bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (16)



HAVAJSKE OSTROVY OAHU, LANAI, HAWAII A MAUI

Z Tahiti sme odleteli neskoro vecer na Havajske ostrovy, ktore su najkratsou cestou zhruba 4.000 kilometrov vzdialene. Po kratkom lete na Cookove ostrovy, sme pokracovali s Air New Zealand na Havajske ostrovy, kde sme pristali skoro rano na medzinarodnom letisku na ostrove Oahu. Privitala nas lahodna havajska hudba a pekne Havajcanky s rozvoniavajucimi kvetinovymi vencami „Lei“, ktore zavesili kazdemu prichadzajucemu okolo krku a s podmanujucim usmevom nas zdravili „Aloha“. Pred vchodom letiska nas uz ocakavala obrovska, specialne predlzena americka limuzina, v ktorej sme sedeli styria vzadu v pohodlnych kozenych sedadlach oproti sebe a mali k dispozicii televiziu a bar s dobre chladenymi napojmi. Pocas jazdy sa zacalo briezdit a za chvilu sa objavila na horizonte ohniva gula nasho milovaneho slnka. Toto bola nasa uz tretia navsteva Havajskych ostrovov a nevychadzali sme s udivu ako sa to tu, od nasej prvej navstevy, zmenilo.


Honolulu: pristav plachetnic a laguna pri Rainbow Towers a pohlad z posledneho poschodia na Diamond Head / model potopenej USS Arizona / Arizona Memorial / zabery z Kodak Hula-show / nasa dcera Andrea / Bishop muzeum / socha krala Kamehameha / nacelnik z Hula-show / podvecerna nalada na pobrezi Oahu / moderna malba mladej Havajcanky

Prvykrat sme tu boli v roku 1973 na nasej prvej velkej ceste po svete, na ktoru som do dnes pysny, lebo v tych casoch este pausalne cesty do zamoria neexistovali. Vsetky spojenia, trasu, hoteli a rezervacie som si musel namahavo sam pozistovat a aj zabezpecit. Naviac vtedajsie letecke linky este neleteli nonstop, ale mali pre velku vzdialenost niekde technicke medzipristatie. My sme leteli z Luxemburgu s Iceland Air na Island do Reykjaviku, kde sme mali niekolkohodinovy pobyt, pocas ktoreho sme si mohli pozriet najblizsie okolie. Z Islandu sme pokracovali ponad Kap Farvel juzny cip Gronska, ktory sme mali ako na dlani, az do New Yorku. Aby som sa o tom vela nerozpisoval, spomeniem len hlavne zastavky tejto nasej cesty. Z New Yorku sme pokracovali k Niagarskym vodopadom do Buffala, kde za nami prisiel Milan az z Montrealu, dalej cez Chicago do San Franciska a z Los Angeles na Havajske ostrovy, kde sme stravili 10 dni mnohymi vyletmi a kupanim na Waikiki Beach. Tu sa mi zase splnil jeden sen z mojich chlapcenskych rokov, ktoremu na vine bola moja vasen citania dobrodruznej literatury od Jack Londona a Hermanna Melvilla. Odtial sme sa vratili spät do Los Angeles, kde sme stravili prijemne dni s mnohymi nasimi priatelmi z domu, ktorych sem v roku 1968 zaviali „nasi ruski bratia“ a prisli sem za nami dokonca kamosi s rodinou az z Edmontonu v Kanade. Dalej sme pokracovali do Las Vegas a Grand Canyon a cez Los Angeles na Floridu, odkial sme potom preleteli na Bahamske ostrovy. Tam sme odpocivali vylihovanim na bielom piesku a kupanim v tyrkysovom, teplom mori este posledne styri dni tejto nadhernej cesty. No a vsetko raz skonci a my sme preleteli z Nasau, s lietadlom Air Bahamas, Atlanticky ocean a pristali zase v Luxemburgu, kde pred viac ako jednym mesiacom zacala tato nasa nezabudnutelna cesta.

Trochu som odbocil, ale vratme sa k nasej ceste do hotela. Pomaly sme sa v tomto mori vyskovych budov v Honolulu blizili k Waikiki a nasmu hotelu Hilton Hawaiian Village. Po uvitani v hoteli nam hned pridelili izbu v Rainbow Tower na 18. poschodi s velkym balkonom, vyhladom na more a umelu lagunu s malym ostrovcekom a niekolkymi palmami a na plachetnice v pristave. Tato vyskova budova ma necelych tridsat poschodi a na celnej strane k moru ma po celej vyske farebnu mozaiku znazornujucu duhu – z toho pochadza aj meno tejto casti hotela. Vyborne sa je v Rainbow Lanai Restaurant a okolity obrovsky park stoji za to ho navstivit a dokonca v piatok vecer tu byva bezplatna Hawaii-show. V novembri 2000 tu postavili vraj dalsie Hilton Towers a tak je tu zastavba stale hustejsia na ukor zelene – skoda, ze aj tu vladnu hlavne peniaze. Samozrejme, ze chutny a utulny, trojposchodovy hotel „Tropic Isle“, v ktorom sme byvali pocas nasej prvej navstevy v roku 1973 a bol nedaleko od Hiltonu, musel urobit miesto pre väcsie, hlavne lepsie vynasajuce budovy.


