bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (19)




SEYCHELSKE OSTROVY

Nas päthodinovy prijemny let s Air France, zase s medzipristatim na ostrove La Reunion a kratkom tranzitnom pobyte, pokracoval na Seychelske ostrovy. Po hladkom pristati a kratkom cakani, v lietadle pred budovou priletov, nam pristavili obrovske schody na vystupenie z lietadla. Uz pri vychode z lietadla nas ovanul horuci, vlhky vzduch a hned nas po celom tele zalial pot sposobeny skoro stopercentnou vlhkostou, ktora prave vladla na ostrove. Po obligatnych formalitach nas uz pred letiskom ocakavala zastupkyna nami rezervovaneho hotela aj so svojim autom. Pocas cesty nas upozornovala, ze vraj na hlavnom ostrove Mahe posobi uz niekolko dni nejaka vlamacska banda, ktora vykrada vzdy v noci, zatial velmi uspesne, hotelove izby. My sa vraj nemusime bat, lebo pravdepodobnost vlamania v nasom malom hoteli, ktory ma v hlavnej budove styri izby a v zahrade sest uplne novych radovych bungalovov, je velmi mala, ale ze opatrnost nikdy nezaskodi. Onedho sme prisli do nasho velmi utulneho hotela, velmi znameho pre vybornu kreolsku kuchynu, leziaceho priamo v malej rozpravkovej zatoke medzi palmami, granitovymi skalami s bielym pieskom a tyrkysovou vodou. Ubytovali nas v jednom z velmi priestornych dvojpodlaznych, kamennych bungalovoch s velkou terasou a s peknym vyhladom na more.


Letecke pohlady na ostrov Mahe / medzinarodne letisko / hotel Le Northolme / mala zatoka pred nasim bungalovom / privatna mala plaz / domaca hudobna skupina / kvet koralovy hibiskus / pohlad na ostrov Silhouette z Beau Vallon

Samozrejme, ze moja opatrnost a nejako aj intuicia, alebo predtucha mi nedovolili na tych spominanych vlamacov zabudnut a hned prvy vecer som rozmyslal, ako aspon trochu zabezpecit dva mozne pristupy do nasho bungalovu. Hlavny vchod na hornom poschodi som zabezpecil tak, ze som prevesil kovovy hak (z vesiaku na saty) na klucku a spodnu cast haku som prestrcil cez kluc a tym som dosiahol, ze sa kluc nedal z vonka otocit a ani vystrcit zo zamku. Naviac som vyvesil zo satnika jedny dvere, ktorymi som mohol dobre zapriecit vchodove dvere a keby sa zlodejom aj nejako podarilo tie dvere otvorit, tak by to narobilo obrovsky ramus. No a uz pri tejto mojej cinnosti sa Alica a nasa Andrea valali po posteli od smiechu, ze co to Oco zase blbne. Ja som sa ale nenechal tym vyrusovat a zabezpecil som aj obrovske posuvacie dvere na terasu a to tak, ze som pouzil jednu z velkych masivnych sedaciek z dobre tazkeho dreva. Vyslo to skoro na milimeter medzi posuvacie dvere a pevny okenny stlp tak, ze aj keby sa niekomu podarilo otvorit na dverach zamok, tak ich ale nemohol vobec posunut a otvorit. No a takto som pokracoval s touto doslova ceremoniou, ktora potrebovala sice len par minut, ale na ktorej sa moje dve kocky, kazdy vecer pocas celeho nasho pobytu, vyborne bavili. Nakoniec prisla posledna noc pred nasim odchodom a vsetci traja sme sa vyborne vyspali bez jedineho zobudenia. V dobrej nalade sme sa vybrali na ranajky a ked sme sa z nich vratili k nasmu bungalovu, boli dvere otvorene a zo schodov sme videli dvoch muzov sediet v kreslach ako prezeraju moju toaletnu tasku. V prvom momente sme si mysleli, ze to su ti vlamaci, ale oni sa hned predstavili, ze su od miestnej policie a zacali nam klast aj celkom neprijemne otazky, ze kde sme boli v noci, co sme robili a ci sme nieco nepoculi. Nakoniec, ked som im predviedol moje kazdodenne zabezpecenia, vyslo z nich najavo, ze sme boli pre nich velmi podozrivi, lebo za poslednu noc niekto vykradol vsetky bungalovy - okrem nasho!!! Pravdepodobne vraj nastriekali zlodeji cez vetranie nejaky sprej na spanie, co by aj vysvetlilo, ze preco sme tak tvrdo a dobre spali. Z ostatnych bungalovov ukradli okrem vsetkeho cenneho dokonca aj pasy, no a to by nam bolo pekne skomplikovalo a dokonca asi aj predlzilo nas odchod zo Seychelskych ostrovoch. Ved uz len vybavit nahradne pasy, aj ked mame vzdy so sebou kopie pasov a aj cestovnych dokladov, aj tak to trva niekolko dni vsetko zaobstarat. Bola to trochu dlhsia prihoda, ale myslim si velmi poucna, ze clovek so „zdravou opatrnostou“ moze predist mnohym neprijemnym situaciam v zivote a odvtedy si aj moje dve zienky uz zvykly trochu menej na mne smiat.


