bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (9)




MOJZISOVA HORA A KLASTOR SV. KATARINY.

Vsetko sa raz skonci a my sme sa zase vratili, nam uz znamou cestou zpät do Sharm el Sheikh, kde nas zamestnanci hotela vitali ako starych znamych a ubytovali nas v nasich povodnych bungalovoch. Hned po prichode nas na izbe cakal uz velky kos tropickeho ovocia, bohate oblozena misa a postel upravena s plachtami vo forme malych tiav. To sme uz poznali z prvych dni v tomto hoteli. Ali, ktory sa staral o nas a nase zelania uz vtedy, si kazdy raz vymyslel nejake ine prekvapenie pre nas a vzdy nejaku inu skulpturu sformovanu z postelnych plachiet a kvetin. Rychlo sme sa prezliekli do plaviek a uz sme boli v swimmingpoole zaujimaveho tvaru a s okolim z umeleho travniku, ktory bol hned pred nasim bungalovom. Oplachli sme posledne zrnka prachu z nasej krasnej a mimoriadne zaujimavej okruznej cesty po Jordansku. Pochutnali sme si na vybornej oblozenej mise vo velmi pohodlnych lehatkach pod slnecnikom a kuli plany do buducnosti. Po kratkom odpocinku sme sa premiestnili do rovnako pohodlnych lehatok priamo na peknej, piesocnej plazi pred nasim hotelom v Naama Bay. Odpocivali sme debatovanim a spomienkami na to co sme videli a zazili v predchadzajucich dnoch. Boli to velmi zaujimave rozhovory, lebo kolko ludi tolko nazorov a pocitov. Dalsi cas sme travili kupanim v mori, opalovanim a snorchlovanim, lebo dokonca aj tu nedaleko brehu boli koralove utesy s mnozstvom farebnych rybiciek. Len niekolko kilometrov od nas vzdialeny morsky narodny park Ras Mohammed je znamy na celom svete svojimi nadhernymi koralovymi zahradami a mnozstvom roznych druhov morskych zivocichov. Samozrejme, ze sme si taku prilezitost nenechali ujst a zorganizovali sme si dzip a skoro rano vyrazili smerom na najjuznejsi cip Sinajskeho poloostrova. Tri kilometre dlhy poloostrov Ras Mohammed rozdeluje tento park, ktory ma vraj rozlohu 400 km2. Po odstaveni nasho dzipu nedaleko krasnej bielej plaze zo zomletych koralov a musiel (vdaka tomu sa takyto piesok nikdy az tak nerozpali, ako normalny plazovy piesok) sme dlho nevahali a po obuti plutiev a okuliarov so snorchlom sme sa ponorili do teplych vln Cerveneho mora. Nesmiem zabudnut na radu, ze bez tricka svetlej farby by nemal ist nikto snorchlovat! Velmi dobre chrani proti silnym slnecnym lucom, ktore este znasobene vodou ako so zväcsovacim sklom, sposobia skoro vzdy silne spaleniny (opalovaci ochranny krem sa casom zmije a tym uz nemoze posobit). Uz len snorchlovanie v takej uzasne priezracnej a teplej vode, v ktorej sa citis neuveritelne prijemne a pozorovanim mnozstva rybiciek a ryb ako v akvariu, je pre kazdeho nezabudnutelnym zazitkom. Ked je more kludne a svieti slnko je viditelnost pod vodou az do 50 metrov. Samozrejme, ze aj tu treba dodrzat urcite pravidla, ako napr. nicoho sa nedotykat, nehovoriac o tom odlamovat, alebo stupat po koraloch, zbierat musle (mnohe su zive a aj nebezpecne, lebo vystreluju velmi jedovate sipy), skratka chovat sa ako slusny host na navsteve. V tejto oblasti je vraj okolo 150 druhov koralov, ktore su medzi 75 tisic az niekolko milionov rokov stare.Tento velmi citlivy ökologicky system je vo velkom nebezpecenstve sa vykolajit z jeho rovnovahy uz len oteplenim atmosfery a tym aj vody o niekolko stupnov, nehovoriac o vandalizme mnohych turistov, ktori su ich schopni znicit svojou bezohladnostou za par rokov. Ale vratme sa k nasim zazitkom ako sme videli dokonca delfinov, mladych zralokov, mureny, rajnokov a mnozstvo inych farebnych ryb. Mozeme povedat, ze je to jeden z najkrajsich podmorskych revirov na nasej planete, este krajsi sme videli len na Maledivskych koralovych ostrovov v Indickom oceane, ktore dobre pozname z nasich 14-tich dlhsich pobytov a ich urcite v buducnosti opisem v nasich spomienkach.