Oahu: Hanauma Bay / Byodo In – kopia japonskeho chramu / ostrov Chinaman`s Hat / v Polynezkom kulturnom centre: maori tanecnici / bozik Tiki / havajski tanecnici / dva priklady polynezkeho obydlia

Meno Oahu znamena „zhromazdiste“ a to meno vystihuje situaciu este aj dnes. Oahu je hlavnym, tretim najväcsim ostrovom na ktorom zije vraj necelych 900.000 ludi, z toho asi 400.000 v hlavnom meste Honolulu co zase znamena „kludny pristav“.

Havajske ostrovy su najsevernejsia cast Polynezie a okrem znamych 8 sopecnych ostrovov, je to retaz dalsich malych ostrovov a koralovych utesov. Od najväcsieho ostrova Hawaii na juhovychode, sa taha tato retaz ostrovov v rozpäti 2.500 km, az na severozapad k poslednym ostrovom Midway a Kure Island.

Asi 6 milionov ludi navstivi rocne Havajske ostrovy a väcsia cast ostane len v Honolulu a okoli (nastastie) a da sa povedat, ze aj zbytok ostrova Oahu sa da este stale nazvat „tropicky raj“. Honolulu je jedno velkomesto so vsetkymi negativnymi strankami, ako asfalt, beton, vyskove budovy, vela turistov a husta premavka so znecistenym ovzdusim. Pri navsteve Downtown Honolulu (hlavna obchodna stvrt), medzi mnohymi vyskovymi uradnymi budovami, clovek velmi rychlo zabudne, ze sa nachadza v Polynezii.

Priroda sa ale nastastie postarala o vela vyhod, ako napr. nadherny morsky zaliv, hory vo vnutrozemi (najvyssi je Mt. Ka`ala 1.231 metrov n. m.), exoticke vtaky, stromy, rastlinstvo a kvetiny v parkoch a napriek vysokej vlhkosti vzduchu veje tu neustale osviezujuci vanok od mora. Medzi Downtown a Waikiki Beach lezi verejny Ala Moana Park s jednou asi jeden a pol kilometra dlhou plazou a tak ten velky ruch az sem neprenika. V centre mesta sa popri lesknucich, vyskovych budovach nachadza niekolko historickych a zaujimavych budov. Najkrajsia cast stareho mesta je Jolani palac, ktory nechal postavit posledny vladnuci kral Kalakaua (1882-91) pred zvrhnutim havajskej monarchie v roku 1893 a o rok neskorsie vyhlasili Republiku Hawaii. Pre vybornu strategicku polohu prijali USA v roku 1898 Havajske ostrovy do spolocenskeho uzemia USA a 1959 sa stali 50-tym statom USA. Okrem Havajskych ostrovov nebol ziadny stat v USA kralovstvom a okrem Jolani palaca nie je ani jeden ozajstny palac v USA. Dnes sa v Jolani palaci nachadza muzeum a priamo oproti stoji socha najznamejsieho havajskeho krala Kamehameha s vystretou rukou a zlatou plastenkou. Napriek tomu, ze je to len kopia, lebo original stoji v Kohala na severe ostrova Hawaii, nazyvany tiez Big Island, je to jeden z najfotografovanejsich motivov v Honolulu.


Surfing na North Shore, Pipeline Masters / pohlady na vlny a surfistov / Waikiki Beach a Diamond Head / vecerna nalada pri Waikiki

Waikiki Beach je jedna z najznamejsich plazi na svete (dnes stale doplnana pieskom dovezeneho lodami z ostrova Molokai), ktora vdaka velkej koncentracii vyskovych hotelov ohranicenych velkymi parkami s mnozstvom stromov, zabranilo zastavaniu celeho pobrezia. Plaz zacina na jednej strane s Kapiolani Parkom a vyhasnutym vulkanom Diamond Head a na druhej strane konci pri hoteli Hilton Hawaiian Village a s pristavom plachetnic Ala Moana. Kupat sa v teplej, priezracnej, tyrkysovomodrej vode je uzasny pocit, koralovy utes chrani pobrezie pred velkymi prudmi, ale väcsie vlny su pre uciacich sa surferov zase idealne. Aj ked sa hovori, ze je tu vela ludi na plazi, ten asi nebol este nikdy na talianskych plazach v plnej sezone. Na pobrezi, ako aj v prilahlych stvrtiach, ponukaju 24 hodin denne zabavy roznych druhov, co aj mnohi maximalne vyuzivaju a kto tu hlada tu znamu romantiku „Juzneho mora“, tak ten bude velmi sklamany a takym doporucujeme ist aspon niekolko kilometrov dalej od Honolulu. Bohuzial to je dnes tendencia na celom svete, hlavne v Europe, ze mladi ludia cestuju celu noc prenajatym autobusom a pocas jazdy sa ozieraju, potom cez den lyzuju, alebo sa kupu, samozrejme popri dalsom chlastani a dalsiu noc sa vezu chlastajuc zase autobusom spät domov. V podstate je to ich zivot, ale ked takato spolocnost otravuje druhym slusnym ludom ich zasluzenu dovolenku, tak to uz nie je celkom v poriadku.