Pohlady na Clock Tower v hlavnom meste Victoria / na rozne plaze a hoteli / mini – moke auticko / dorastajuce male banany / Aldabra korytnacka / kazdodenny nadherny zapad slnka

Najoblubenejsim dopravnym prostriedkom na ostrove Mahe je male auticko „mini – moke“ co znamena asi ako „hore otvorene“ a vdaka tomu su vsetci pasazieri pocas jazdy prijemne ovievani cerstvym vzduchom.

Pri nasom prvom dlhsom pobyte na tychto ostrovoch sme vela chodili po Mahe, navstevovali zaujimave miesta a samozrejme, ze sa aj hodne kupali a vychutnavali nadherne plaze, ktorych je tu vraj 68. Samozrejme, ze sme vsetky nemali cas navstivit, ale spomenieme aspon najznamejsiu bielu plaz Beau Vallon (3 km dlha), kde nam nevadilo, ze sa tam jazdilo na vodnych lyziach, co nam inac, hlavne kvoli hluku, zvykne vsade velmi vadit. Tu mali clny s velmi tichym motorom a jazdilo sa pomerne daleko od pobrezia a tak sme si aj my trochu zajazdili. V Beau Vallon je aj najviac hotelov, cize kto ma rad klud, tak pre toho to nie je celkom vhodne. Zato su tu pekne zapady slnka v pozadi s ostrovom Silhouette, treti najväcsi granitovy ostrov so 740 m vysokym kopcom Mount Dauban a je vzdialeny asi 26 km. Dalsie plaze su Grand Anse vhodna hlavne pre surferov, lebo od novembra do aprila su tu pomerne velke vlny. Anse znamena mala zatoka väcsinou ohranicena na zaciatku a na konci plaze granitovymi skalami. Dalsie su Anse Royal, Anse a la Mouche, Anse Takamaka, Baie Lazare a mnoho dalsich.

Ako som uz spominal v nasom hoteli bola aj velmi vychyrena restauracia kreolskych specialit a tak sme aj skusili jednu, ktoru sme este dovtedy nikdy nejedli. Netopier, alebo lietajuci pes tu nazyvany „chauve souris“ s rozpätim kridiel az do jedneho metra, je vyslovenym vegetarianom - zivi sa len ovocim. Je oblubenou delikatesou kreolskej kuchyne a vola sa „Carry de Chauve Souris“ a aj my sme mali moznost ochutnat tuto ich specialitu pripravenu s curry a keby sme neboli vedeli, ze co jeme, boli by sme si mysleli, ze su to mlade kurence. Kazdy vecer tu hrala domaca skupina typicku kreolsku hudbu „moutia“ a bolo na nich vidiet, ze velmi miluju rytmus a tanec. Aj tu oblubeny tanec „sega“ sme spominali uz v spomienkach na Mauritius a je aj tomu velmi podobny.