Panorama z vrcholu Mojzisovej hory vo vyske 2.285 metrov na nezabudnutelny vychod slnka

Pocas cesty do hotela, dobre vyhladoveli po mnohych hodinach stravenych snorchlovanim, sme zacali spominat co si dobreho dame v nasej vybornej resturacii a tym nam usla nasa pomerne kratka cesta velmi rychlo. Arabska kuchyna je jedna z najpikantnejsich ake vôbec pozname, vsade sme vyborne jedli, ale v nasej restauracii bol vzdy tzv. stolovy buffet s obrovskym vyberom (na ilustraciu: raz sme si dali tu namahu a spocitali sme aspon dezerty - bolo ich 22 roznych druhov a k tomu prislo este asi desat druhov zmrzlin), co sme samozrejme aj vsetci plne vychutnavali.

My sme si na stolovy bufet vymysleli celkom dobru taktiku a to, ze si najprv pozrieme vsetko co je ponukane. Potom si z kazdeho, co sa nam pozdava, zoberieme ale len za jednu lyzicku, cize urobime malu ochutnavaciu skusku. No a potom uz vieme na co sa musime sustredit a tym vlastne aj usetrime, ze sa nevracia co by nam nechutilo. Pri takejto prilezitosti nam vzdy napadnu Japonci u ktorych sa vraj nepatri ist si zobrat viackrat a preto si nalozia hlboky velky tanier kopcom - videli sme ako na spagetach s bologneskou omackou lezalo par kremesov. Myslim si, ze aj oni sa uz poucili a prisposobili normalnym zvyklostiam. Po takychto hodoch sme sa museli ist aspon prejst po sice pomerne uzkej, ale peknej promenade medzi hotelmi a plazou a vidiet a byt videny ako sa hovori. Samozrejme, ze to vzdy skoncilo pri romantickej hudbe a nejakym drinkom na dobru noc. Pred zalahnutim sme vsak nikdy neodolali sa este ochladit a trochu zaplavat v carovne osvetlenom bazene pred nasim bungalovom.

Pri takomto skoro lenoseni nas zase zacali svrbiet päty a rozhodli sme sa na este jednu zaujimavost - vlastne dve, ale tie sme s dobrou organizaciou mohli spojit. Prva bola vystup na Mojzisovu horu a druha navsteva Klastora sv. Katariny. O tejto vandrovke sme s Alicou rozmyslali uz na zaciatku nasej cesty, ale vtedy sme si netrufali - hlavne kvoli kondicii. Teraz sme sa citili vyborne a po navrhnuti aj nasim priatelom, ktori boli tiez zato, zacali sme organizovat. Potrebovali sme spolahlive terenne vozidlo pre nas siestich a domaceho sofera, ktory hlavne v noci dobre pozna cestu do vnutra Sinajskeho poloostrova ku Klastoru sv. Katariny.


Pohlad z Mojzisovej hory na okolite pohorie zaliate ranajsim slnkom a na vracajucich sa putnikov do udolia