Waikiki plaz bola uz pred prichodom prvych Europanov oblubene oddychove miesto havajskych nacelnikov a prelozene znamena „peniaca sa voda“. Neskorsie si tu postavili bohati obchodnici a plantaznici svoje rekreacne chatky. V roku 1927 tu postavili v spanielskom style luxusny, ruzovy hotel Royal Hawaiian, ktory dnes skoro zmizne medzi vyskovymi budovami, ale este stale je obdivuhodny a velmi oblubeny. Skoro 40 rokov bol Waikiki vyhradeny len milionarom a filmovym hviezdam z Hollywoodu a az pocas 2. svetovej vojny prisli tu umiestneni vojaci z pevniny na chut tomuto tzv. dovolenkovemu raju. Po skonceni vojny tu zacal neuveritelny stavebny boom a vyskove budovy rastli ako huby po dazdi. Dnes tu maju pozemky taku hodnotu ako v Manhattane, alebo Hongkongu a na ploche 2 km2 byva tu dnes cez 90.000 ludi a 70% z toho su turisti.

V srdci mesta, medzi vysokymi hotelmi, sa nachadza International Market Place, znamy trh suvenyrov pre turistov, kde sa da vsetko kupit az po gyce. Kazdemu sa paci nieco ine, aj ten gyc, inac by to tu nepredavali. Aj ked nema niekto zaujem nieco kupit, aj tak sa oplati sem zavitat, kvoli obrovskemu, nadhernemu banyam stromu, ktory stoji v strede trhu a jeho obrovska koruna dava tien okolo stojacim stankom. Na Kalakaua Avenue sa potuluju turisti z celeho sveta, ale najviac Japoncov, ktori okrem ineho hlavne navstivia Pearl Harbour, kde ocividne stupne ich narodna hrdost pri spomienke na nezabudnutelny rok 1941.

Po obhliadke mesta je prijemne si oddychnut v aj pesi lahko dosiahnutelnom Kapiolani Parku, kde okrem sportovych aktivit je mozne v prilahlej zologickej zahrade obdivovat okrem inych zvierat aj jedinych hadov na Havajskych ostrovoch. Trikrat do tyzdna (utorok, streda a stvrtok) presne o 10:00 hodine sa tu poriada, uz od roku 1937 (az do roku 1994 to bolo zadarmo), svetozname Kodak Hula Show a vtedy jedinou podmienkou bolo si vyzdvihnut listky v obchode, kde predavali Kodak filmy (väcsina ludi si hned popritom kupila aj filmy). Na tribunach je miesto pre 2.000 divakov, napriek tomu doporucujeme prist vcas pre lepsie miesta na fotenie.

Surfing, ktory sme tu uz pri nasej prvej navsteve obdivovali, ma svoj povod prave na Waikiki Beach, kde uz v 15. a 16. storoci mladi muzi, na surfovych doskach jazdili na idealnych pribojovych vlnach. Havajcan Paoe Kahanamoku, alebo „Duke“ ako ho vsetci nazyvali, bol a este aj dnes je idolom vsetkych spravnych surfistov, o com svedci jeho socha na Waikiki, ktora je stale ozdobena cerstvymi lei - vencami. Desatrocia ovladal, doslova ako jeden kral, vsetkych tzv. beachboys (opaleni, svalnati mladi muzi, ktori davaju kurzy v surfovani a plavani) a dokonca este vo vysokom veku vital ako reprezentant Hawaiia prominentnych navstevnikov. Je pravom povazovany za otca surfingu, ktory vdaka svojej uzasnej popularite urobil surfing znamym a oblubenym na celom svete. Vtedy este jazdili na doskach, ktore boli az 5 metrov dlhe a 50 kg tazke, dnes su pomerne lahke z umelych hmot a nepresahuju dlzku 3 metrov. V roku 1912 na Olympijskych hrach v Stokholme ziskal „Duke“ ako prvy Havajcan zlatu medailu v plavani na 100 metrov a striebornu na 200 m. Pocas 1. svetovej vojny sa nekonali Olympijske hry a az v roku 1920 prekonal svoj vlastny svetovy rekord a ziskal na Olympiade v Antverpach dalsie dve zlate medaile 100 + 200 m. V roku 1924 na Olympiade v Parizi prisiel 20 rocny Johnny Weissmüller (neskorsi „Tarzan“) so svojim novym plaveckym stylom crawl a zvitazil nad 34 rocnym Kahanamoku v novom svetovom rekorde a Duke ziskal striebornu a jeho brat Sam bronzovu. A este na Olympiade v Los Angeles v roku 1932 ziskal 42 rocny Duke s vodnopolovym muzstvom bronzovu medailu.