Superkontinent Gondwana sa vraj rozbil a potopil pred 250 milionmi rokmi a zanechal len niekolko ostrovov v Indickom oceane, medzi nimi aj Seychelske ostrovy, ktore lezia na sever od Madagaskaru. Tieto pozostavaju z okolo 100 ostrovov o ploche 443 km2, ktore lezia na rozlohe 400.000 km2 a rozdeluju sa na tzv. vnutorne a vonkajsie ostrovy. K vnutornym ostrovom patria vsetky granitove ostrovy a k tym este koralove ostrovy Bird a Denis Island. K vonkajsim ostrovom patria tie mimo tzv. Seychelskej platne, ktore lezia daleko v Indickom oceane a su to koralove ostrovy skupina Amiranty, Farquhar a Aldabra (jeden z najväcsich atolov na svete).

V 15. a 16. storoci su prvykrat zaznacene Seychelske ostrovy na portugalskych namornych mapach a v roku 1502 objavil Vasco de Gama ostrovy Amiranty.


Let na ostrov Praslin / prirodne letisko na Praslin / plaz Anse Volbert / nas bungalov / obrovske Aldabra korytnacky, ktorym nase male banany velmi chutili / volsky potah na ostrove La Digue / granitove skaly a nadherna flora / free climber doslova prilepeny na skoro zvislej granitovej stene

V 16. storoci sa tu vylodili Portugalci, v 17. a 18. storoci tu nasli dobre utociste pirati. V roku 1770 sa tu usidlili Francuzi s viacerymi otrokmi. V roku 1794 kapitulovali Francuzi sedemkrat pred Anglicanmi, ktori v roku 1835 tu zrusili otrokarstvo a v roku 1903 obdrzali status Anglickej kralovskej kolonie. Anglicka kralovna Elizabeth II. tu v roku 1971 slavnostne otvorila medzinarodne letisko a tak zacala era turistiky na Seychelskych ostrovoch, ktore sa potom 29. juna 1976 stali nezavisle od Velkej Britanie.

Victoria (okolo 25.000 obyvatelov) je jedno z najmensich a najjednoduchsich hlavnych miest na svete a lezi na hlavnom ostrove Mahe. V centre Victorie je „Clock Tower“ je to mala kopia originalu, ktory stoji v Londyne na Vauxhall Bridge Road a domaci ho nazyvaju „I`Horloge“ a je sucasne aj znakom mesta. Clock Tower postavili v roku 1903 ako spomienku na kralovnu Victoriu a na dobu kedy sa stali Anglickou koloniou. Seychelske ostrovy (okolo 65.000 obyvatelov) navstivi vraj do roka 100.000 navstevnikov a naraz moze prenocovat len urcity pocet turistov urceny vladou. Vlada nechce zvysit tento pocet, sustreduje sa na financne dobre situovanych navstevnikov a vdaka tomu dosiahli aj exkluzivny imidz. Dalsou zvlastnostou vo Victorii je, ze na Katedrale vyzvanaju zvony vzdy dvakrat a to preto, ze prvym zvonenim vsetkych zobudia a druhym zvonenim im oznami presny cas. Clock Tower nevyzvana, lebo ked ho v roku 1903 v pristave vykladali z lode, tak sa stratila jedna dolezita suciastka a bez nej zvonenie nefunguje. V centre je aj vela peknych budov v kolonialnom a viktorianskom style.

Bieli usadlici a cierni otroci tu kedysi vytvorili zakladny kamen velkej zmesy obyvatelstva, ktora hraje dnes vsetkymi farebnymi odtienmi pokozky od bielej, cez farbu mliecnej kavy a cokoladovohnedej, az po skoro ciernu. K tomu pridu exoticke akcenty Indov a Aziatov a vsetci, bez ohladu na farbu pokozky, tu ziju vo velkom sulade. Sami seba pysne nazyvaju „Seychellois“ a hovoria si, ze su „nova rasa“. Takyto typ ludi, u zien su to mnohe krasavice, ozaj nikde inde na svete nestretnete. Uradnou recou je anglictina, ale hovori sa tu s oblubou kreolsky, co je pomerne zrozumitelne pre tych, ktori ovladaju francuzstinu.

