Make your own free website on Tripod.com

bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (10)





RIO DE JANEIRO, IGUASU A BUENOS AIRES

Nasa najdlhsia cesta pri nasich potulkach svetom (cez 60.000 kilometrov) bola cesta z Zürichu s hlavnymi zastavkami v Rio de Janeiro, Iguasu, Buenos Aires, Rio Callagos, Ushuaia, let nad Antarktisom na Novy Zeland, dalej v Polynesii Fidzi, Cookove ostrovy, Tahiti, Velkonocny ostrov, Havajske ostrovy, Los Angeles a zpät do Zürichu.

Po prilete do Rio de Janeiro, ktore uz pozname z jednej predchadzajucej cesty (Alice ho spomina aj v reportazi Mesta sveta, kde si vsetky pokracovania mozete pozriet pod adresou http://m3.easyspace.com/hurontaria/mesta ) sme sa ubytovali v dobre polozenom hoteli Luxor priamo na znamej plazi Copacabana. Z izby a balkona bol volny vyhlad na Atlanticky ocean a na plaz plnu peknych ludi, na to si cariocas - Brazilcania s vrodenym dobrym vkusom a zmyslom pre pekne veci - velmi potrpia a podla toho aj dbaju na seba.

Kusok od nas hrali chlapci na piesocnej plazi na volejbalovom ihrisku nam znamy nohejbal. My sme volakedy hravali tuto hru cez siet (90 cm vysoka) na tenisovom ihrisku. Lopta sa mohla raz dotknut zeme a potom ju musel hrac podat dalej, maximalne trikrat na jednej strane a lopta musela letiet nad sietou k superovi. Tu som mal vysvetlenie preco bola Brazilia tolkokrat majstrom sveta a podla mna hraje aj najkrajsi a najatraktivnejsi futbal. Chlapci hrali dvaja proti dvom, ako pri beach-volejbale, len s malym rozdielom a to, ze siet bola "len" vo vyske dvoch metrov a loptu smeli hrat len s nohami a hlavou. Samozrejme lopta by nemala padnut na piesok, lebo s takou sa uz neda nic poriadneho urobit kvoli slabemu odrazu na piesku. Nevedel som odtrhnut od nich oci, nahraval som dlhe minuty s video kamerou ich doslova akrobaticku hru, lebo okrem uzasnej techniky, boli dokonca schopni silne smecovat cez dvojmetrovu siet, tak ze boli nohami nad sietou a hlavou niekde dole. Spomenul som si na ich bojovy tanec capoeira, ktory ovlada zrejme skoro kazdy mlady muz v Brazilii a ma vela prvkov ako premety na jednej ruke a salta, cim som si vysvetlil ich neuveritelnu pohyblivost, reakcie a lahodne pohyby.

Az po pol hodine som sa konecne dostal k tomu sa trochu osviezit a po malych pripravach vybehli sme s Alice len v plavkach okupat sa na Copacabane. Je to vyhoda byt v hoteli, ktory je oddeleny od plaze len sirokou cestou a promenadou, lebo clovek ide len v plavkach a nemusi mat strach o svoje veci na plazi. Napriek tomu, ze tu patroluju serifovia v kratkych nohaviciach, ale s o to väcsimi koltami, clovek hazarduje, ked ma u seba cenne veci, ako drahe hodinky, ovesany zlatom a lezerne prevesenu videokameru cez plece. Zial plati to aj na cele mesto a triky zlodejov su doslova neuveritelne.


Nova katedrala Metropolitana zo zelezo – betonu, vela skla a s miestom pre 20.000 ludi

Spomeniem len jeden priklad: dvoch muzov z nasej partie v centre mesta zastavili dve atraktivne zeny s jednoznacnymi ponukami. Oni ponuku slusne odmietli, ale hned na to jedna z nich chytila jedneho z muzov, nie prave najjemnejsie, v rozkroku za jeho muznost a v tom prekvapeni a rozruchu co nastal, tie dve bez slova zmizli. Az po ukludneni zbadal jeden z nich, ze jeho naprsne vrecko je prerezane a krabicka cigariet bola prec. Nastastie to bola len krabicka cigariet a nie penazenka plna penazi, ako si asi tie dve krasavice mysleli. Zkratka clovek musi byt opatrny a trochu sledovat aj okolie a co sa okolo neho deje a potom je pravdepodobnost podstatne mensia, ze sa nieco stane.