Havajcan Paoe Kahanamoku, alebo „Duke“ ako ho vsetci nazyvali, bol a este aj dnes je idolom vsetkych spravnych surfistov, o com svedci jeho socha na Waikiki, ktora je stale ozdobena cerstvymi lei - vencami. Je pravom povazovany za otca surfingu, ktory vdaka svojej uzasnej popularite urobil surfing znamym a oblubenym na celom svete. Za jeho cias jazdili este na doskach, ktore boli az 5 metrov dlhe a 50 kg tazke. Warren Bolster odfotil z helikoptery 5. januara 1985 legenderneho surfera Ace Cool, ktory jazdil 35 stop (vyse 11 metrov) vysoku pribojovu vlnu, na vonkajsom koralovom utese, 3 km od znameho Northshore na ostrove Oahu.

Spravni surferi hladaju vraj cely svoj zivot tu „VLNU“. Jaws sa vola znama pribojova vlna na severnom pobrezi ostrova Maui. To, ze takato vlna je obrovska Havajcan Makua Rothman samozrejme vedel, ale ze bude az tak obrovska, to netusil. 26. novembra 2002 jazdil Makua na „VLNE“ svojho zivota a nastastie bol pri tom aj fotograf Ron Dahlquist, ktory dokumentuje svojim zaberom tuto doslova pekelnu jazdu na 66 stop (vyse 21 metrov) vysokej pribojovej vlne. Za tento vykon obdrzal Billabong Odyssey XXL Big Wave Avard 2003 a k tomu 66.000 USD (tisic dolarov za jednu stopu).

A uz sa hlada 100 stop (vyse 30 metrov) vysoka vlna s velkou odmenou a to 250.000 USD.

Radi spominame aj s Alicou na niekolkych beachboy-ov, s ktorymi sme jazdili na uzkych polynezkych clnoch s plavakom na pribojovych vlnach. Prvykrat nas zavolali, ked im chybali dvaja do clnu, vidiac dvoch vysportovanejsich, ktori by to podla nich snad aj zvladli. Boli sme siesti a obidvom z nas strcili do ruk vesla a uz sme aj veslovali proti silnym vlnam, cez ktore sme sa dostali bez problemov, len sme boli celkom mokri. V podstate som prvykrat ani poriadne nevedel, ze co nas ocakavalo a naviac ja som sedel celkom vpredu v clne. Vedel som od zadneho, ktory aj kormidloval a daval povely, ze ked zakrici go, tak budeme veslovat o dusu a ked zakrici stop, tak prestaneme. No a ked prisiel povel prestat veslovat, bola predna tretina lode a my dvaja s nou vo vzduchu a pod nami asi 5 metrova hlbka, za nami sa lamala, buracala a sumela pribojova vlna na ktorej sme jazdili az ku brehu. Skusku sme splnili a tak sme este mnohokrat vychutnali tento uzasny pocit jazdenia na vlnach so sympatickymi beachboy-mi.

Ziadny navstevnik Havajskych ostrovov by si nemal nechat ujst navstevu Pearl Harbour a Arizona Memorial nedaleko Honolulu. V Pearl Harbour, najdolezitejsej americkej vojenskej zakladni v Tichomori, bolo v nedelu 7. 12. 1941 zakotvenych 130 vojnovych lodi US Navy. Japonskej flote sa podarilo nepozorovane priblizit do blizkosti Havajskych ostrovov a o siestej hodine rano vystartovalo vyse 180 bojovych lietadiel zo siestich materskych - lietadlovych lodi. Kratko pred osmou hodinou dosiahli Honolulu a zacali bombardovat letisko, mesto a pristav. Len 11 americkym lietadlam z 394 sa podarilo vystartovat k obrane, ostatne boli celkom, alebo ciastocne znicene este na zemi. Kratko pred deviatou zautocila druha vlna japonskych lietadiel a pristav bol jedno obrovske, ohnive inferno. O desiatej hodine Japonci ukoncili svoju uspesnu akciu a okrem 29 japonskych lietadiel (co je ozaj minimalna strata) sa vsetky vratili na svoje materske - lietadlove lode. Smutna bilancia tejto nedele bola pre USA 3.435 mrtvych, 8 bojovych lodi, 3 krizniky, 3 torpedoborce a 7 pomocnych lodi bolo potopenych, alebo tazko poskodenych. Len na USS Arizona padlo 1.102 clenov posadky a len 60-ti prezili tuto katastrofu. Napriek tomu, ale tento utok nemal 100%-ny uspech, lebo vsetky USS lietadlove lode, pocas utoku, neboli v pristave a prave tieto sa pricinili pri bitke u Midway o obrat v 2. svetovej vojne. Lodenice, sklady pohonnych hmot a zakladna ponoriek nebola skoro vobec poskodena a co je najdolezitejsie, ze americky lud dovtedy nerozhodny, bol teraz jednoznacne zato vyhlasit Japonsku a jeho spojencom vojnu, co sa aj onedlho stalo skutocnostou.