Raz sa vyjadril jeden britsky guverner o mimoriadnej geografickej polohe Seychelskych ostrovoch, ze lezia „1.000 mil od ostatneho sveta“, pri namornej mile – je to zhruba vzdialenost 1.850 km, co zodpoveda smerom na vychod vzdialenosti od africkeho mesta Mombasa. Tuto myslienku „Seychelles – Unique by a Thousand Miles“ pouzili propagatori pred niekolkymi rokmi velmi uspesne pre turisticku reklamu tychto ostrovov.

Seychely su uvedene v Guinness knihe rekordov ako najmensi narod na svete s vlastnou leteckou spolocnostou. Air Seychelles lieta okrem viacerych europskych destinacii aj do Afriky a Azie.

Najlepsi cas na navstevu Seychelskych ostrovov je od aprila do septembra pocas juhovychodneho pasatu, v decembri treba pocitat so silnym dazdom, dokonca zatopami. Teplota je cely rok prijemna cez den okolo 27°, v noci 24° a teplota vody okolo 28°, len vlhkost vzduchu je pri silnych dazdoch az skoro 100%-na.


Rozne pohlady vo Vallee de Mai / Coco-de-Mer / obrovske az 6 m palmove listy aj u mladych vyhonkov / plody chlebovnika / dvojity orech pripominajuci peknu zensku panev / „muzska palma“ so svojim kvietkami posypanym „udom“ / rozpoleny orech / dva orechy, ktore sme si priviezli v porovnani s nasou Pussy, ktora nebola z najmensich



Na svete existuje vela nadhernych ostrovov s nadhernymi plazami a so vsetkym co k tomu patri, ale na Seychelskych ostrovoch su k tomu vsetkemu este obrovske do cervena sfarbene granitove skaly, sformovane a doslova vybrusene morskymi vlnami. Clovek si tu pripada ako vo filmovych atelieroch Hollywoodu, obdivujuc dielo filmoveho architekta a nie hracku prirody, ktora je az tak neskutocna, ze mnohi by tomu povedali gyc.

Jeden z najuspesnejsich exportnych tovarov je kopra. Kopra je posekana a ususena duzina kokosoveho orecha a pozostava zo 60 – 65% tuku, ca. 20% uhlohydratov, ca. 8% cistych bielkovin a 4% vody. Z kopry sa lisovanim ziskava kokosovy olej, ktory sa pouziva na vyrobu glycerinu a ako zakladna polozka pre umelu zivicu. Ako rafinovany kokosovy tuk sa pouzije na jedly tuk, na vyrobu sviecok, mydla a samponu. Tato kratka definicia kopry vsak este nepovie nic o jej kvalite, ale na tu mozu byt Seychelly bez pochyby velmi pysne. Kvalita ich kopry je uznavana nielen odbornikmi, vyskumnikmi, chemikmi, ale aj spotrebitelmi za najlepsiu na svete. Vsade na svete oberaju zrele orechy sikovni domorodci, alebo v niektorych krajinach Azie dokonca za tymto ucelom vycvicene opice, ale vzdy by to malo byt v stave najlepsej zrelosti, co nie je tak jednoduche zistit vo vyske 10 - 15 metrov. Tajomstvom seychelskej kokosovej palmy je, ze tento najspravnejsi moment zrelosti pre vynikajuci tzv. „copra cup“, palmy sami od seba presne vystihnu a orech v tomto stave nechaju spadnut. Pre dobry export je to velka pomoc, nehovoriac o usetrenom lezeni po vysokych palmach.

Praslin lezi 44 km od hlavneho ostrova Mahe, lietadlom je to len 15 minut a lodou to trva dve hodiny. Je to druhy najväcsi seychelsky ostrov s rozmermi 11 x 7 km, s najvyssim bodom 367 metrov a ma len 7.000 obyvatelov a to v dvoch dedinkach Grand Anse a Bai Ste Anne. Na ostrove je od vlady povolena urcita max. kapacita posteli pre turistov. Najväcsou zaujimavostou je Vallee de Mai vyhlaseny za prirodne svetove dedicstvo. Pri nasej druhej navsteve sme tu boli z Mahe aj s nasou Andreou na dvojdnovom vylete lietadlom spojenom aj s prehliadkou Vallee de Mai a susedneho ostrova La Digue s malou kompou.

