Make your own free website on Tripod.com

bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (11)





BUENOS AIRES, PATAGONIA A OHNOVA ZEM

Argentina je druha najväcsia krajina Juznej Ameriky a vo svetovom meritku je svojou rozlohou na osmom mieste.

Hlavne mesto Buenos Aires so svojimi 11 milionmi patri nielen poctom obyvatelov, ale aj rozlohou medzi najväcsie mesta na svete a v Juznej Amerike je povazovane za najzivsiu, najelegantnejsiu a najeuropskejsiu metropolu.

Mesto bolo zalozene v roku 1536 pri zapadnom pobrezi rieky Rio de la Plata a taha sa popri nej asi 70 km, s predmestiami az 100 km. Rieka la Plata ma tu obrovske rozmery - vyzera skoro ako jeden velky morsky zaliv.

Po navrate do nasho hotela sme vyuzili volny cas u bazena a jeho prijemnom okoli v tieni pod palmami. Ako sme si tak polihovali na lehatkach, uputali nasu pozornost viacere velmi pekne, doslova elegantne zeny. Ci uz pri jaseni sa vo vode, pri chodzi, alebo na lehatkach, kazdy ich pohyb bol velmi elegantny, akoby nastudovany a dobre premysleny, ale napriek tomu posobili na cloveka velmi prirodzene - asi to musi mat niekto v krvi ako sa hovori. Onedlho na to prisla jedna tiez pekna zena v strednych rokoch, elegantne oblecena a vsetky spolu s nou odisli. No a o par minut neskorsie sa vsetko vysvetlilo - totizto zacala pri bazene jedna perfektna modna prehliadka kozeneho oblecenia, ci uz nohavic, bluzok, kostymov a vsetkych moznych doplnkov v rozlicnych peknych farbach. Tu sme si povedali, ze tak elegantne, pekne a prirodzene sa chovajuce modelky sme uz davno nevideli - tie ostatne by si ich ozaj mali zobrat za dobry vzor. Viackrat som v poslednych napisanych riadkoch spomenul "elegantny", ale tu v Buenos Aires posobilo na nas vsetko takym dojmom a este naviac s velkym zmyslom pre vkus. Po takomto prijemnom a neplanovanom rozptyleni, pokracovali sme po meste v nasich obhliadkach roznych pozoruhodnosti. Najviac pozoruhodnosti lezi v casti, ktore sa aj historicky da nazvat stare mesto.

Jedno z hlavnych namesti je Plaza de Mayo hovori sa, ze je aj srdcom mesta, Avenida 9 de Julio je jedna z najsirsich ulic na svete a to 125 metrov, Teatro Colon patri medzi najznamejsie Opery na svete atd. atd.

Stvrt La Boca zalozili volakedy pristahovalci z talianskeho Janova a svoje prve obydlia postavili z vlniteho plechu a namalovali ich zbytkami roznych farieb, ktore ostali po natreti lodi v blizkom pristave, tato tradicia vydrzala az do dnesnej doby a domy su tak ako kedysi pestro farebne.

Tu vznikol v tych casoch aj novy tanec vystahovalcov, ktori urcil rytmus tohto velkomesta a to je Tango. Vecer sme boli v typickej kaviarni na vystupeni, kde viacere pary predviedli rozne variacie tanga. Bolo to velmi zaujimave, ale pre mna az velmi melancholicke a smutne, ale spravne to vystihuje vtedajsiu dobu pristahovalcov a ich tazke zaciatky.

Dnes je tu umelecka a zabavna stvrt pre vsetky mozne a nemozne zaujmy.

Tu lezi aj znamy fotbalovy stadion La Bombonera znameho klubu Boca Juniors, z ktoreho pochadza, jeden z najlepsich fotbalistov sveta vsetkych cias Diego Maradona.

Po takychto obchodzkach sme väcsinou zapadli do nejakej dobrej Churrasco (vlastne vsetky su dobre) na giganticke tzv. "lomos" a vychutnavali ozaj dobre mäso.