Od Visitor Center, kde po velmi zaujimavej a informativnej navsteve, je mozne lodkami navstivit Arizona Memorial, ktory je jeden z najnavstevovanejsich zaujimavosti Havajskych ostrovov. Nad vrakom, ktory lezi len niekolko metrov pod hladinou mora, postavili napriec jednu 60 metrov dlhu, bielu budovu podla sutazneho navrhu architekta Alfred Preis z roku 1958. Na celnej strane budovy je mramorova stena, v ktorej su vyryte mena vsetkych 1.102 padnutych clenov posadky, ktorych nechali vo vraku Arizony v 12 metrovej hlbke ako cestne miesto ich vecneho odpocinku.

Po hlavnych pozoruhodnostiach v Honolulu doporucujeme podniknut okruznu cestu po ostrove Oahu ci uz autobusom, ktorym sa daju vsetky zaujimavosti bez problemov navstivit, alebo prenajatym autom s ktorym je clovek viacej nezavisly. My sme si prenajali pekne biele auto znacky Lexus a vydali sme sa velmi skoro rano po vychodnej casti ostrova, kde sa nachadza vela atrakcii. Nedaleko od Waikiki je vyhasnuta sopka Diamond Head 232 metrov n. m., ktoreho krater je vo vyske 171 m a da sa ho cez jeden tunel navstivit. Dalej nasleduje pekna plaz Sandy Beach, jedno z najlepsich miest pre tzv. body-surfistov (bez dosky) so silnymi prudmi a preto slabsi plavci nech radsej ostanu na brehu. Domaci tu radi sedia a bavia sa na nerozvaznych turistoch, ktori sa odhodlaju do vody. Tato plaz vykazuje v celej USA najväcsi pocet dokalicenych väzov a dolamanych hnatov. Odvazny, ale neznaly pomerov, co vyjde z tohto priboja so zdravou kozou, tak ma urcite jemny piesok v kazdom svojom telesnom otvore. Tu sa neoplati byt hrdinom – staci obdivovat miestnych body-surfistov ako bojuju s pribojom. Dalej smerom na sever je znama zatoka Hanauma Bay v napoli ponorenom kratri vyhasnuteho vulkanu, ktore je po Waikiki vraj najnavstevovanejsie pobrezie na Hawaii. Tu su idealne moznosti snorchlovania (aj pre zaciatocnikov), lebo je tu v priezracnej vode vela roznych koralov a mnozstvo farebnych rybiciek. Asi nikde v Pazifiku sa neda pozorovat, tak bez namahy podmorsky svet, ako v tejto zatoke – samozrejme mimo akvaria. Najlepsie je prist co najskor rano, lebo okolo deviatej hodiny prichadzaju prve hordy Japoncov s autobusmi a na obed je uz cele okolie velmi preplnene.

V nedalekom, pomerne malom Sea Life Park je show delfinov a pri veceri aj show hula tancov. Kto ma rad peknu plaz, kludnejsie more s moznostou snorchlovania, tak pre toho je skoro 5 km dlhy Waimanalo Beach s bielym pieskom idealny. Najkrajsie plaze co sme videli na Oahu su Lanikai Beach a Kailua Beach, ktore splnaju atmosferu „Juzneho mora“.

Dalsou velkou turistickou atrakciou je Valley of the Tempels, kde stoji Byodo In – Chram rovnosti, postavili ho v roku 1968 a je to verna kopia 900 rocneho chramu, ktory stoji v Japonsku. Velmi pekne je aj okolie s cestickami presne podla originalu a je tu dokonca aj niekolko pysnych pavov.


Nase lietadlo na ostrove Lanai / pohlad z lietadla na rozne pobrezia / Volcano House v pozadi Kilauea krater / pohlady na vychladnute lavove pole / na Kilaueu v cinnosti / na pomerne cerstvy lavovy jazyk / priklady rastlinstva vo Volcanoes Nationalparku

Na tejto strane Oahu zalozili Mormoni Polynesian Cultural Center, ktore navstivi rocne vyse 2 miliony ludi z celeho sveta. Su tu velmi dobre prezentovane jednotlive casti Polynezie, kde väcsinou miestni studenti znazornuju v krojoch svojho ludu ich zivot, zvyklosti a kulturu. Bolo to aj pre nas zaujimave, napriek tomu, ze sme to skoro vsetko videli na vlastne oci v celej Polynezii. Zaujimava je havajska rec, ktora ma len 12 pismen a ako maly priklad meno jednej ryby je „humuhumunukunuku“, alebo „haoli“ – stastny, „mahalo“ – dakujem, „vahine“ – zena, manzelka, „kane“ – muz, manzel.

Zo zatoky Kanehoe Bay je v dialke velmi dobre vidiet skoro symetricky ostrov, ktory pripomina spicaty „cinsky klobuk“ a preto sa aj ostrov vola „Chinaman´s Hat“.