La Digue lezi 56 km od Mahe, je stvrty najväcsi ostrov (5 x 3 km) a da sa povedat, ze je ale aj najviac zachovaly z tzv. vnutornych ostrovov. Hlavnym dopravnym prostriedkom su volske potahy, alebo bicykle a aut je tu len niekolko a aj tie sluzia len na zasobovanie tych 2.500 obyvatelov, ktori by sa najradsej vyhlasili za samostatnu republiku. Cely ostrov vyzera ako jeden obrovsky palmovy haj ohraniceny nadhernymi plazami a granitovymi skalami väcsinou sfarbenymi od purpurovej az po skoro ciernu farbu. Tieto granitove skaly su oblubenym lezeckym terenom pre „free climber“, alebo horolezcov bez pomocok. Na juhovychodnom pobrezi su nebezpecne spodne prudy a silny priliv. Granitove skaly vytvaraju nezvycajne utvary a pomaly sa dvihaju do stredu ostrova do vysky 333 metrov do tzv. orlieho hniezda „Nid d`Aigles“. Je tu aj niekolko mensich hotelov z ktorych sa dostanete s bicyklom a bez problemov na vsetky plaze ako napr. Petite Anse jedna z najkrajsich s nadhernym bielym pieskom a priezracnou vodou. S ostrova La Digue sme sa vratili zase s kompou na ostrov Praslin, kde sme prenocovali v hoteli Paradise pri plazi Anse Volbert a vtedy sme si povedali, ze sem musime zase raz prist a to na dlhsi pobyt.

Najväcsou botanickou zvlastnostou, doslova raritou Seychelov je obrovsky, dvojity kokosovy orech nazyvany „Coco-de-Mer“ – morsky orech, alebo ktory prisiel z mora. Meno vzniklo este ked sa o ostrove Praslin nevedelo a morske prudy vyplavili na pobreziach Malediv, Sri Lanky a Indie niekolko takychto orechov. Ludia si mysleli, ze taketo dovtedy nezname orechy zvlastneho tvaru, mozu rast len na dne mora a kniezata v Europe ich vyvazovali zlatom. Na Maledivoch mohol vlastnit vyplaveny orech len panovnik a kto ho neodovzdal riskoval trest smrti. Az ked v roku 1768 Francuz Barre objavil na ostrove Praslin tieto obrovske orechy, skoncil mythos morskeho orecha. Tato hracka prirody - dvojity kokosovy orech - je zmyselne sformovany do tvaru peknej zenskej panve a rastie len na „zenskej palme“. Na „muzskej palme“ na ktorej zase nerastu orechy, ale za to je na nej 5 – 8 cm hruby a az jeden meter dlhy utvar pripominajuci muzsky pohlavny ud. Ten je posypany malymi kvietkami potrebnymi na rozmonozovanie a oplodnenie „zenskej palmy“ o co sa najlepsie stara maly zeleny gecko (druh jasterky). Aby to vsetko dobre klapalo nesmu byt tieto dve palmy velmi daleko od seba. Vraj v noci sa paria a legenda hovori, ze kto to videl na vlastne oci, ten musel este v tu noc zomriet. S takymi vlastnostami vyzera tato palma skutocne ako strom pokusenia zo zahrady Eden a to je aj dovodom preco su Seychely povazovane za tajuplne a romanticke rajske ostrovy.