Trochu som odbocil od temy, ale pri nasich obchodzkach videli sme zaujimavu novu katedralu Metropolitana, zo zelezo-betonu a vela skla vo forme kuzela s urezanou spicou (tvarom pripominajucu okolite kopceky), ktoru zacali stavat v roku 1964. Styri giganticke obdlzniky, akoby na styri svetove strany, su presklene po celej vyske peknymi farebnymi obrazmi, ktore privadzaju svetlo do vsetkych casti chramu. V obrovskom priestore je miesto pre 20.000 stojacich ludi, my sme tu boli ale uplne sami a nechali sme na nas posobit to velkolepe prostredie a este sme sa aj naviac prijemne ochladili. Samozrejme, ze sme navstivili skoro vsetky najzaujimavejsie miesta v Riu ako znamy kopec Corcovado s vyse 30 metrov vysokou Kristovou sochou, Cukrovu homolu s lanovkou, z tychto obidvoch kopcov vidite Rio ako na dlani, ci cez den, alebo vecer pri zapade slnka.


Pohlad na plaz Ipanema v Rio de Janeiro v lucoch vychadzajuceho slnka

Velky dojem zanecha aj najväcsi futbalovy stadion na svete Maracana pre az 200.000 divakov. Postavili ho za necele dva roky k majstrovstvam sveta v roku 1950, na ktorych Brazilia prehrala vo finale proti Uruguaju. Zial videli sme ho len prazdny, aka to musi byt uzasna atmosfera pri nejakom rozhodujucom zapase, ked je zaplneny do posledneho miesta a samba rytmus sa nesie nad celym stadionom a skoro celym mestom. Ked sme isli okolo morskych plazi Arpoador, Ipanema, hlavne pri plazi Leblon som si spomenul na moju lahkomyselnost pri poslednom pobyte v Riu pred par rokmi.

Co sa stalo? Boli to posledne hodiny pred odletom domov do Europy travene na pohodlnych lehatkach v hoteli pri bazene. Trochu som sa nudil, Alice citala nejaku knihu a ja reku idem este posledny krat do mora a aj sa s nim rozlucit, co vzdy a vsade zvyknem robit. To, ze to bude rozlucka na ktoru asi tak rychlo nezabudnem, ma nenapadlo. Obzerajuc sa vselikde, len nie na more, stojac uz par metrov vo vode zrazu vidim, ze sa na mna vali velka vlna. Momentalne spravne rozhodnutie ponorit sa do tej vlny hlavou dopredu som neurobil, zvolil som to falosne rozhodnutie a vyskocil som maximalne do vysky, aby som si nenamocil hlavu a naviac som si pri odraze zdvihol obidve ruky do vysky, aby som vyskocil co najvyssie. Ta vlna somnou doslova zatocila, urobil som vo vzduchu salto dozadu a neviem ako, ale nahodou dopadol som zase na nohy. Lavu ruku mi ta vlna otocila o 360 ° a tym ju v ramene vyklbila, ale nastastie skocila aj hned nazpät. Este nie celkom pri sebe od bolesti, pocul som velky potlesk, pozeram, ze co sa stalo a to tlieskali mne s tribuny urobenej specialne pre tieto velke trojmetrove vlny. Vsetci si mysleli, ze to bolo moje cislo, lebo ako som potom videl, vselijaky vyrastkovia tam aj vselico predvadzali. Ja som musel zatat zuby a usmievat sa ako mi to moj stav dovoloval a tak som sa dovliekol na lehatko k Alice. Potom som si uvedomil, ze som niekde cital, ze priboj v Riu na urcitych plazach je casto velmi nebezpecny a zakerny. Spodne prudy kupajucich vynesu stale dalej von do mora a musia ich helikopterou a specialnou sietou zachranovat. Nastastie bola moja druha ruka v poriadku a ja som mohol s nou vlacit kufre na dlhej zpiatocnej ceste.

Po navrate domov a navsteve lekara, mal som 10 hodin masazi a terapie a trvalo to pol roka kym ma prestalo rameno boliet. Bolo to dobre ponaucenie, ze clovek by nemal robit veci automaticky, ale si najprv trochu premysliet a hlavne sa vzdy sustredit na to co robi.

Dalej sme korzovali po elegantnej ulici Avenida Rio Branco a na obchodnych uliciach Rua da Alfandega a Rua do Ouvidor. Na hlavnom namesti Praca XV. de Novembro, kde v roku 1889 vyhlasili Republiku, sme videli z kolonialnych cias vela peknych stavieb, ktore vsak zial pomaly musia urobit miesto vraj pre nove mrakodrapy (ako vidiet aj tu vladnu peniaze nad rozumom).