Mna to ale tahalo stale rychlejsie na sever Oahu medzi Haleiwa a Sunset Beach, kde lezi ten ultimativny raj surferov tzv. „North Shore“. Tu sutazia od roku 1965 profesionali (vdaka „Duke“ Kahanamoku) a hlavne v novembri do polovicky januara sa tu vdaka burkam nahromazdia vyse 10 metrov vysoke vlny. Tie obrovske vlny a surfistov som chcel vidiet na vlastne oci. Je to jeden velmi nebezpecny sport, lebo ked taka obrovska pribojova vlna jedneho otrieska na koralovom utese, tak mu pomoze jedine, ze ma jednu nohu priviazanu na dlhej snure a vdaka doske ho plavcici na vodnych skutroch mozu hned najst a zachranit. Mali sme stastie, lebo prave zacinali preteky tzv. Pipeline Masters a aj ked vlny neboli az tak velke, aj tak to bol velky zazitok, lebo jazdili v pipeline (v tzv. tuneloch vlny) a stravili sme tam skoro jednu hodinu s velkym zaujmom. Na dalsej ceste okolo ostrova sme stretali vela opalenych surfistov na ich „pickups“ autach ako hladaju dobre vlny na plazach a kde stoji viacej aut, tak tam sa nieco deje a uz sa oplati tam ist pozriet. Po takychto zazitkoch sme sa pomaly vratili spät do Honolulu a tesili sa na dobru veceru a na dalsi vylet, tentokrat malym lietadlom na dalsie ostrovy.

Skoro rano nas odviezli na male letisko odkial sme odleteli so stvormotorovym mensim lietadlom a dokonca s dvomi pilotmi, comu sme sa s Alicou trochu cudovali, ale na druhy den, ked sme podvecer leteli spät do Honolulu tak sme to pochopili, ale o tom az neskorsie. Leteli sme na Big Island – Hawaii s medzipristatim na ostrove Lanai, kde sme mali malu obhliadku okolia a za jeden a pol hodiny sme pokracovali na najmladsi a najväcsi havajsky ostrov, ktory je plny samych superlativov. Cierne polia lavy, neskutocna mesacna krajina, stavnate dazdove lesy, stada dobytka, polia cukrovej trstiny, bublajuca lava a sneh na lyzovanie. Tu su aj dve najvyssie hory Polynezie a to Mauna Kea 4.205 m a Mauna Loa 4.170 metrov n. m. Najväcsia hlbka mora pri ostrove je 5.437 metrov a tym je efektivna vyska Mauna Kea 9.642 m, co je skoro 800 metrov rozdiel voci Mt. Everest 8.848 metrov n. m. najvyssej hore na svete.

Pristali sme s nasim lietadlom na malom letisku pri Kailua Kona, kde nas uz cakali s pohodlnym autom, s ktorym nas odviezli k pamätniku kapitana James Cooka v zalive Kealakekua Bay. James Cook prisiel na Hawaii ako prvy Europan v roku 1778 a Havajcania ho povazovali za jedneho z ich bohov. Umyselne som nenapisal, ze on objavil tieto ostrovy, lebo na to su Havajcania velmi citlivi a myslim si ze pravom, lebo oni prisli pred asi 1.000 rokmi ako prvi na tieto ostrovy a tak cest objavenia patri im. James Cook so svojou posadkou tu narobil vlastne aj vela zla ako napr. uz po dvoch tyzdnoch ich pobytu, nakazili plno domorodcov syfilisom a inymi tazkymi chorobami. Z povodnych 300.000 obyvatelov ostalo po 100 rokoch necelych 50.000. Doviezli aj zvierata a rastlinstvo, ktore tu narobili viac skod ako osohu, nehovoriac o neskorsich misionaroch, ktori zakazali okrem ineho este dokonca aj surfing. Po skoro rocnom pobyte posadky doslo pri kradezi maleho clna k velkemu nedorozumeniu (ja si myslim, ze to bola ta posledna kvapka, lebo nervy vsetkych boli napnute az do maxima) a v malych potyckach medzi domorodcami a posadkou jeden Havajcan zapichol James Cooka, ktory chcel s nimi vyjednavat a zachranit co sa dalo a to sa mu stalo osudnym.

Pokracovali sme obhliadkou po ostrove popri kavovych plantazach, zbytkov lavovych jazykov z Mauna Loa, popri mnozstve nadhernych orchidei a poli cukrovej trstiny. Pred hlavnou atrakciou Hawaiia sme sa este osviezili v mori na Black Sand Beach, kde bol piesok svojou ciernou farbou velmi rozhoruceny, ale voda bola vyborna.


.Pohlady z lietadla na odpocivajuci krater Haleakala na ostrove Maui / na divoke, zarastene spice pohoria / na pobrezie / na ananasove polia / tak nas, kde sa len dalo, niecim ovesali / Alicin priatel v Lahaina / vsade boli kvetiny / priklad tradicneho zariadenia v polynezkych lepsich hoteloch.