Prirodne letisko na ostrove Praslin / vecerny let na Mahe / morsky narodny park Saint Anne v ktorom lezia okrem dalsich ostrovy Round, Long, Cerf a Moyenne Island / rozne zabery z Moyenne Island

„Coco-de-Mer“ rastie jedine na asi 4.000 palmach v prirodnom rezervate Vallee de Mai na ostrove Praslin, niekolko paliem je aj na susednom ostrove Curieuse a par presadili uspesne do botanickej zahrady na hlavnom ostrove Mahe. Sedemrocna palma rodi prve orechy a dosiahne svoju maximalnu vysku 30 metrov a to az vo veku asi 200 rokov. Niektore palmy maju vraj az 800 rokov, co sa da odhadnut na kmeni. Dospele palmy, ktore dnes obdivuju turisti vo Vallee de Mai boli, ked sem prisli v roku 1768 prvi francuzski usadlici, len mlade vyhonky. Palmove listy su az 6 metrov dlhe a ked tu trochu zafuka vietor a daju sa tym do pohybu, tak tam nastane taky rachot, ako keby padali kamene na plechovu strechu. O chvilu je zase take ticho, ze pocut tlkot vlastneho srdca co este zvysuje mimoriadnu, az mysticku atmosferu tohto zaujimaveho miesta. Kokosovy orech tejto palmy je najväcsim rastlinnym plodom na svete, dosiahne vahu 15 az 20 kg, vonkajsi „obal“ je az 10 cm hruby a vnutorna skrupina ma az cez 1 cm. Po deviatich mesiacoch je tzv. zeleny orech pouzitelny a je to vraj velmi oblubena delikatesa. Kazdy rok sa preda okolo 3.000 velmi pekne vylestenych orechov aj s certifikatom ako suvenir a samozrejme aj patricne draho (za nasej navstevy stal jeden orech okolo 100 USD), vlastne ako vsetko na tychto ostrovoch. Je to jeden z mala suvenirov na tomto svete, ktory si musi clovek doviezt z povodnej krajiny, lebo dnes dostat uz suveniry ozaj z celeho sveta a v skoro kazdej krajine. Bez certifikatu je vyvoz orecha (aj ked len niekde najdeneho) trestny, co je aj spravne, lebo inac by tu vladol cierny trh a honba turistov za nimi. Z tohoto orecha sa robia aj rozne, pekne kombinovane dokonca so striebrom dekorativne doplnky do bytu. Predavaju sa aj male orechy, ale pozor tie su vyrezavane z dreva a s originalom nemaju nic spolocne. Po tomto uzasnom dni sme sa vecer vratili, zase lietadlom na ostrov Mahe, prijemne unaveni do nasho bungalovu, tesiac sa na kreolske stiplave speciality a dobru hudbu.

Nedaleko ostrova Mahe sa nachadza morsky narodny park Saint Anne v ktorom lezia, okrem dalsich, ostrovy Round, Long, Cerf a Moyenne Island - ciel nasho celodenneho vyletu. Na ostrove Moyenne, ktory si kupil uz 70 - tich rokoch penzionovany anglicky novinar Brendon Grimshaw a odvtedy aj na nom zije. V tom case ked sme tam boli, prijimal raz do tyzdna mensiu skupinu hostov ca. 8 ludi a samozrejme, ze nie celkom zadarmo. Ako sme sa ale neskorsie presvedcili, tak to bola smiesna suma za pohostenie, nehovoriac o celom programe pre nas pripravenom. Aj nam sa podarilo ho navstivit a skoro rano v ten nezabudnutelny den, nas Brendonov priatel vsetkych previezol na motorovom clne z pristavu v Mahe na ostrov Moyenne. Po srdecnom prijati a vzajomnom predstaveni na pobrezi, sa nam Brendon cely den venoval, ci uz prehliadkou ostrova, kde nam skoro o kazdej skale vedel porozpravat nejaku zaujimavost, alebo dokonca celu prihodu.Najzaujimavejsie bolo jeho rozpravanie a uzasnom poklade, ktori tu vraj zakopali niekedy v davnej minulosti pirati pod vedenim tzv. „Le Corsair“ pirata gentlemana a ktory aj on sam hlada uz od prveho dna svojho pobytu na tomto ostrove.Dodnes ho vraj nenasiel – kto vie? – dopriali by sme mu to. Dokonca Roman Polanski natocil na Seychellskych ostrovoch svoj znami film „Pirati“. Po vybornom pohosteni domacimi specialitami jeho domorodym „sluzobnictvom“, ktori boli pre neho viac priatelia, skoro ako rodina a nie ako jeho podriadeni, sme spokojne odfukovali, travili a trochu lenosili v tieni paliem. Potom sme sa vybrali s Brendonom a jeho motorovym clnom do krasnej laguny a samozrejme nesmel chybat ani jeho pes, ktory nas od rana vsade so zaujmom sprevadzal. Ked sme si pred snorchlovanim obuvali plutvy a cistili si okuliare, spytal sa Brendona jeden mlady parik, ze ci to nie je nebezpecne a ci su tam neni zraloci. Brendon chytil bez slova svojho psa a hodil ho velkym oblukom do vody – co sa psovi ohromne pacilo - a ze pokial sa psovi nic nestane, nemusia sa ani oni nicoho obavat. O chvilu uz aj oni plne vychutnavali snorchlovanie a pohlady na krasny podmorsky koralovy svet s ich farebnymi obyvatelmi. A takto nam presiel tento nadherny den, plny zazitkov a co bolo najkrajsie, ze pri luceni s Brendonom a jeho spoluostrovnikmi sme videli, ze aj oni boli radi prijemnej navsteve. Pri odchode nam vytrvalo mavali a aj stekanie psa sme este dlho poculi napriek pravidelnemu hucaniu nasho motoroveho clna.


