Make your own free website on Tripod.com

bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (12)





NOVY ZELAND, FIDZIJSKE A COOKOVE OSTROVY.

Hned zaciatkom sa musim omluvit za vtip mojho pocitacoveho skriatka, ktory v minulom pokracovani miesto 1. januara napisal 2. januara, ako datum nasho prichodu do Aucklandu (este, ze sa mam na co vyhovorit).

Novy Zeland nas privital na letisku tak, ze nas celych akoby zahmlili proti nejakym potvoram a prisnou kontrolou, ze ci privazame nejake potraviny, zive zvierata, alebo nejake drevene suveniry. Ked sme tu boli pred par rokmi prichadzajuc z Mikronesie, niektori nasi spolucestujuci mali vyrezavane masky, ktore museli odovzdat a pred ich ocami ich vzduchotesne zaplombovali do plastiku s tym, ze pri vycestovani ich zase dostanu zpät. Spomenul som si, ze pri natacani nejakeho dobrodruzneho filmu, potrebovali pre niektore sceny kralovsku kobru. Dlho to trvalo kym tu miestne urady povolili dovoz hada, ale len pod podmienkou, ze to musi byt samcek a okamzite po natoceni zaberov, ho zase vyvezu mimo krajiny. Viem to pochopit, lebo tu nemaju nijake jedovate a mimoriadne skodlive zvierata. Napr. cervotoci v nejakych maskach by tu mohli narobit velku sarapatu. Je to ukludnujuci pocit, ked si clovek nemusi davat pozor napr. kam si sadne, tak ako v Australii, kde dokonca v parkoch na lavickach mavaju velmi jedovate pavuky svoje pavuciny a znamost s nimi neskonci vzdy stastne. Nehovoriac o tamojsich silne jedovatych hadoch, alebo dokonca obrovskych jedovatych ropuchach, ktore radi navstevuju ludske obydlia a zahrady. Najhorsie k tomu je este ta vlastnost najjedovatejsieho hada Australie - Tajpana, ze ked zaregistruje svojimi zmyslami prichadzajuceho nic netusiaceho cloveka, tak neujde ako ine hady, ale ostane na mieste. Cize, ked ho clovek nezbada a priblizi sa k nemu na dosah tak, ze sa had citi napadnuty, tak potom nech ta ochranuju vsetci sväti, lebo mas len par hodin na zaobstaranie protijedu!

Novy Zeland je od Australie len 2.160 km vzdialeny, ale volakedy bol celkom izolovany a tym je medzi nimi obrovsky rozdiel vo faune a flore. Ked sme uz pri vzdialenostiach, tak z Frankfurtu do Aucklandu je obidvomi smermi okolo globusu skoro rovnako daleko a to 23.500 km a casovy rozdiel je presne 12 hodin. Nie nadarmo sa o tejto casti zemegule hovori ako o protinozcoch, ved aj suhvezdia vidis opacne, mesiac lezi na chrbte a slnko svieti zo severu. Az moderna letecka doprava umoznila aj turistom bez problemov navstivit tento exoticky a najkrajsi koniec sveta za jeden den.

V roku 1642 sa plavil holandsky moreplavec Abel Tasman, ako prvy Europan, niekolko sto kilometrov popri Juznom ostrove, ale na pevninu sa neodvazili kvoli niekolkym krvavym konfliktom s domorodcami. Po jeho navrate domov sa zacalo uzivat meno „Nieuw Zeeland“. Az v roku 1769 objavil "znovu" toto suostrovie svetovy moreplavec James Cook a vyhlasil ho za vlastnictvo Britskej koruny.


Auckland - pohlad z Mt. Eden na mesto / krater vyhasnutej sopky / priklad miestnej stavby / kostol v Ohinemutu, pod strieskou je busta kralovnej Viktorie