Buenos Aires (znamena, ze tu vzdy vial dobry vietor pre plachetnice) lezi na brehu obrovskej rieky Rio la Plata

Buenos Aires (znamena, ze tu vzdy vial dobry vietor pre plachetnice) lezi na brehu obrovskej rieky Rio la Plata

Dalsi den sme stravili celodennym vyletom na pomerne vzdialenu Haciendu, kde sme mohli jazdit na nadhernych konoch, kde nam boli miestni gaucovia velmi napomocni a predviedli nam hodne z ich umenia ako akrobatickej jazdy, perfektne ovladanie bolasa (podobne ako laso, len miesto slucky su dve tazsie gule, ktore sa omotaju okolo noh a privedu tym k padu) ako aj pecenie mäsa na volnom ohni.

Na dalsi den po vydatnych ranajkach, lebo sme vedeli, ze nas ocakava pomerne tazky den, vydali sme sa na letisko, ktore je 35 km od centra mesta a odleteli s Aerolineas Argentinas do mestecka Rio Gallegos na juhu Patagonie a na pobrezi Atlantickeho oceanu, ktore je idealnym zaciatkom pre potulky v tejto oblasti. Uz nas tu cakal minibus, aj so soferom, na odchod smerom na zapad, cez skoro cely Juhoamericky kontinent. Cakalo nas nieco cez 400 km po nie najlepsich cestach a bez moznosti niekde zastavit a si odlahcit, ako nas dopredu upozornil nas sofer a sprievodca. No a tak sme sa vydali na cestu, ktora onedlho presla z asfaltovej na kamenistu a potom na doslova prirodnu cestu. Presli sme uz desiatky kilometrov a nestretli sme ani zivacka, nie to este nejaku benzinovu pumpu s restauraciou, alebo aspon nejaku krcmu. Ked sme na chvilu zastavili, aby sme si aspon trochu popretahovali nase svaly, tak sme citili ako neprijemne na tejto rovnej pampe prefukuje, a to bolo v ich lete. Uz sme sa necudovali, ze je to tu take ludoprazdne, a ze ani ponuka vlady s dobrym zaciatocnym kapitalom pre zaujemcov sa tu usadit, ich vela neprilaka.

Konecne po 250 km sa objavilo pri ceste par nizkych drevenych stavieb s honosnym napisom "Restaurant LA ESPERANZA Confiteria". Bolo to cele velmi jednoducho zariadene, ale ciste a hlavne nefukalo tam. Pochutili sme si na dobrom sendvici a kave, za ktore sme zaplatili tolko, ze v civilizacii by sme boli mali za tu cenu urcite viac-chodove menu. Pri plateni, po par ustipacnych poznamkach, nam mila pani majitelka povedala, ze ona nas nenutila si to objednat. To bol typicky a extremny priklad na urcovanie cien podla dopytu a ponuky, co sa zial v poslednych rokoch praktizuje uz skoro vsade, ale nastastie nie az tak bezohladne.


Buenos Aires je mesto, ktore velmi stvarnovali hlavne talianski pristahovalci

Trochu sme sa este pobavili s miestnymi psami, ktori boli podstatne slusnejsi a priatelskejsi a pokracovali sme dalej do mestecka El Calafate na pobrezi jazera Lago Argentino, ciela nasej dnesnej cesty.

Krajina sa pomaly zacala menit z tiahlej roviny na mierne kopcovitu a v dialke sa zacali objavovat siluety vysokych hor. Zrazu, ako sme vysli z jednej zakruty, objavi sa pred nami uzasne sfarbena obrovska vodna hladina s neuveritelnou farbou pobrezia a za tym vsetkym silueta pohoria. Mal som dojem, ako keby som bol pristal na nejakej inej planete a urcite som nebol sam, co si to myslel. Nevedeli sme sa vynadivat na tuto az neskutocnu sceneriu a az po dlhsej prestavke sme pokracovali k nasmu cielu.

Tu nas ocakavalo jedno velmi prijemne prekvapenie v podobe rustikalneho, zruboveho hotela, s velmi peknou, utulnou restauraciou, s velkymi presklenenymi oknami od zeme az po strop a krbom v ktorom uz praskal ohnicek. Izby boli tiez velmi pekne, utulne, prijemne teple a aj prve drinky proti smädu pri barovom pulte boli nielen osviezujuce, ale aj v normalnych cenovych relaciach, cize svet bol zase v poriadku. Hned po takomto obcerstveni sme vyrazili do blizkeho okolia vychutnat tu drsnu atmosferu Patagonie, ale aj sympaticke a utulne mestecko Calafate.