Nas Ali nam bol pri tom napomocny a mohli sme hned v ten den o polnoci vyrazit, lebo v piatok, nedelu a na kopticke sviatky je klastor pre turistov nepristupny. Nas vylet zacal o pol dvanastej vecer odjazdom s terennym vozidlom z nasho hotela a vzdialenost ca. 200 km sme absolvovali za necele tri hodiny vdaka Mustafovi beduinskemu soferovi, ktory jazdil velmi isto, ale mal som dojem, ze tu skoro kazdy zije pod heslom "co Alah chce - to sa stane". Pozicat si sam auto je skoro nemozne hlavne z dvoch dôvodov a to : povolena rychlost je 90 km a u cudzincov sa prekrocenie rychlosti netoleruje a vysoko tresta (ta rychlost sa da urcite dodrzat), ale vo vnutrozemi su vsade kontroly tzv checkpointy s po zuby ozbrojenymi vojenskymi patroliami, kontrolou pasu a bez domaceho sprievodcu sa dalej nedostanes - skratka musis sa vratit. Prvych 100 km sme isli po dobrej asfaltovej ceste popri pobrezi. Za Dahabom sme odbocili do vnutrozemia cez Wadi Nasib pas a nas Mustafa poznajuc vselijake skratky, aj ked mnohe len po prirodnych cestach, nas doviezol este pred terminom na miesto. Po prichode do malej dedinky nedaleko klastora vo vyske ca. 1.500 metrov, kde zacina vlastny vystup, nas prekvapilo uz velke mnozstvo turistov, ktori vsetci vraj mali ten isty ciel ako my. V tom virvare, medzi Beduinmi s tavami, sofermi s ich autami a sprievodcami zhanajucich svoju skupinu, k tomu zmes roznych jazykov a to vsetko v svetle fakiel, sviecok a bateriek som si pripadal ako v nejakom dobrodruznom filme.


Priamy chodnik mnichov od klastora na Mojzisovu horu

V duchu som si hovoril to sme si teda dali, ale ked sme uz tu, tak urobime z toho to najlepsie a dotiahneme to aj do konca. Este sme sa trochu posilnili a o tretej hodine rano sme sa vydali normalnym krokom (aky sme zvyknuti pri dlhsich vandrovkach u nas v Alpach) na vystup na Mojzisovu horu, ktora je 2.285 metrov vysoka (znama aj ako Dschebel Musa, alebo hora Sinai). Zrazu nas zacali turisti ci uz pesi, alebo ti pohodlnejsi na tavach so sprievodcom, predbiehat z obidvoch stran, este som si hovoril tak ti maju ozaj dobre tempo. My sme sa nenechali dat vyviest z nasho rytmu a slapali sme nasim stalym a rovkakym krokom pekne v zastupe - jeden za druhym.

Nastastie mesiac, ktory bol asi v polovicke, svietil tak silno, ze sme nepotrebovali baterky, tym sme mali volne ruky a to nam tiez trochu ulachcovalo vystup. Zrazu zacalo byt stupanie strmsie a sem tam nas predbehla este nejaka tava so svojim nakladom, ale aspon nas uz pesi nevyrusovali. Neviem preco, ale nasa mala skupina ma nechala ist na cele, asi im vyhovovalo moje tempo, alebo ze som bol najstarsi a aby ma nestratili. Zrazu sme isli okolo tych, ktori nas na zaciatku predbiehali skoro sialenym tempom a teraz tu stoja, alebo sedia lapajuc po dychu.


Celkovy pohlad na Klastor sv. Katariny

To bolo prve zadostucenie, ze sme nasim tempom na tom dobre. To, ze ich raz predbehneme o tom som bol uz vtedy presvedceny, lebo takym tempom zacat vystup a ist mohli len aktivni dlhotratiari ale, ze ich tak skoro dobehneme, to som si nemyslel. Jedno sme vedeli, ze vychod slnka je priblizne o pol siestej a dovtedy by sme mali byt na vrchole, lebo vlastne preto sa vyraza na vystup tak skoro, kvoli horucave by stacilo aj neskor. Aj ked sa hovori, ze je tu 3.000 stupnov, tak si to treba tak predstavit, ze tie stupne su z kamenov roznych velkosti a vysok a ulozene nepravidelne a este v serpentinach, cize ako schody to vobec nevyzera. Naviac sme sa museli velmi sustredit kam slapeme, lebo raz bola hlbka na lavej a potom zase na pravej strane. Po prekonani prvych asi 200 metrov vyskoveho rozdielu, sme urobili prvu kratku prestavku sa trochu posilnit, chytit tzv. druhy dych a porozpravat sa ako dalej a ci je vsetko v poriadku, lebo pocas slapania by nas to len zbytocne rozptylovalo. Vedeli sme co nas o nedlho caka, ze budeme musiet predbiehat tych pomalsich, lebo nie je nic horsie ako byt vyruseny zo svojho vyhovujuceho rytmusu chodze, lebo to cloveka potom este rychlejsie unavi.