Pohlady na Anse Volbert na ostrove Praslin / zabery na ostrove St. Pierre Islet / na pravej fotke vidiet na dvoch skalach dve zaujimave tvare

Nas uz treti tunajsi pobyt sme stravili skoro cely na ostrove Praslin a pocas nasho pobytu sme ho presli pesi nespocetnekrat vsetkymi smermi. Samozrejme, ze vo Vallee de Mai sme boli tiez niekolkokrat, ale nasim najoblubenejsimi dvomi cielmi bol ostrov St. Pierre Islet 1.300 metrov pred nasim bungalovom, ktory stal 50 metrov od mora na plazi Anse Volbert. Tento malicky ostrovcek vyzeral ozaj ako jedna hollywoodska kulisa, ktory mal pre nas este jedno velke prekvapenie, ale to az po nasom prichode domov. Ked sme pozerali vyvolane fotky, ktore sme tam nafotili, tak sme objavili na granitovych skalach dve tvare (vsimnite si ich na fotke) a ze tie neboli urobene umele, alebo naschval o tom sme presvedceni – to by boli turistov na to urcite upozornili. Vzdy sme si tam s Alicou pozicali cln a uz sme boli aj na „nasom“ ostrovceku, kde sme sa cudovali a zaroven sme aj boli vdacni, ze nikoho tu nenapadlo z toho urobit nejaku atrakciu.

Druhym nasim oblubenym cielom bola jedna pre nas z najkrajsich (ak nie najkrajsia) plazi na svete a to Anse Lazio. Prvykrat sme sa tam vybrali pesi a bola to ozaj namahava „prechadzka“ a aj s bicyklami to nie je med lizat, ale stalo to za to. Nadherny, jemny, biely, piesok bez akychkolvek koralovych ulomkov, tak ako keby ho boli presypavali kazdy den cez sitko. Plaz lemovana hlavne krasnymi palmami a sem tam s kasuarina a takamaka stromami. Na zaciatku a na konci samozrejme nechybaju granitove skaly a farba vody od svetlo zelenej, cez tyrkysovu az do tmavomodrej. Cistota vody bola tak uzasna, ze napr. Alice spadli z hlavy slnecne okuliare tyrkysovej farby (mala ich zastrcene len vo vlasoch) a zbadala to az neskorsie. Casu sme mali dost, tak reku ideme ich hladat a ozaj za chvilu sme okuliare nasli vo vode asi v metrovej hlbke a to este napriek malym vlnam. Skoro cela zatoka patrila dvom bratom, ktori ju zdedili od otca a zili tam v pomensom bungalove. Chovali si nejake domace zvierata a pestovali trochu zeleiny a ovocie pre vlastnu potrebu a maly stanok pre nahodnych navstevnikov s chladenymi napojmi z cerstveho ovocia. Pocas nasich navstev sme sa aj hodne spolu rozpravali a na moju blbu otazku, ze kedy tam postavia prvy hotel nam povedali, ze pokial budu zit sa tak nestane – dufam, ze dodrzali slovo a este stale ziju. Nie som z tych, ktory zavidia nieco druhym, ale tym dvom bratom som Anse Lazio ozaj zavidel.