Cela tato obrovska oblast bola pred mnohymi rokmi vyhlasena za narodny park ladovcov "Parque Nacional de los Glacieres" z ktorych vraj je najposobivejsi ladovec Perito Moreno a od roku 1981 pod ochranou UNESCO, ciel nasho zajtrajsieho celodenneho vyletu. Prechadzka popri Lago Argentino o ktorom sme citali, ze je najväcsie jazero Argentiny rozlohou 1.414 stvorcovych km a cely narodny park ma rozlohu cez 600.000 hektarov, tak to su uzasne cisla. Pomaly sa zacalo stmievat, tak sme sa vybrali k nasmu peknemu hotelu tesiac sa na veceru, ktora bude urcite tak dobra ako nase ubytovanie. Skutocnost prekrocila aj nase ocakavanie a maximalne spokojni, sediac v pohodlnych kreslach na kozusinach a pri plapolajucom krbe, sme vtipkovali o nasej ceste z Rio Gallegos a tesili sa na nasledujuci den.


Patagonia je cim dalej na zapad, tym zaujimavejsia a krajsia

Po dobrych ranajkach, kde uz mohol clovek vnimat nadhernu slnecnu prirodu vdaka obrovskym oknam, vybrali sme sa na 80 km dlhu cestu k ladovcu Moreno. Nachadza sa na druhej strane Lago Argentino a ladovec je 35 kilometrov dlhy, 4 kilometre siroky, s vyskou svojich ladovych vezi az do 80 metrov nad hladinou jazera a najmenej tolko aj pod hladinou. Je to jeden z mala ladovcov na svete, ktore rastu a pohybuje sa dopredu najmenej 1 meter za den a niekolkokrat za hodinu, za uzasneho rachotu sa odlamuju obrovske, niekolko tonove kusy ladovca, alebo sa oddeluju cele veze a padaju do vody jazera s vystrekujucimi fontanami a nasledujucimi vlnami.

Dalej od neho je ladovec Upsala, so svojou rozlohou 595 stvorcovych kilometrov najväcsi ladovec na svete, na ktorom by malo cele Buenos Aires miesto. Najprv sme si pozreli ladovec z roznych idealnych vyhliadkovych miest, kde na jednom peknom mieste sme mali piknikovy obed s nadhernym pohladom na ladovec, jazero a okolite hory. Po obede sme sa vybrali do pristavu Bandera odkial sa podnikaju plavby do blizkosti ladovca, co zase umozni vidiet ladovec s uplne inej perspektivy a aj mohutnost posobi uplne inac ako z brehu. No a to najlepsie sme si nechali na koniec a sice let helikopterou nad vsetkymi tromi ladovcami, co bol zase iny pohlad na tisice ostrych spici ladovca a s mnohymi trhlinami. Tu som si v duchu povedal: "Tak tu by som ozaj nechcel nudzove pristat"!

Po takychto zazitkoch nam zpiatocna cesta, do nasho utulneho hotela, usla velmi rychlo.

Tu nas cakalo dalsie prekvapenie a to, ze na veceru ideme niekam na chatu, na nejaku mäsovu specialitu, viacej sme sa nedozvedeli.


Calafate, Lago Argentino a ladovec Perito Moreno

Tu v Argentine su trochu ine zvyky co sa jedenia tyka. Ranajky su velmi lahke pozostavajuce z kavy, alebo caju a k tomu len chlieb, alebo pecivo s maslom a kto chce jest vydatnejsie, musi si zvlast objednat. V hoteloch sa uz davno prisposobili turistom a su vzdy bufetove stoly. Zato obedy su velmi vydatne pozostavajuce zo studeneho predjedla, polievky, ryby a potom kusiska mäsa (pol kila hovädzieho steaku je normalna porcia), salat a nakoniec este dezert. Taketo hody (my sme na to uz neni zvyknuti) medzi 12.00 a 15.00 hodinou trvaju podla toho az cez dve hodiny. Pred vecerou zvykne byt medzi 19.00 a 21.00 tzv. koktejlova hodina a az potom sa zacne niekedy pred desiatou vecer jest a to este vydatnejsie, ako na obed. Tak to uz ozaj nie je pre nas, aby sme skoro pätinu dna stravili pri jedle a zbytok dna nanho robili. To je to najkrajsie na cestach, vidiet okrem zaujimavych pozoruhodnosti, inych ludi a aj zvlastne zvyklosti.