Videli sme vsak aj biedu v niekolkych favelas (stvrte biednych a chudobnych na upäti mnohych kopcov), ktore su vidiet uz aj z dialky a ich navsteva sa ozaj nedoporucuje. Vidina prace a dobreho zarobku laka este stale, tisice ludi z chudobnejsich casti Brazilie, pokusit sa o stastie vo vysnivanom Riu. Zial 99% konci v takychto provizornych chatrciach, väcsinou bez kanalizacie a pitnej vody. Takto tu vraj zije vyse dva miliony chudakov a väcsinou bez prace. Necudo, ze posledne vychodisko pre nich su kradeze a prepady a najvyhovujucejsie obete na to su "bohati" turisti, lebo kto si moze dovolit podniknut taku cestu, musi byt podla nich velmi bohaty.

Tym stupa kriminalita, deti sa rodia ako na beziacom pase a vekovy priemer ludi je tym stale nizsi – presne naopak ako v Europe. Brazilia je vlastne piata najväcsia krajina na svete a zabera skoro polovicu Juhoamerickeho kontinentu.

Pri nasich obhliadkach nechybal ani narodny park Tijuca este v meste, ale uz vo forme divokej dzungle, dokonca s peknym vodopadom a mnozstvom volne zijucich zvierat. Podnikali sme vylety do okolia ako Petropolis v horach Serra dos Orgaos plne s nadhernym farebnym tropickym rastlinstvom a kvetami, ako hibiskus, orchidee, bouganvillea a prijemnou chladnejsou teplotou, lebo v Riu boli horucavy az 42° C. Pri takychto teplotach ma clovek velmi rychlo smäd, co vsak tu nie je ziadny problem. Na kazdom rohu predavaju cerstvo vytlacene ovocne stavy tzv. sucos a to z vystavenych najmenej 20 druhov exotickeho ovocia. Staci si vybrat na ktore mas chut a za par minut je ta dobrota pripravena na pitie. Na plazach predavaju lietajuci obchodnici ladovy caj mate, ktory vsak chuti trochu trpko. Navstivili sme aj ca. 150 km vzdialene Cabo Frio prepychove kupele pri mori, asi ako St.Tropez v Europe a odtial sme sa preplavili starou "piratskou" plachetnicou na par kilometrov vzdialeny neobyvany maly ostrov, kde nas cakalo osviezujuce kupanie v mori, na obed cerstve grilovane dobroty pri typickej brazilskej hudbe a tancoch miestnej skupiny.

Vecer po takychto vyletoch nam vyborne chutilo v typickych churrascariach, kde sa griluju na drevenom uhli, na sposob gaucov vo velkych krboch, rozne nadherne kusy mäsa na velkych raznoch pripominajucich tvarom aj velkostou mece. Dolezite je, podla povodneho rezeptu z najjuznejsieho statu Brazilie Rio Grande do Sul, ze sa mäso musi udrziavat stale vlhke so slanou vodou a razne musia lezat v sikmej polohe nad ohnom. S tymito raznami s mäsom pobehuje obsluha od stola ku stolu a ked kyvnes na neho uz ti aj odrezavaju velke kusy na tvoj tanier. K tomu su na stoloch pripravene misy s rozlicnymi velmi pikantnymi prilohami, jedine pitie si musis sam vybrat na co mas chut.


Zabery uzasnych farebnych kostymov zo Samba - show v Rio de Janeiro

Pred jedlom to bol vzdy najpopularnejsi aperitiv v Brazilii a to caipirinha pripraveny zo snapsu z cukrovej trstiny cachaca, citronovej stavy a k tomu lad, alebo batida koktail miesany tiez z cachaca, cukru a ladu a k tomu sa prida podla chuti ovocna stava ci uz z kokosoveho mlieka (potom sa to vola batida de Coco), citronu, pomaranca, alebo z ineho exotickeho ovocia. K jedlu si my davame vzdy miestne pivo, alebo vino – skratka sme zvedavi na domace vyrobky. Tu je velmi oblubene sudove pivo tzv. chope, ktore sa podava az ladovo studene.

Po takychto hodoch sa pokracovalo pri nejakom zaujimavom programe ci uz v divadle, alebo pri predvedeni capoeiri afro-brazilskeho druhu bojoveho sportu, ktory vyzera ako zmes tanca a akrobatiky. V rytme bubnov a jednostrunoveho nastroja berimbaus, predvadzaju bojovnici neuveritelne skoky a pohyby podla prisnych pravidiel.