Kazdy navstevnik ostrova Hawaii by mal navstivit Volcanoes Nationalpark - kralovstvo bohyne Pele, kde s trochou stastia uvidi aj zeravu, tecucu lavu, co je najlepsim dokazom toho, ze ostrov svoj vyvoj este stale neukoncil. Hawaii je jedno z mala miest na svete, kde sa daju vybuchy sopky zblizka a s pomerne malym rizikom pozorovat, treba mat len stastie byt tam v spravnu chvilu ako my pri druhej navsteve. Najlepsim vychodiskom pre jednu obchodzku je informacne stredisko pri vchode do parku oproti ktoremu lezi vo vyske 1.243 metrov Volcano House a z ktoreho terasy je velmi dobre vidiet na dymiaci sa Kilauea-krater, jednej z najaktivnejsich sopiek na svete, krater je 3 az 5 km siroky a okolo 120 metrov hlboky. Pod touto terasou zacina turisticka cesticka na niekolko kilometrovu obchodzku na ktorej sme obdivovali, ze ako rychlo sa vie priroda spamätat a vsade, kde len moze sa rozmaha zelen a dokonca aj kvety. Pokracovali sme autom po asfaltovej ceste Crater Rim Drive s mnohymi vyhliadkovymi miestami na Kilauea Iki a Halemaumau a za jasneho pocasia vidiet dokonca Mauna Loa. Cim blizsie k Halemaumau kratru, tym viac sme citili sirovy zapach a tieto vypary su pre astmatikov, ludi so srdecnymi vadami a s dychacimi cestami velmi nebezpecne, na co sa tu aj spravne upozornuje. Tento krater je vraj obydlim Pele, bohyne vsetkych havajskych sopiek a Havajcania este aj dnes prinasaju obetne dary na okraj kratru.

Pred odletom sme este navstivili pekne vodopady Rainbow Falls a hlavne mesto Hilo, ktore dvakrat znicili obrovske Tsunami vlny. Nedaleko Hilo je druhe väcsie letisko z ktoreho sme sa vydali s lietadlom, ktore tu uz na nas cakalo, k dalsiemu cielu nasho vyletu. Hned po vzlietnuti na lavej strane sme videli medzi oblakmi zasnezenu spicu Mauna Kea a lietadlo nabralo kurz na druhy najväcsi havajsky ostrov Maui. Ako sme sa blizili k ostrovu Maui, uz z dialky sme videli horu Red Hill 3.055 metrov n. m. Vedla nej odpocivajuci krater Haleakala, ktory svojim obvodom 34 km a hlbkou az 800 metrov, je ozaj jedinecny a jeden z najväcsich na svete. Giganticke homole popola a mnozstvo malych kratrov, este viac zdoraznili, tento nezabudnutelny pohlad. Pilot, vidiac nase nadsenie, urobil nad kratrom maly okruh a pokracoval ponad ananasove plantaze na letisko v Kahului. Po pristati nas odviezli do hotela Sheraton, kde sme mali prenocovat a hned po ubytovani, tak ako vsade kde mame moznost, isli sme sa obcerstvit do vody a trochu si zaplavat.

Na druhy den hned skoro rano (kvoli doobednajsej hmle) sme sa vybrali s obrovskym, cervenym cabrioletom do udolia Iao Valley, ktore je zname, ze tu v roku 1790 kral Kamehameha I. v krvavom boji o Kralovstvo Hawaii porazil bojovnikov Maui. Charakteristicky je tu granitovy monolit Iao Needle, ktory trci nad udolim, medzi strohymi, zelenymi skalami do vysky 366 metrov. Cesticky su tu dobre vybudovane a vedu cez bujnu zelen popri strmych skalach a z casti vedla sumiveho, divokeho potoka. Udolie posobi velmi zvlastne a hrozivo, hlavne ked zajde slnko. Kedysi tu pochovavali havajskych kralov a volalo sa to „Udolie kralov“ a este aj dnes je to putnicke miesto Havajcanov. Bola to pekna vandrovka medzi az po spice zeleno porastenymi, strmymi a vysokymi skalami co je charakteristicke pre Polyneziu. Pokracovali sme s autom obhliadkami po ostrove a zastavili sa v pekne posobiacom mestecku Lahaina na zapadnom pobrezi Maui. Meno Lahaina znamena v Havajcine „neuprosne slnko“, lebo mestecko je v zavetri kopcov a preto tu na pobrezi prsi velmi zriedka, ale uz par kilometrov vo vnutrozemi prsi denno-denne. Vela, dobre zachovalych starych budov renovovali a nove budovy postavili v tomto style so zaujimavymi obchodikmi, restauraciami a barmi. Cele toto miesto je jednym zivym muzeom a od roku 1964 je dokonca pod ochranou pamiatkoveho uradu. Mestecko Lahaina bolo az do roku 1845 hlavnym mestom Havajskych ostrovov a oblubenym miestom stretnutia lovcov velryb a az do dnes si zachovalo charakter atmosfery 19. storocia. V roku 1819 prisli prvi lovci velryb doplnit si proviant a hladali ochranu pred zimnymi vichricami a „istotu“ v naruci domacich dievcat. Onedlho si zasluzilo mestecko meno „pupok hriechov“ Pazifiku a az misionari urobili tomu koniec (raz aj nieco dobre). Aj spisovatel Hermann Melville tu stravil v roku 1843 niekolko mesiacov a ziskal hodne motivov pre svoj roman „Moby Dick“. Nakolko sa po rokoch drasticky znizil stav velryb, tak v roku 1875 hrozil Lahaine dokonca zanik. Velryby, ktorych je zase vela a prichadzaju v polovicke decembra k pobreziu, hlavne na zapade Maui, a v maji tu rodia svoje „deti“, su velkou atrakciou a lakaju v tom case tisice turistov. Je to urcite giganticke divadlo, ked sa tu potuluje mnozstvo velryb a tito obri skacu z vody akoby nic. My sme ich videli len zhora az na ceste lietadlom do Honolulu.