15 metrov vysoke obvodove ochranne mury Klastora sv. Katariny

Dohodli sme sa, ze mam ist stale mojim tempom, ktore vsetkym vyhovovalo. Tak sme aj pokracovali, ci uz predbiehanim, co nebolo take jednoduche pri pomerne uzkom terene, ale v oblukoch serpentin sa dalo predbehnut skratkou, alebo ked sme dobehli skupinu, ktora isla rovnakym tempom ako my, tak nas vlastne tahala a ja som si trochu odpocinul. A tak sme prekonavali pesi tzv. cestu pre tavy, na ktorej sa pohodlni putnici nechaju vyviest na tave az po posledny, pre tavy schodny usek. Odtial to je este ca. 750 stupnov, ktore musia potom aj ti pohodlni sami a na vlastnych dvoch absolvovat. O piatej hodine rano, este stale za tmy, ale uzasnej hviezdnatej oblohy a mesacneho svetla, mesiac bol este stale pomerne vysoko na oblohe a daval neuveritelne vela svetla, ale pri temperaturach len okolo 0 stupnov, sme dosiahli vrchol 2.285 metrov n.m. ako jedni z prvych. Vdaka tomu sme si nasli medzi skalami dobre chranene miesta v zavetri, lebo na vrchole to ozaj dobre prefukovalo. Hore je mala kaplnka, v ktorej sme si spomenuli na vsetkych nasich blizkych, priatelov a hlavne na narodeniny mojej mamy prave v ten den.

V Starom testamente sa hovori o Vrchu Horeb a o Izraelitoch, ktori tancovali okolo Zlateho telata na upäti vrchu, zatial co Mojzis tu hore prevzal od Pana Boha Desatoro prikazani.


Veza baziliky vo vnutri Klastora sv. Katariny

Do vychodu slnka sme cakali este asi polhodiny a stale prichadzali dalsi a dalsi putnici. Pomaly sa zacala menit farebnost horizontu na vychode z tmavomodrej do svetlejsej az do zlto-oranzovo-cervenej. Prisli aj ziaci jednej americkej skoly, ktori potom pri vychode slnka, zacali hrat na gitaru a velmi pekne spievat, bola to neuveritelne krasna atmosfera v spolocnosti ludi z mnohych krajin a nabozenstiev. Uz prve luce slniecka nam davali teplo a pri takychto prilezitostiach si clovek uvedomi, ze ake by to bolo strasne bez nasho denneho sprievodcu "slnka" v nasom zivote. Necudo, ze mnohe tzv. primitivne narody kedysi vyznavali slnko, kazdy den ho slavnostne vitali a vecer s nim lucili.

Po dvojhodinovom pobyte sme sa vydali na zpiatocnu cestu, ktora vedie velmi strmo, priamo dolu ku klastoru (je to vlastne najkratsi chodnik pre mnichov z klastora) a pozostava, ako sme poculi z ca. 3.500 stupnov, co zodpoveda priblizne vyske domu s 250 poschodiami, lenze tie stupne su vysoke, nepravidelne, klukate a miestami pri obrovskych hlbkach, bez akehokolvek zabradlia. Po 75 minutach zostupu sme uz z dialky videli mohutne obvodove muri klastora. Tu niekde na upäti Mojzisovej a Katarininej hory (2.586 m) mal vraj, podla Stareho testamentu, Mojzis so svojimi Izraelitmi rozlozeny tabor. Prva spomienka v dejinach je z roku 324, ked cisarovna Helena (manzelka rimskeho cisara Constantiniusa I.) pisomne spomenula prvych Kristov pod Mojzisovou horou a vdaka jej financnej pomoci tu postavili v roku 334 prvu, klastoru podobnu stavbu. Neskorsie cisarovnu Helenu vyhlasili za svätu a klastor pomenovali podla nej.


