubaraka a jeho francuzskeho hosta Chiraca. Na stastie tam boli len dva dni, lebo ochrankarmi sa to tam len tak hemzilo. Par dni sme sa este aklimatizovali na plazi na este väcsie teploty v pusti. Na zohriatie sme absolvovali najprv s dzipom 220 km dlhu cestu do skalnej pusti po cestach a necestach. Navstivili sme aj viacero oaz s mnozstvom datlovych paliem, tiav a koz. A ked to uz dalej autom neslo, potom az zacala prava, niekolko kilometrova vandrovka. Najprv to bol doslova dobrodruzny zostup do hlbokej rokliny, pocas ktoreho sme sa museli velmi sustredit kam stupame, lebo jemny pustny prach na hladkych kamenoch bol velmi zakerny.


Najsirsia strana farebneho udolia po zostupe z okolitych vrchov



Zaciatok farebneho kanonu, tu sme este nevedeli co nas ocakava

Potom sme pokracovali vo vselijakych farebnych canyonoch (vsetky odtiene od bezovej po tmavo hnedu), splhali hore-dole po neuveritelne klukatych a uzkych chodnikoch, kde miestami nebol ani jeden meter medzi svislymi az do 80 m vysokymi skalnymi stenami. Malo to vsak jednu velku vyhodu, ze sme casto boli v "prijemnom" chladku, kde bolo len +40° C.


Farebny kanon bol stale uzsi a vyssi, tak ze o nedlho tam vladlo pritmie

Vrcholom celeho bolo, aby sme sa vobec dostali dalej, preplazit sa cez viacere tunely s otvormi max. 50 cm v priemere a takychto prekvapeni bolo este niekolko. Nastastie v nasej malej skupine nebol nikto tak tlsty, zeby sa bol byval musel vratit odkial prisiel. Vysoko v horach sme natrafili na beduinov, ktori nas milo privitali a pohostili pfeferminzovym cajom v ich spolocenskom stane. Nebolo to show pre turistov, lebo na tak nepristupne miesta sa len obcas zatulaju turisti. Po par dnoch kupania a snorchlovania v Ras Mohammed nad koralovymi zahradami v krasnej krystalovo cistej vode, pokracovali sme autom necelych 200 km po velmi dobrej ceste do pristavneho mestecka Nuweiba v Agabskom zalive Cerveneho mora. Odtial sme sa za hodinu preplavili rychlolodou do Agaby, jedineho pristavu v Jordansku.


A co nas ocakavalo v Agabe to sa dozviete v dalsom pokracovani nasich spomienok.