Podla vyskumov zili tu uz pred 3.000 rokmi ludia, ale az v rokoch 750 n. l. sa sem priplavili z Polynesie tzv. Moa - lovci, ktori sa usadili hlavne na Juznom ostrove. Moa, az tri metre vysoky obrovsky vtak bez kridiel a tym lahko lovitelny, bol hlavnou potravou vtedajsich domorodcov. Belosi ale tohoto vtaka vraj ziveho nikdy nevideli. Prva Maori - pristahovalecka vlna sa uskutocnila niekedy v polovicke 10. storocia n. l. hlavne na Severnom ostrove. Nasli tu okrem nadhernej krajiny aj idealne podmienky pre zivot, priaznivu klimu, lahko lovitelne vtaky Moa, vriace pramene a jazierka, kde sa dala potrava dokonca varit a nebezpecne zvierata im tiez nehrozili. Co potrebovali viacej? Len zit v mieri s ostatnymi susedmi a bol by to byval ozaj raj na zemi! Ale oni boli vyborni bojovnici a niekedy dokonca vraj aj kanibali a tak si asi mysleli, ze musia len bojovat. Ludstvo v celej historii asi nikdy nebolo dobre a ani nebude, ked uz ani za takychto podmienok ake mali tu, tak neviem co im este chybalo?

Zaujimave je, ze tato pristahovalecka vlna trvala pravdepodobne len niekolko desatroci a k tomu este aj skutocnost, ze dalsie pokusy sa neuskutocnili, alebo nepodarili. Aj kontakt k povodnej domovine "Hawaiki" sa prerusil a ci to bola Hawaii, Tahiti, alebo niekde inde, to sa uz s istotou neda dokazat. Boli to uzasne vykony, na az 30 metrov dlhych dvojlodiach s plachtou, dosahovali rychlost az 13 km/h. Bola na nich zastresena velka kabina s miestom pre az 100 ludi, alebo 50 aj so zvieratami a s patricnymi zasobami na dlhu plavbu. Clny s plavakom a plachtou dosahovali rychlost az 36 km/h. Takto sa plavit tisice kilometrov a orientovat sa len podla hviezd, slnka a prudov – klobuk dole a vsetka cest! Dobre je pozriet sa na mapu Ticheho oceana a uvedomit si tie vzdialenosti medzi jednotlivymi ostrovmi.

„Aotearoa“ je v Maori reci meno pre Novy Zeland a znamena „Krajina s velkym bielym oblakom“ a to sme videli a presvedcili sa na vlastne oci, ze vzduch tu bol nadherne cisty, doslova vonal cistotou.

No, ale vratme sa k nasmu priletu na letisko, odkial sme sa po spominanych formalitach, odviezli do velmi pekneho hotela, v ktorom bolo vsetko biele a len s par farebnymi akcentami, rastlinstvom vsetkych zelenych odtienov a pestrymi kvetmi. Hned pred nasou izbou na prizemi mali sme lakavy swimmingpool bledomodrej farby, ktory sme hned s velkou chutou patricne vyuzili.

Po takomto prijemnom obcerstveni, vydali sme sa na nam uz zname miesta na okolite kopce sopecneho povodu, odkial je pekny pohlad na cely Auckland aj s okolim. Auckland ma jeden milion obyvatelov a je nielen najväcsie mesto Noveho Zelandu, ale aj celej Polynesie. Ziadna metropola na svete, v pomere k poctu obyvatelov, nema tolko plachetnic ako Auckland, udajne kazdy stvrty obyvatel vlastni jednu „lodicku“.

Nieto divu, lebo mesto lezi pri morskej uzine, ktora vytvara dva idealne prirodne pristavy, v ktorych sa hupu tisice plachetnic pred panoramou mrakodrapov.

Po prichode na vrchol Mt. Edenu (196 metrov) nas privital na poslednych schodoch uvitaci vybor, aky sme este nikde na svete nezazili a to vo forme troch peknych, urastenych a usmievajucich sa krav (vid fotku). Jedna z najväcsich prirodnych atrakcii Aucklandu su sopky, kde okolo 50 vyhasnutych sopiek a kratrov svedci o bohatej volakedajsej sopecnej cinnosti v tejto oblasti.