No ale vratme sa k nasmu pozvaniu. Po polhodinovej prechadzke blizili sme sa k opustenej, z kamenov postavenej nizkej chate. Z komina sa veselo dymilo a ked sme vosli dnu, nas pohlad uputal obrovsky otvoreny krb a v nom dva sikmo stojace razne a na kazdom z nich do chrumkava upecene cele tela (celkom roztvorene a samozrejme bez hlav). Takto upecene mäso sa tu vola "parrillada" a k tomu sa serviruju rozne salaty, chlieb, pecivo a zapijali sme to dobrym domacim vinom..


Pohlad z helikoptery na obrovsky ladovec Perito Moreno a na Lago Argentino

Na druhy den sme sa vratili, nam uz znamou cestou, do Rio Gallegos a pokracovali kratkym letom do Ushuaia, hlavneho mesta argentinskej casti Ohnovej zeme, kde cela oblast je tiez vyhlasena za narodny park. Leteli sme mensim lietadlom a ked sme pristavali medzi az 2.400 metrov vysokymi, zasnezenymi horami, kde nebolo mimoriadne vela miesta, videli sme, ze s velkym lietadlom by to bolo nemozne.

Ostrov Ohnova zem - Tierra del Fuego, lezi juzne od Magallanesoveho prielivu, ktory ju oddeluje od pevniny. V roku 1520 Magallanes splnil svoj ciel najst prieplav medzi Atlantickym a Tichym oceanom. Pocas celej plavby cez prieliv videl na pobrezi same horiace vatry roznych indianskych kmenov. A tak dostal najjuznejsi archipel na svete svoje meno Ohnova zem, ktore este aj dnes vyvolava v ludoch tuzbu po dialave, neznamom a niecim tajuplnym. A ked sa tu clovek ozaj nachadza, tak ma rozne pocity, vyvolane ci uz tym, ze je na konci sveta, alebo tou samotou a doslova az romantickou drsnostou podnebia, kde je tak ticho, ze len vietor ti bzuci okolo usi. Otialto je to do Londyna 14.800 km, do Antarktisu je to na skok a k Juznemu polu je blizsie ako do Buenos Aires.


Ohnova zem - drsna, ale krasna priroda s utulnym hotelom

Ushuaia je najjuznejsie leziace mesto na svete, na pobrezi Kanalu Beagle, ktory zase oddeluje Ohnovu zem od juznych ostrovov. Kanal Beagle pomenovali podla lode, ktora ho vymeriavala a na ktorej bol aj Charles Darwin.

Ushuaia, znamena v reci Yamana indianov "Zatoka vysokych hor," nas privitala, napriek tunajsemu letu, s velmi drsnym pocasim, kde si mal dojem, ze stale mrholi. Ubytovali sme sa v centre mesta, zase v peknom a utulnom hoteli, co je pri takom nevludnom pocasi velmi prijemny pocit, ze vies kam sa mas podiet. Podnikli sme hned plavbu lodou, lebo to pocasie, ale hlavne nie moc rozburene more pri Kap Hoorn dovolovalo. Priblizili sme sa lodou aj k niekolkym ostrovom, ktore boli plne tulenov, pinguinov, kormoranov a roznych inych morskych vtakov.