Pri dalsej navsteve v Anse Lazio, tentokrat s motorovym clnom, ma pochytila dalsia intuicia a urobil som co som dovtedy este nikdy neurobil, ze som pred navratom celu moju fotograficku vystroj dobre zabalil do dvoch plastikovych sackov a polozil do nasho clna na bezepecne miesto. Priboj bol uz tak silny, ze udrzat pomerne tazky a velky motorovy cln v smere vln nam sposoboval velky problem a mali sme co robit, aby sa cln neprevalil na nas. Niekolko krat sme dokonca nabrali aj vodu a moja taska aj s fotakom uz plavala vo vode. Konecne sa nam aj s Alicou a synovi majitela clna podarilo nejako sa vysplhat do clna a dostat sa z lamajuceho sa priboja do kludnejsich vln.Hned som opatrne vybalil z plastikovych tasiek fotoaparat a objektivy a nebola na nich ani len kvapka vody – to mi odpadol jeden balvan zo srdca, ako sa hovori. Bola by to nielen velka strata celej fotovystroje, ale aj vsetky vyfotene filmy by boli znicene. Pre buducnost sme boli mudrejsi, ze treba odist o polhodinu skor a nie az ked zacne bit silny priboj. Myslel som si, ze nas sprievodca je skusenejsi a nakoniec som musel prevziat este aj riadenie clna a dostat sa s nim az na druhu stranu ostrova. Medzi tymito prihodami sme travili na nasej plazi Anse Volbert, kde jedneho dna vysiel z vody pekny pes a ku komu sa rozbehol – samozrejme k nam (asi tam nikto iny nebol). No a tak sme mali na zbyvajuce dni nasho pobytu verneho spolocnika, ktory nas vsade sprevadzal. Okrem neho sme sa spriatelili este s dvomi Aldabra korytnackami, ktore sice neboli tak velke a stare ako znama Esmeralda, ale boli to ozaj slusne kusy. Nakoniec sme, ich vdaka bananom, naucili davat aj packu a rychlejsie sa pohybovat. Esmeralda (je to vlastne „on“) zije na Bird Island a je to vraj najstarsia, najväcsia a najtazsia korytnacka na svete, ktora ma uz vyse 150 rokov na svojich pleciach, alebo chrbtovom pancieri o obdivuhodnom rozmere 159 cm (v roku 1981 vedecky zmerany) a vazi 298 kg. Volne a vo velkom mnozstve, vraj az 150.000 exemplarov, ziju hlavne na ostrove Aldabra a na Galapagos ostrovoch pri Juznej Amerike. Viacere hoteli na Seychelskych ostrovoch si ich drzia ako atrakciu a na ukazku vo svojej zahrade.


Pohlady na rozne plaze na ostrove Praslin s nasim priatelom „pes, ktory prisiel z mora“ / neuveritelne obrovsky samorost / prechadzky po ostrove / zabery z nadhernej plaze Anse Lazio

No a tak sa pomaly blizil den nasho odchodu a po prilete na letisko v Mahe, stretli sme tam Günthera Sachsa, byvaleho playboya a sucasne znameho fotografa aj s dvomi peknymi modelkami. Tak sme si povedali aj s Alicou, ked on ide fotografovat na Praslin, tak tam asi ozaj musi byt pekne!

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach v sirom svete v Republic of Kenya vo vychodnej Afrike medzi Rudolfovym jazerom a Indickym oceanom sa dozviete zase v Prilozniku.

Tentokrat zostavame s viacerymi kreolskymi pozdravmi ako napr.:
Bonzour co znamena „dobre rano“, Koman sava? - „ako sa mas?“ a Orevwar - „dovidenia“