Odtial sme zase zisli do mesta, kde sme sa potulovali v chutnej, doslova utulnej stvrti Parnell plnej malych obchodikov, kaviarniciek a exotickych restauracii. Tu sme aj uspokojili nase chute a hladne zaludky k ich plnej spokojnosti. Na ceste do hotela sme mali moznost obdivovat vela peknych domov vo Viktorianskom style. Na druhy den sme navstivili najstarsi park "Auckland Domain", ktory svojim roznorodym rastlinstvom a stromami posobi ako jedna nadherna botanicka zahrada. Na jeho najvyssom kopecku Pukekawa sa nachadza "War Memorial Museum", ktore je venovane dejinam, zivotu a umeniu povodnych obyvatelov Maori ako aj celej Polynesii. Videli sme tu okrem ineho aj tzv. bojove kanu, rozne rezbarske prace a ludove umenie s maorskymi tancami a hudbou. V rezbarstve maju hlavne tri druhy a to: samostatna skulptura, ornamenty a predna a zadna cast lodi bohate vyrezavana. Hlavna tema je stylizovana ludska postava, ale vraj zvierata znazornuju len velmi zriedka.

Odtial sme navstivili fascinujuci podmorsky svet "Kelly Tarlton’s Antartic Encounter and Underwater World", kde hlavnou atrakciou je podzemne akvarium v ktorom prechadzas cez dlhy preskleny tunel a nad tebou plavaju skoro na dosah zraloci, rajnoci, mureny, korytnacky a mnozstvo vselijakych inych ryb. Tu je aj vystava vybavenia, vystroje a ubytovania polarnikov v Antarktide a malym vlacikom prechadzame cez pavilon tucniakov, kde je teplota okolo -20°C.

Na druhy den rano, po vydatnych ranajkach, vyrazili sme na cestu do Rotorua mestecka na juznom brehu jazera rovnakeho mena – termalneho centra nielen Noveho Zelandu, ale dokonca jedneho z najzaujimavejsich na svete. Jazdime nasim autom cez nekonecnu, stavnato zelenu krajinu, kde mierne zvlnene kopecky su doslova akoby posypane bielymi kvetmi a to su vsetko pasuce sa ovecky.


Papradove stromy a vyhonky / zelene pasienky / Rotoroua Tudor Towers / Rainbow Springs / Waitomo Caves

Novy Zeland ma necelych 4 miliony obyvatelov, ale zato vyse 8o milionov oviec. Po asi 130 km za Hamiltonom odbocujeme do prava a robime asi 75 km dlhu obchodzku, na konci ktorej nas ocakavaju zaujimave jaskyne Waitomo Caves. Waitomo je meno rieky a v Maori reci znamena "cez jednu dieru iduca voda". Rieka zmizne asi 20 metrov pred vchodom do podzemia do systemu troch jaskyn na dlzke 450 metrov. Najposobivejsia je jaskyna svätojanskych musiek, ktora je cez 30 metrov dlha a 12 metrov vysoka. Po kratkom cakani pred touto jaskynou, nasa mala skupinka nasadla do clnkov, ktorymi sme sa potom vplavili pomocou lan az do jaskyne v ktorej vladla uplna tma. Po niekolkych minutach sa nase oci prisposobili na tmu a nas sprievodca nam dovolil pozriet sa hore na klenbu jaskyne a niektori doslova zhykli od uzasu. To, co sme videli, bola ako ta najkrajsia Mliecna draha na nocnej oblohe, len tu boli tie svetielka este intenzivnejsie a skoro ako na dosah ruky. Odhaduje sa, ze viac ako 100.000 tychto svetlusiek, co su vlastne 30 – 40 mm dlhe a 2.5 mm tlste larvy jedneho druhu hmyzu (arachnocampa luminosa) tu obyva tieto priestory jaskyne. Po niekolkych obdivnych vzdychoch nastalo hrobove ticho, ako keby nikto ani nedychal a len sem tam bolo pocut kvapnutie vody. Kazdy z nas si nechal na seba posobit toto uzasne caro prirody. Podarilo sa mi urobit par zaberov (samozrejme, ze bez blesku) s dvojitym osvetlenim tu a aj v druhej jaskyni (vid fotku). Odtialto sme, este stale plny dojmov z jaskyne, pokracovali do Rotorua ciela nasej cesty na niekolko dni.