Bungalovova osada, pekne zakomponovana do skalnatej puste medzi pohorim Sinajskeho poloostrova

Z vonku vyzera klastor, najmensie biskupstvo na svete, so svojimi 15 metrov vysokymi a 6 metrov hrubymi (smerom hore sa zuzujucimi) granitovymi murmi, ako jedna nedobitna pevnost. Obvodove muri, v rozlohe obdialnika vraj 76 x 85 metrov, boli bez akehokolvek vchodu a osoby, material, potraviny a vsetko ostatne sa vytahovalo kladkostrojmi na vrchol murov (a to este aj v 20. storoci). Svojho casu sluzila tato pevnost hlavne proti kocovnym Nomadom a Islamu. Nikdy a nikomu sa ju nepodarilo dobit. Po obhliadke obvodovych murov, pod ktorymi sme si pripadali velmi mali, sme navstivili Klastor svätej Katariny cez normalny vchod, ale este pred velkym navalom dennych turistov, ktori zvyknu prichadzat az okolo desiatej hodiny doobeda. To bol druhy dovod, preco sme tieto dve zaujimavosti spojili do jedneho vyletu, hlavne aby sme si mohli klastor pozriet skoro rano bez velkeho mnozstva ludi.

Najväcsim pokladom klastora, okrem velkej zbierky ikon a starych originalnych rukopisov vo velkej biblioteke, su dva vydatne pramene, jedine v blizkom i dalekom okoli. Podla dalsej legendy tu stal horiaci trnovy ker v ktorom sa Mojzisovi objavil Boh a prikazal mu, aby doviedol svoj narod z Egypta na miesto dnesnej Palestiny. Dnes na tom mieste v klastore stoji kaplnka a samozrejme aj pekny a bohaty sipkovy ker. Klastor pripomina jedno stredoveke mestecko podobne malemu labyrintu. Pre turistov je spristupnena len mala cast, okrem ineho aj 40 x 20 metrov velka bazilika s nadhernymi sakralnymi malbami, freskami a mozaikami. A tak sme obdivovali v klude a bez zhonu tieto mimoriadne bohatstva, len s malym poctom turistov, ktori tiez tak ako my, zvolili priamy zostup. Ti ostatni, co boli s nami na vrchole pri vychode slnka, vratili sa tou istou cestou, ktorou sme vystupili hore a to im trvalo podstatne dlhsie, ci uz kvoli velkemu poctu zostupujucich, dlhsej ceste a naviac boli aj dalej od klastora - cize prisli tiez az niekedy po desiatej hodine ku klastoru.

Po ukonceni prehliadky sme si este vysli na oprotajsi kopec, aby sme sa mohli pozriet z tejto strany na celu stavbu a az tu sme, v pomere s bazilikou, dobre videli velkost celeho Klastora sv. Katariny. Pomaly sme sa vybrali k nasmu dzipu a cestou stretavali celu procesiu prichadzajucich dennych navstevnikov klastora. Pri dzipe nas uz ocakaval usmievajuci sa Mustafa, s ktorym sme sa odviezli do nedalekej velmi peknej bungalovovej osady s dobrou restauraciou, kde nas ocakaval zasluzeny obed. Az pri zpiatocnej ceste, za denneho svetla pri plnom slnku, sme sa kochali v stale sa meniacej scenerii udoli a pohori, ktore doslova jemne stupaju a klesaju. Je to vraj jedna z najkrajsich ciest Sinajskeho poloostrova.

Po navrate do nasho hotela sme este vychutnali vsetky prijemne moznosti, ktore nam tu ponukali. O dva dni neskorsie skoncila aj tato nasa velmi zaujimava cesta na Blizky vychod, ktora bola 10.000 km dlha, z toho lietadlom 6.000 km a zbytok roznymi dopravnymi prostriedkami a k tomu treba este pripocitat kilometre prejdene na vlastnych nohach.

Na cestach musis mat vsak aj stastie, svedci o tom skutocnost, ze napriek statistike, ktora hovori, ze v novembri v Sharm el Sheikh neprsi ani jeden den - 4 dni po nasom odchode tam lialo a vietor buracal neustale 3 dni, podmylo hoteli, restauracie, museli evakuovat stovky hosti, prave prisli turisti museli prenocovat v lietadlach a na druhy den leteli domov. Videli sme fotky - mali sme ozaj obrovske stastie.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach v sirom svete ako v Patagonii, Ohnovej zemi, cez Novy Zealand, Fidzi, Tahiti a na Velkonocnom ostrove dozviete sa v dalsich pokracovaniach Priloznika. Posledny krat zostavame s arabskym ila l liqai / maa s - salamati (asi ako dovidenia).