Co dnes divaci obdivuju, bolo v roku 1890 zakazane, lebo zlocinecke bandy zneskodnili vdaka ovladaniu capoeiri, vsetky policajne akcie proti nim. Dalsim velkym zazitkom bol jeden vecer so samba-show v jednej velkej sale upravenej na tuto prilezitost.


Pohlad na vyse 30 m vysoku sochu Krista vo svetle reflektorov pri carovne sfarbenej oblohe po zapade slnka

To co nam umelci predviedli bol doslova ohnostroj farieb, kostymov a neuveritelneho temperamentu vsetkych ucinkujucich. Niektore kostymi vazia az niekolko desiatok kilogramov. Boli to dve hodiny strhujucej hudby, pri ktorej po prvej stvrthodine uz mnoho divakov, v bocnych ulickach medzi obecenstvom, tancovalo. Myslim, ze este dlho do noci mi v posteli cukalo s nohami. A tak pomaly prisiel nas odchod z Ria na juh Brazilie smerom k znamym vodopadom Iguasu na hranici troch krajin a to Brazilie, Paraguaju a Argentinie. Rozhodli sme sa pre lietadlo, lebo aj ked by bola cesta busom atraktivnejsia, ale o mnoho dlhsia, trvala by vyse 18 hodin.

Odleteli sme z Ria vecer s mensim lietadlom za velmi silnej burky, v duchu som si hovoril, ked nam povolili startovat, tak je asi vsetko vporiadku. Leteli sme pod oblakmi a pomerne nizko nad celym Riom, ktore bolo vysvietene ako kazdy vecer. K tomu jeden blesk za druhym osvetlovali jednotlive casti mesta, ktore nam poskytovali uzasne, neuveritelne az mysticke pohlady, ci uz na mesto, alebo na obrovsku Kristovu sochu, na tie obrazy urcite nikdy v mojom zivote nezabudnem.


Pohlad na pekny hotel das Cataratas a na Iguasu vodopady tzv. Certovu priepast, kde za normalneho stavu je cela prava strana plna padajucej vody

Musim sa priznat, ze som sa v duchu modlil, lebo burka priberala na sile, ale my sme museli cez nu preletiet, aj ked som mal dojem, ze nase "lietadielko" ma co robit. Videl som cez okno, ze pilot nabral kurz na more a cele Rio v svetle bleskov pomaly mizlo v dialke. Pocasie sa pomaly ukludnovalo a v kabine cestujucich bolo zrazu veselsie a vsetci sa rozhovorili, dokonca pilot nam oznamil, ze mu spadol velky kamen zo srdca.

Let trval trochu dlhsie ako bolo planovane vzhladom na silnu burku, ale pristali sme v poriadku na letisku vo Foz do Iguacu. Este pred pol nocou sme boli v nasom hoteli Das Cataratas, ktory lezi priamo pri vodopadoch a z vyhliadkovej veze nad mnozstvom paliem vidiet aj na cast vodopadov. Rio Iguacu sa ca. 20 km za vodopadmi vlieva do rieky Parana, nedaleko jednej z najväcsich vodnych elektrarni na svete ITAIPU. My sme mali trochu smolu, ze stav vody bol pomerne nizky a tym mnohe casti vodopadov, lepsie povedane skaly pod nimi, sme videli odokryte bez vody. Utesovali sme sa tym, ze take nieco vidiet (co sa stane ozaj len zriedka) je tiez zaujimave. Malo to ale aj dalsiu vyhodu ako sme poculi, lebo vlhkost vzduchu je vraj za normalnych okolnosti az 98% a my sme mali okolo 80% pri 35° C.


Napriek nizkemu stavu vody v Rio Iguacu je hlavny vodopad Certov hrtan este stale velmi imponujuci

Nakoniec sme na druhy den, hned po vydatnych ranajkach na terase pri bazene videli, ze vody v hlavnych vodopadoch je az neurekom dost. Ved su to vraj najväcsie a najkrajsie vodopady na svete (neviem ake su na to meritka), ale kazdy z velkych vodopadov, ktore sme doteraz videli boli svojim sposobom zaujimave a pekne. Rio Iguacu sa pred vodopadmi rozdeluje do vela malych bocnych ramien, ci uz na brazilskej ako aj na argentinskej strane, ktore sa cez 275 vodopadov zase spoja do jednej rieky. Rozmery su impozantne, vyska sa pohybuje medzi 55 az 73 metrov a voda pada cez dva stupne do hlbokej tzv. Certovej priepasti tvaru kanonu maximalne 100 metrov sirokej a to na dlzke skoro styroch kilometrov.