Rotorua - Maori dedinka / ochranny val / zhromazdovaci dom / zasobaren / dnesny Maori

Po ceste sme zastavili na viacerych mimoriadne peknych miestach a vychutnavali ten klud a ticho, ktore tu vladlo. Ako sme prichadzali k cielu nasej cesty, citili sme stale viacej vo vzduchu sirovy zapach. Do Rotorua, co znamena "Druhe jazero", prisli sme podvecer a hned po ubytovani vybrali sme sa do termalnych kupelov, kde su bazeny s rozlicnymi teplotami vody az do +42°C, oplachnut nasu unavu. Vecer nas cakalo velke folkloristicke vystupenie miestnej skupiny Maori, ktore sa nam velmi pacilo, ci uz svojou zvlastnostou, lahodnou polyneskou hudbou a peknymi sympatickymi ludmi. Ako vsetky polyneske narody aj Maori miluju hudbu a tanec a ich najoblubenejsi tanec "Haka" najlepsie vyjadruje ich tradicie. Rytmus urcuju dupanim noh a tlieskanim ruk a naviac gulaju ocami, napinaju svaly a vyplazuju jazyk. Volakedy sa takto snazili pred bojom zastrasit nepriatela. Velmi oblubeny je aj tanec "Poi" v ktorom sa mlade dievcata akrobatickou sikovnostou a povabnymi pohybmi hraju s loptickami zavesenymi na snurkach.

Na druhy den sme sa vybrali na cestu okolo jazera a hned nedaleko lezi mestecko Ohinemute s kostolom St. Faith’s Church postavenym v roku 1910 v Tudor style. Pokracujeme dalej ku Rainbow Springs s jazierkom chovanych pstruhov v nadhernej prirode, kde medzi kauri stromami je plno papradovych stromov, ktore su velmi aktivne v raste. Dokonca v plote z papradovych kmenov vyhanaju vyhonky a chcu dalej rast (vid fotku). Papradovy strom je tiez symbolom Noveho Zelandu a este neotvoreny list symbolizuje pre Maori rozvoj jedinca ako aj rodiny.


Rotorua - Whaka horuci pramen + 90°C / geysir Pohutu

Navstivili sme aj tzv. Kiwi – dom, v ktorom mame moznost konecne vidiet za sklom, pod specialnym osvetlenim (ktore oni nevnimaju), zijuci parik tohoto zvlastneho vtaka bez kridiel. Nakolko tu mnohi vtaci nemaju kridla a tym su lahkou koristou pre hlodavcov, ktorych sem doviezli nechtiac Europania v 18. storoci, mnohe uz skoro vyhynuli. Kiwi je nocny a velmi plachy vtak a preto vidiet ho v prirode, je skoro ako vyhrat v sportke. Tu, v Kiwi-dome, aby ich ludia mohli vidiet zivych a v akcii, obratili im nocnu na dennu dobu a tak cez den nespia a vdaka specialnemu osvetleniu ich mozes dobre pozorovat. Kiwi je aj v znaku Noveho Zelandu, ale je nielen vtakom, ale Kiwi je aj chutne exoticke ovocie a dokonca novozelandcania si sami sebe hovoria, ze su Kiwi’s.

Kusok odtialto sa nachadza Farm show - farma s ovcami, kravami a straznymi psami. Je to vlastne velmi poucne predstavenie, ako ti strazni psi ovladaju velke stado ovci, ktore maju pred nimi obrovsky respekt a na rozne piskanie pastiera psi nazenu cele stado presne tam, kam si to "pan pastier" zela – celkom pohodlne, treba len vediet dobre piskat. Okrem ineho ukazali nam aj sutaz strihania ovci, kde behom niekolkych sekund bola cela ovca az smiesne hola.

Na ceste okolo jazera sme casto videli, dokonca pri brehu, ako syci para z pod hladiny vody a doslova bubla. Videli sme aj dokonca niekolko celkom ciernych labuti s krvavo cervenym zobakom – vyzerali ozaj velmi pekne. Na syrovy zapach sme si celkom zvykli a dokonca je to vraj aj zdrave dychat. Neskoro poobede sme sa vratili do hotela a zase sme vyuzili moznosti termalnych kupelov, ktore vyborne liecia arthritis, reumatizmus a ine ochorenia svalstva a klbov.