Maui hotel Sheraton / mestecko Lahaina / prvy hotel v Lahaina Pioneer Inn / granitovy monolit Iao Needle / Ukumehame Canyon / replika 28 metrov dlhej Brigg - dopravnej plachetnice „Carthaginian II“ z 19. storocia / navrat stvormotorovym lietadlom do Honolulu.

Najlepsie sa clovek oboznami s mesteckom, ktore ma 10.000 obyvatelov, z toho vela umelcov, ktori tiez prispeju k lezernej atmosfere, na vlastnych dvoch nohach. V pristave je zakotvena replika 28 metrov dlhej Brigg - dopravnej plachetnice „Carthaginian II“ z 19. storocia a vo vnutri je male muzeum o velrybach a ich love. Original sa potopil v roku 1972 na ceste do lodenice v Honolulu. Priamo oproti plachetnici stoji dvojposchodovy, zeleno-biely Pioneer Inn, postaveny v roku 1901, ktory bol az do konca 50-tich rokov minuleho storocia, jedinou moznostou ubytovania na zapade Maui. Zachoval si povodny interier a je v nom velmi pekna atmosfera, kde sme sediac na terase, splachli dobre chladenym pivom celu unavu tohto dna. Podvecer sme sa vratili na letisko, kde uz velmi slusne fukalo a este za svetla sme vystartovali s nasim lietadlom, s ktorym sme absolvovali cely tento vylet, spät do Honolulu. Pri lete ponad Maui a miesta, ktore sme cez den navstivili, videli sme, ze v Ukumehame Canyon to doslova vrie ciernymi, tazkymi mracnami. Uvedomili sme si to, lebo to bolo nieco mimoriadne a ked sme poculi este aj od co-pilota, ze to je kuchyna, kde sa varia tie najtazsie vichrice Polynezie, tak nam to nase dojmy len potvrdilo. Ako sme prileteli k zapadnemu pobreziu, videli sme pod nami niekolko velryb jasiacich sa vo vode a bolo vidiet, ze sa tu citia velmi dobre. Uz tu sme citili ako nase stvormotorove lietadlo tazko bojuje proti silnemu vetru a pripadalo mi, ze sa raz lave kridlo posunie trochu dopredu a potom zase prave a tak sa predieralo stale dalej. Tu som pochopil naco tie styri vrtule a ze tam sedi este aj co-pilot, co nas trochu ukludnilo, napriek tomu, ze to bol jeden z nasich najtazsich letov, ake sme dovtedy zazili a pri tak malom lietadle vlastne este nikdy. Este naviac nas znekludnilo, ze na druhy den skoro rano, sme mali letiet z Honolulu do Los Angeles. No, ale vsetko dobre dopadlo, aj ked sme prisli o skoro tristvrte hodiny neskorsie do Honolulu ako sme mali prist – tolko potrebovalo nase lietadlo proti tej vichrici, ktora uz zurila aj na Oahu. Po prichode do hotela sme sa dobre najedli a isli sa na izbu zbalit, lebo vonku sa prechadzat nebolo vobec prijemne.

Sedeli sme potom este na nasom balkone na 18. poschodi, ktory bol pomerne v zavetri a vychutnavali sme to ochladenie vzduchu a citili ten vichor na holom tele. Az o druhej v noci sme zalahli trochu si pospat a onedlho nas uz aj budil telefon vstavat. Za par minut sme boli hotovi, rychlo sme sa najedli a vybrali na letisko, kde vichrica este viacej zurila. Po prichode k checking pultu, kde sme bez problemov podali nase zavazadla, obdrzali sme letenky s tym, ze uz mozeme ist na gate a dokonca nastupit do lietadla. Lietadlo sa zaplnilo pomerne rychlo a uz sme aj startovali podstatne skorej ako sme mali podla letoveho planu. Ked sme dosiahli cestovnu vysku 10.000 metrov a vonku uz svietilo nadherne slnko, kapitan lietadla sa vsetkym omluvil pre velky zhon pred odletom. Po nasom starte vraj dovolili este dvom velkym lietadlam vzlietnut a ostatne starty zastavili pre zacinajuci cyklon, ktory tazko znicil Fidzijske ostrovy, ako sme sa neskorsie dozvedeli. Takze mali sme obrovske stastie, ze nasa cesta pokracovala presne podla nasho planu a my sme sa pri kludnom lete oddali zasluzenemu spanku pocas este zbyvajucich 4.000 km do Kalifornie.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach v sirom svete v Kalifornii sa dozviete zase v Prilozniku. Tentokrat zostavame s pozdravom Aloha co znamena asi ako vitajte, vsetko najlepsie, ale aj v zmysle dobry den a dovidenia, ale vzdy vyslovene a myslene velmi uprimne.