Na palube dobre fucalo, teplota vody bola + 4°C a ked sme boli na otvorenom mori, tak aj vlnobitie bolo podstatne silnejsie. Ako to tu musi vyzerat, ked je rozburene more, kde sa stretaju dva oceany, to si, kto to nezazil, asi ani nemoze predstavit - nato treba mat ozaj dobru fantaziu. Svedci o tom aj skutocnost, ze tu je najväcsi cintorin potopenych lodi na celom svete. Po navrate do Ushuaia dobre vyhladoveli, videli sme sympaticku pizzeriu a nakolko mäsa sme uz boli trochu prejedeni, tak sme si dali pizzu gorgonzola a mozeme povedat, ze malokde nam tak dobre chutila, ako tu na konci sveta.


Ohnova zem - pohlady z lode na male ostrovy v Beagle kanal, na Ushuaia a okolite hory

Okrem niekolkych vandroviek v okolitych lesoch, popri malych jazierkach s mnohymi bobrimi stavbami (to je uzasne, ze aky dobry stavitel je bobor), navstivili sme aj prirodne muzeum povodnych obyvatelov - Indianov roznych kmenov ako Yamana / Yaghan / Haush atd. Vraj tu zili 9.000 rokov (nepomylil som sa o jednu nulu) pod vladou zien v pokoji a klude, prezili tu v tomto drsnom a nepohostinnom prostredi bez siat, ale vdaka mnohym ohnom, ktore boly potrebne k ich zivotu a museli ich stale udrzovat. Civilizacii sa ich podarilo vyhubit za necelych 200 rokov! Zial "vdaka civilizacii" uz vymreli ozaj aj ti posledni a co tu este ziju, to su uz len miesanci. Ostali po nich len legendy o Ohnovej zemi. Prisla "biela tvar" a zacal ich koniec! Na kolkych miestach, pri nasich potulkach, musel som sa uz hanbit za farbu mojej tvare.

Pri jazere Roca sme natrafili na osamotenu kaviaren, v ktorom na nase obrovske prekvapenie mali cerstve viedenske zakusky. Asi som zabudol zatvorit usta od prekvapenia a uz sa mi aj prihovoril pan majitel a to este po polsky, ked pocul ako rozpravame. Par rokov vraj zili vo Viedni a potom odisli sem, kde zije aj s manzelkou (obidvaja Poliaci) uz tridsat rokov a je velmi znamy a oblubeny pre svoje vynikajuce zakusky a kavu - aky je len ten svet maly. Presli sme potom autom este celu Ohnovu zem krizom - krazom, ved asi tak rychlo sa sem zase nedostaneme.

No a tak sa pomaly blizil Silvester, asi ten najdivnejsi aky sme doteraz v nasom zivote zazili. Rano sme odleteli zase mensim lietadlom do Rio Gallegos, kde na nas cakalo uz velke Jumbo Aerolineas Argentinas, ktory jediny mali pravo letiet tuto trasu na Novy Zeland a to ponad Antarktisom.

Let ma nejaky zmysel len vtedy, ked sa leti za svetla a je leto na juznej pologule. Onedlho po starte sme videli biele plochy, ale nakolko tu nebola ziadna hra svetla a tienov, tak mi to pripadalo ako ked lyzujes pri difuznom svetle a teren musis vnimat nohami a nie ocami, lebo ti vsetko splyva. No a tak okrem pocitu, ze letis nad Antarktisom to nebolo nic mimoriadne, to ked letis za pekneho pocasia nad Alpami, tak to je perfektny zazitok. Sledovali sme na obrazovke kde sa prave nachadzame, ale aj tak sme poriadne nevedeli kedy si mame pripit na silvestrovsku polnoc a oslavit novy rok, tak sme si pre istotu pripili kazdu hodinu.

Tento let je zaujimavy tym, ze sme odleteli 31. decembra o 13.10 hodine a ked sme pristali v Aucklande na Novom Zelande o 14.30 hodine miestneho casu bol uz 2. januar. Pri vzdialenosti 8.370 km bol cisty cas letu 10 hodin a 20 minut, ale skutocny, presly cas bol 25 hodin a 20 minut - co zapricinil prelet datumovej hranice. A tak sme prisli prakticky o jeden den v nasom zivote.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach v sirom svete na Novom Zelande, na Fidzijskych a Cookovych ostrovoch sa dozviete az v dalsom pokracovani Priloznika.

Tentokrat zostavame s pozdravom Adios amigos.