Na posledny den sme si nechali navstevu svetoznamej Maori dedinky Whakarewarewa skratene nazyvanej "Whaka", ktora je len tri kilometre od hotela vzdialena. V strede arealu je nadherny Maori zhromazdovaci dom, kde sa konali porady predstavitelov jednotlivych kmenov. Dominuje na nom cervene drevo a v nom vyrezavane ornamenty (vid fotku). Maori maju vraj odlisnu kulturu ako ostatni obyvatelia Polynesie. Ich dom nema kamennu podlahu, ale zastresene nadvorie pred domom, ktore je podoprete v strede stlpom. Z tohoto nadvoria sa ide do domu cez otvor bez dveri a vzdy otvorene okno dava svetlo. Vdaka prijemnej klime zili Maori vzdy v sulade s prirodou a vlastne stale v prirode. Stavba je cela z dreva s viacfarebnymi rezbami znazornujucimi ornamenty, spiraly a su zdobene perletou Paua-musle. Vo vnutri domu sluzia farebne rohoze na rozne ucely. Okolo celej dedinky je vzdy ochranny dvojity val proti nepriatelom (vid fotku).

Velmi pekne priklady sme videli aj v Maori Crafts & Arts Institute, kde sa staraju aj o dorast vychovou vo vsetkych starych remeslach a co je najkrajsie, ze Maori su konecne plne integrovani v novozelandskej spolocnosti a zachovali si aj ich kulturnu identitu.

V dedinke Thermal Village, kde od roku 1710 ziju Maori a uz od vtedy vyuzivaju horuce pramene nielen na liecenie, ale aj na varenie a kurenie. Tato dedinka je sucastou geotermalneho arealu s mnozstvom geysirov, malych vriacich jazierok a bublajucich bahennych mociarov. Prechadzame sa v silnom sirovom zapachu (alebo voni?) po vyznacenych chodnikoch, comu sme velmi radi, lebo nerad by som sa prepadol do +90°C vody, alebo bahna. Pod nohami citime ako sa vsetko chveje a doslova vibruje. U najznamejsieho geysira Pohutu, sme museli trpezlivo cakat, kedy zase vystrekne horucu vodu a paru – ale dockali sme sa, aj ked to urcite nebol ten najväcsi, ale to by tu clovek mohol vystat asi dieru, keby chcel ten maximalny geysir vidiet (vid fotku).

No a pomaly prisiel cas vydat sa na cestu zpät do Aucklandu, ktora nam presla po vybornej dialnici velmi rychlo a tak sme sa este trochu stavili v starom meste pred odchodom na letisko. Vecer sme odleteli s Air New Zealand na Fidzijske ostrovy, kde sme po 2.160 km dlhom lete v poriadku pristali na internationalnom letisku v Nandi na ostrove Viti Levu, co znamena "Velke Fidzi". Ostrovy patria do oblasti Melanesie a su to ostrovy hlavne s ciernym obyvatelstvom.

Este pred polnocou sme boli uz na izbe v peknom hoteli priamo na piesocnej plazi, ktoru osvetlovali v pravidelnych odstupoch zapalene fakle. Spat sa nam este nechcelo, lebo v lietadle sme si fajn podriemali, a tak sme vychutnavali dobre drinky v prijemne teplej noci, pod uzasnou hviezdnatou oblohou s Juznym krizom. Na druhy den sme si dali odpocinkovy a kupaci den so snorchlovanim a male vylety s plastikovym kajakom a az poobede sme si zasli do hlavneho mesta Suva. Tu maju velke, uzasne vyrezavane masky a tu som ozaj neodolal a nechal som si poslat postou priamo domov masky obidve az meter velke. Mali aj pekne vyrezavane specialne vidlicky pre kanibalov, lebo tu ozaj kedysi boli ludozruti. Preto sa tu na tychto ostrovoch nesnazili pristat ci uz A. Tasman v roku 1643, James Cook v rokoch 1774 a 1789 a ani kapitan Bligh, ktoreho v roku 1789 vzburenci na Bounty aj s 18-timi namornikmi vysadili s clnom na otvorene more a ked sa blizili k ostrovom, ich ludozruti dokonca prenasledovali. V roku 1808 tu pristal jeden Sved, vraj obchodnik s novymi zbranami a tym bol pre domorodcov zaujimavy a tym mu to cele zrejme dobre preslo. Az v roku 1830 London Missionary Society vyslala na Fidzi prvych misionarov.