Najgigantickejsi z nich je tzv. Certova papula, ktory je mozno vidiet pomerne zblizka na troch rozlicnych urovniach. Vdaka tomu, ze sme mali zabezpecene dve prenocovania v hoteli, mohli sme vodopady kedykolvek navstivit a tak obist (hlavne medzi 11 a 14 hodinou) naval mnozstva dennych turistov, ktorych privezu autobusy z blizkeho a dalekeho okolia.

Skoro rano nas vzdy smerom k vodopadom sprevadzali hrave asi 60 cm dlhe nosate medvediky s dlhymi tiez asi 60 cm paskovanymi ocasmi (neviem ako sa volaju v nasej reci, nemecky je to Nasenbär a vedecky nazov je "coati nassua"). Prechadzali sme sa po dobre umiestnenych drevenych mostikoch nad roznymi castami vodopadov, ktore umoznuju navstevnikom co najblizsi kontakt s vodnymi masami. Cez den sme odpocivali a vychutnavali farebnu predvianocnu vyzdobu a atmosferu v nasom velmi peknom hoteli, postavenom v anglickom kolonialnom style, pri bazene, alebo aj prechadzkami v blizkej dzungli. Cela oblast je vlastne jeden velmi pekny, dobre udrzovany narodny park. Aj pri zapade slnka a vecer pri farebnom osvetleni, sme prechadzkami pozdlz vodopadov, vychutnali tuto svetoznamu atrakciu Juznej Ameriky do maxima.


Znamy cintorin v Buenos Aires v stvrti La Recoleta s niekolkymi hrobkami a pamätnou tabulou Evity Peron

Na treti den pri vodopadoch, sme sa podvecer odviezli na letisko do argentinskeho mestecka Posadas a odleteli tentokrat s trochu väcsou masinou do Buenos Aires. Tam sme pristali po kludnom lete a pomerne rychlo dosiahli nas hotel Claridge v centre mesta. Pri ceste do hotela, vidiac predvianocnu naladu a vyzdobu, spomenuli sme si na nasu prvu navstevu Buenos Aires pred rokmi, ked sme sem prileteli z La Paz 1. januara skoro rano. V prvom momente sme sa vtedy zhrozili nad doslova neuveritelnym "neporiadkom" v meste. Vsade lezali na zemi, alebo viseli na domoch, stromoch a kandelabroch zdrapce papierov mozna na tony. Nas sofer nam rychlo vysvetlil, ze je to stary oblubeny zvyk, ked 31. decembra poobede pocas oslav vo vsetkych uradoch a podnikoch, stary papier, ktory sa mesiace odklada na tento ucel, vyhodi cez okna na ulicu. No a nakolko po Silvestri este vsetci dlho spia (co vraj tiez patri k tomu zvyku), tak sa urobi poriadok az niekedy poobede, alebo az na druhy den (iny kraj – iny mrav).

Na druhy den sme sa vybrali hned rano do prepychovej stvrti La Recoleta, kde lezi znamy cintorin, ktory je vlastne jedno male mestecko v obrovskom Buenos Aires. Pozostava z mnozstva nadhernych hrobiek, rozneho stavebneho stylu, jedna vedla druhej, vytvarajuc cele dlhe ulice s roznorodymi fasadami. Vraj kazdy, kto ma nejake slavne meno, musi tu byt pochovany vo svojej, alebo rodinnej hrobke. Tu lezi, okrem inych znamych osobnosti aj Evita Peron, ktora dlhe roky pomahala najchudobnejsiemu obyvatelstvu tzv. "bezkoselovym" a so svojim manzelom, prezidentom Juan Domingo Peronom, zaviedla koncom 40-tych rokov rozsiahle socialne reformy a bola celym narodom doslova zboznovana. Pred vchodom na cintorin je jeden obrovsky strom – gumovnik, ktory dava prijemny chladok spotenym a unavenym turistom.

Co nas ocakavalo pri dalsich obhliadkach v elegantnom a modernom Buenos Aires a neskorsie v Patagonii sa dozviete az v dalsom pokracovani. Dovtedy zostavame s pozdravom Hasta la vista amigos! .