Naviac su tieto ostrovy v oblasti tornada, hurikanov a cyklonov. Ked sme tu boli prvykrat v januari 1985, niekolko dni po nasom odchode, preslo nad ostrovom silne tornado a zanechalo za sebou obrovske skody – videli sme to v televizii.

Dalsi den sme stravili od skoreho rana celodennym vyletom, s modernou trojstaznovou plachetnicou, na male koralove ostrovy Beachcomber a Treasure Island, ku ktorym sme sa vyplavili z pristavu Lautoka. Na lodi boli aj sympaticki cierni domorodci, ktori vyborne hrali na gitare a spievali k tomu melodicke pesnicky. Nakoniec sa z nich vykluli vyborni surfisti, ktori isli trenovat medzi ostrovmi, kde neskorsie poobede vyborne fukalo. O Fidzianoch sa hovori, ze su najpriatelskejsi ludia na svete. Stravili sme cely den na tychto dvoch peknych ostrovoch, lebo musime sa priznat, ze my mame jednu obrovsku slabost a to su ostrovy a cim mensie, tym lepsie – najmensi na ktorom sme boli viacej tyzdnov na Maledivskych ostrovoch mal v priemere 100 metrov.


Fidzi – koralove ostrovy Beachcomber a Treasure Island

Po takomto nadhernom dni, kde vsetko stopercentne sedelo, vratili sme sa s plachetnicou, ktora cely cas bola pri ostrove zakotvena a cakala na nasu skupinu. Po prichode do pristavu sme sa este trochu poobzerali v Lautoke, lebo to mnozstvo cukrovej trstiny, co sa tu na ostrove urodi, spracovavaju v tomto pristavnom meste.

Po navrate do hotela sme si este lahli na lehatka a obdivovali krasny zapad slnka. Aj tento hotel bol postaveny a zariadeny v domorodom style, samozrejme, ze aj s patricnym komfortom a citili sme sa tu mimoriadne dobre. Na druhy den sme podnikli vylet do vnutrozemia k roznym vodopadom a k typickym dedinkam, kde sme obedovali jedlo pripravene v peci pod zemou tzv. "lovo", kde su vo vyhrabanej jame poukladane rozpalene ploche kamene, do tarovych listov zabalene rozne druhy mäsa, zemiaky, rozna zelenina a ovocie. To sa este zakryje listami, na to horuce kamene, zasype zeminou a necha sa to tak hodiny dusit. No a ked sme my prisli, tak prave odhrabavali zeminu a za chvilu sme uz aj mohli jest – bolo to velmi chutne, asi ako nase jedlo pecene v alobale. Ostrov je sopecneho povodu a pomerne velky a obist ho dokola by bolo 490 km a potrebovalo by to viacej casu aj pre miestami nie moc schodne cesty.


Fidzijske ostrovy – idealne kupanie / rozlucka so slnkom / zapad slnka / ritualny "tanec na ohni"

Nejak sme si ziskali sympatie domorodcov, ktori kazdy vecer v hoteli celebrovali rozlucku so zapadajucim slnkom, za strhujuceho rytmu bubnov a zapalovanim fakiel na plazi na odohananie zlych duchov. Po dvoch dnoch, ked videli, ze aj my sledujeme vzdy zapad slnka a dokonca zakazdym prehovorili s nimi par slov, nas pozvali, k nim do ich dediny, na ritual "tanec ohna". Volakedy to bol len nabozensky ritual, dnes je to aj nieco pre zaujemcov melaneskej kultury a tradicie. Uz rano vraj nalozia na silny ohen kopu velkych kamenov, ktore sa do vecera rozpalia do maxima a ked sa zacne stmievat, pripravi sa kawa, ktora sa ziska vo forme stavy z korenia polyneskej rastliny Piperazze a ma vraj omamujuce ucinky v dobrom slova zmysle. Omami trochu nervy v ustach a povzbudi dobru naladu a vyvola prijemne pocity. V normalnej davke je vraj uplne neskodna.

Ja som kawa-ceremoniu mal moznost vyskusat, ked sme boli svojho casu v Mikronesii na ostrove Yap a aby som pravdu povedal velmi mi to nechutilo, malo to chut zeminy. Bol to vsak zaujimavy zazitok, vidiet ako tlcu a lisuju narezane kusky korenov a ako sa pomaly zaplnuje prirodna nadoba kawou. Potom v muzskom kruhu, sediac na zemi medzi len domorodcami, podavala sa slavnostne kawa v polovicke skrupiny kokosoveho orecha, kazdy si z nej upil a podal dalej. Komu ju ponuknu, je to skoro ako sväte gesto a vyjadrenie ucty voci dotycnemu a to odmietnut by bola asi urazka.

Po zotmeni, pred "tancom ohna", je najprv kawa-ceremonia pri ktorej popijaju tuto trochu omamujucu stavu. Potom muzi, v starych krojoch pozostavajucich z listia panda-orecha urobenych sukien a kvetinovych vencov, dlhymi palicami upravia rozpalene kamene do väcsej plochy. Ze to nie su nejake triky, vidiet ako obcas tie palice na koncoch chytia z rozpalenych kamenov ohen. Muzi su pomaly v transe a tanec na rozpalenych kamenoch zacal – skutocne doslova pekelne divadlo. Dokonca jeden z nich na zaver si sadol na cerstvo natrhane listie nahadzane na rozpalene kamene, ktorych vlhkost sa okamzite zacala vyparovat (vid fotku). To je neuveritelne, ale na ich chodidlach nebolo ani stopy po nejakych spaleninach. Su to nevysvetlitelne skutocnosti a takych je na tomto svete ozaj vela.

Po dobrych ranajkach s mnozstvom rozneho exotickeho ovocia travili sme nas volny cas pred odchodom na letisko este kupanim a opalovanim. Poobede nas prisli zobrat autom na letisko a onedlho sme uz boli vo vzduchu s Polynesian Airlines. Tu v tichomori asi nemaju strach pred unosmi a atentatmi, alebo maju podstatne lepsie kontroly ako u nas a my o tom nevieme. Zkratka idu tu vsetky formality omnoho rychlejsie a plynule. No a nakolko zase preletime cez datumovu hranicu, ale tentokrat opacnym smerom, tak ziskame strateny den zase nazpät a este naviac budeme o den mladsi. Ked sme sa blizili ku Rarotonge, hlavnemu ostrovu Cookovych ostrovov, videl som uz cez okienko ostrov a nadherne sfarbene oblaky, co mi samozrejme nedalo a musel som urobit par fotiek, mali sme stastie, lebo ked sme tu boli prvykrat, tak sme prileteli v noci. Pristavacia a startovacia draha letiska je blizo pri mori, lebo ostrov je tiez sopecneho povodu a okolo ostrova je len pomerne uzka, urodna nizina a zbytok su kopecky s najvyssim Te Manga 652 m.

Onedlho na to sme uz boli bez akychkolvek zdrzani v nasom hoteli, ktory ako vsetky doteraz, ma svoju charakteristicku domacu atmosferu a to nam velmi vyhovuje. Ked sme na cestach, tak chceme spoznat a vychutnat miestne zvyklosti, hudbu, tanec, kuchynu a atd. Spoznali sme na nasich cestach aj takych, ktori nemozu zit bez viedenskych rizkov, alebo Mc Donaldu. Dostali sme pekny bungalow, hned kusok od piesocnej plaze a malej laguny, lebo Rarotonga ma koralovy kruh len pomerne blizo ostrova. Z toho titulu museli v nom vytesat pät pasazi na roznych miestach, ci uz pre prichadzajuce lode do pristavu Avarua, alebo kde vtekaju rieky do mora. Sladka voda z tychto riek prameni v horach, kde je dazdovy les, ktory ich stale zasobuje vodou t. j. je to neustaly kolobeh vody. Nad dazdovym lesom je jeden staly velky oblak (ako keby bol priviazany), na ktorom sa zachytavaju mracna tiahnuce okolo, tym sa naplnia vodou a na tom mieste prsi a to skoro bez prestania. No a tato sladka voda v tej uzkej lagune by narusila rast velmi haklivych koralov a zacali by tym odumierat a prirodzena ochrana ostrova, pred pribojom, by velmi rychlo zmizla.

Na druhy den sme si s Alicou hned rano pozicali bicykle a vydali na cestu okolo ostrova, ktory ma po ceste, podla tabul, presne 33 km. Nakolko sa tu jazdi vlavo, co tu ostalo este z cias Britskeho protektoratu, tak sme sa dali v smere hodinkovych ruciciek a tym sme jazdili stale pri mori. Premavka tu nie je mimoriadne velka a naviac sme mohli vsade zastavit, kde bola pekna plaz, alebo nieco zaujimaveho. Obdivovali sme uzasne bohatu vystavu vsetkych druhov musiel, ktore sa nachadzaju v Tichomori. Ked sme prisli do "hlavneho mesta Avarua", vlastne do mensej obce, ale ma pristav a su tu vsetky urady a institucie a samozrejme, ze nechyba ani typicky anglicky Pub. Tu sme aj citali, ze James Cook Rarotongu nikdy "neobjavil" a len vdaka tomu, ze v rokoch 1773 - 77 zameriaval pät juznych ostrovov v okoli Rarotongy, ich pomenovali po nom. Je ich spolu 15 s rozlohou 240 km2 a rozdeluju sa na juzne sopecne ostrovy a severne koralove atoly. Najväcsia vzdialenost medzi nimi je 1.340 km na rozlohe okolo 1,8 miliona stvorcovych kilometrov, co zodpoveda rozlohe celej Zapadnej Europy - to len tak na ilustraciu, ze o ake dimenzie tu ide. Ked sme uz pri dimenziach, tak Tichy ocean zabera celu jednu tretinu plochy nasej zemegule.

Od roku 1901 su pod spravou Noveho Zelandu a od roku 1965 je to zjednotena samosprava. Obyvatelov je spolu na vsetkych ostrovoch len 20.000 a polovica z toho zije na Rarotonge. Poda je vo vlastnictve ostrovanov a cudzinci si mozu podu len prenajat a to maximalne na 60 rokov. Obnovuju sa tu stare tradicie tance, hudba, pestovanie kvetov - ktore svojho casu misionari dokonca zakazali – a nielen to, tych misionarskych zakazov bolo vtedy vela a kolko zla tym narobili v celej Polynesii - akym pravom?

90% co tu ziju su Polynesania a su velmi priatelski, veseli, stale si pospevuju a stres zatial nepoznaju. Dnes tu hovoria "povedz to s kvetinami" a zaviedli tu aj "Tiare-Week" tyzden kvetin. Nie je nic krajsie ako farby prirody a tych sme si tu uzili neurekom.

Dalsie dni sme stravili vyletmi napr. k 30 metrov vysokemu vodopadu Papua, kde sme sa aj dobre okupali a nechali na seba padat z obrovskej vysky vodu.


Cookove ostrovy - pohlad z lietadla na Rarotongu / biela plaz s vysokymi palmami / bungalowy na plazi / kvet druh zazvoru (lat. Costus Speciosus)

Alebo vylet do dazdoveho lesa vo vnutrozemi, lebo tu atmosferu, vyparujucu sa vonu rastlin a aj dotierave komare treba zazit na vlastnej kozi. Kazdy vecer bolo u nas v hoteli na plazi, vystupenie polyneskej hudby a tancov a to este znasobovalo romantiku tohto miesta. Spominali sme si s Alicou na krasne casy nasej mladosti v Ceskoslovensku, kde sme casto chodili na cundr, alebo stanovat a tam bola ta atmosfera pri taborovom ohni a s gitarami podobna.

No a tak prisiel cas nasho odchodu a aby nam nebolo smutno za dazdivym lesom tak, ked sme isli nastupit do lietadla, asi 100 m od letistnej budovy, tak lialo, ze sme lietadlo museli skoro hladat, lebo sme cez tu zaclonu vody nic nevideli. Nastastie sme si dali satsvo do plastikoveho saku a tych 100 m prebehli sme len v plavkach a bosi. Letusky nam dali utierky a za chvilu bolo vsetko v poriadku a po starte lietadla onedlho zmizla aj vlhkost vo vzduchu. A uz aj zacali letusky, v pekne farebnych pareach za zvukov polyneskej hudby, servirovat obcerstvenie, lebo bol to len pomerne kratky let na Tahiti.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach v sirom svete na Tahiti a na Velkonocnom ostrove sa dozviete az v dalsom pokracovani Priloznika.

Tentokrat zostavame s pozdravom Bula! co znamena vo fidzijskej reci "dobry den".