bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (22)




JUHOVYCHODNA AZIA

Mili citatelia nasich „Spomienok...“ nakolko je toto pokracovanie predposlednym tejto serie, snazili sme sa zhustene pospominat na mnohe miesta, ktore sa nam na nasich cestach tak velmi pacili a chceme tie pekne chvile spristupnit aj Vam.

Cejlon

Nasa uplne prva cesta do Azie bola na ostrov Sri Lanka, alebo Cejlon v Indickom oceane pri juhovychodnom pobrezi Indie. Prve tri dni sme stravili obhliadkami v hlavnom meste Colombo, odkial sme potom isli prvykrat na Maledivske ostrovy na 15 dni a hned pri ich prvej navsteve sme si ich tak oblubili, ze sme odvtedy boli na nich 16 krat. Pri prvych navstevach to bolo vzdy spojene s niekolko dnovym pobytom na Cejlone. Hned pri prvej navsteve, po navrate z Malediv, podnikli sme okruznu cestu po ostrove. Prenajali sme si auto, ale aj so soferom a cely cas sme si to nevedeli dostatocne vynachvalit. Okrem toho, ze sme netratili zbytocne cas hladanim cesty, malo to aj dalsie vyhody ako napr., ze sme vsade vdaka nasmu soferovi platili normalne ceny a nie prehnane az dvadsatnasobne ceny pre turistov. A este naviac, vdaka jemu sme prisli vsade do kontaktu s miestnymi obyvatelmi, ktori sa k nam chovali uplne inac ako k normalnym turistom. Bol to pre nas ozaj jeden velky zazitok a k tomu prisli este mimoriadne zaujimavosti, ktore sme samozrejme vsetky navstivili. Cesta viedla cez tropicku vegetaciu a velmi roznorodu krajinu, popri kokosovych plantazach a ryzovych poliach.

Uz zdialky sme videli z auta zaujimavy utvar ako keby polozeny v rovinatej krajine. Ked sme prisli blizsie videli sme, ze je to 200 metrov vysoky skalny monolit, ktory lezi v zahrade o velkosti 40 ha a kde sa nachadzaju ruiny legendarneho palaca. V rokoch okolo 500 n. l. nechal tu postavit kral Kasyapa jednu pevnost, ktorej zbytky patria medzi najvzacnejsie archeologicke poklady tohoto ostrova.

Vystup hore je velmi namahavy napriek schodom v prvej casti, ktore vsak nakoniec prechadzaju do takych uzkych a vysokych zeleznych stupnov, ze to nema daleko od rebrika a vyzaduje to ozaj dobru obuv. Najlepsie je zacat s vystupom hned rano, ked este nie je velmi teplo a pomenej turistov. Asi v polovicke masivu je tzv. galeria, kde su nadherne skalne freska tzv. „Dievcata na oblakoch“, lebo 21 postav su len od pol pasa a vyzera to ako keby sa ozaj vznasali na oblackoch, ale koho znazornuju to sa nevie. Tieto freska patria k najkrajsim prikladom singhalskeho umenia. Meno Sigirya, alebo „Lvia skala“ zdoraznuju aj dve pracky, ktore hornej casti masivu pridavaju (s trochou fantazie) tvar leva. Medzi tymi prackami zacina ten ozaj najnamahavejsi vystup az na vrchol monolitu, kde je jeden velky bazen a zbytky niekolkych stavieb, ale za tazky vystup vas odskodni uzasny panoramaticky vyhlad.


CEJLON: Sigirya „Lvia hlava“ / rozne etapy vystupu na Sigiryu / miesto galerie s freskami / dve velmi pekne freska „Dievcat v oblakoch“ / horna cast monolitu / dve pracky a medzi nimi posledna cast vystupu / priklad odvaznych konstrukcii okolo monolitu Sigirye / Kandy chram Dalida Maligawa / Pollonaruwa mesacny kamen ako prah k vstupu do Vatadage / palac v Pollonaruwe / Dagoba v rekonstrukcii / jaskynny chram Dambulla / sloni maju velmi radi, ked ich kupu / rieka Bentota / rybar so svojim ulovkom / pekny bazen v hoteli Bentota / kazdodenne krasne zapady slnka

Nedaleko Sigirye lezi jaskynny chram Dambulla, ktory podobne ako Sigirya sluzil ako pevnost. Na kraji jedneho obrovskeho masivu z granitu sa nachadza pät velkych jaskyn, kde v roku 100 pred n. l. nasiel utociste kral Valagambahu. Ked sa dostal znovu k moci, nechal tu z vdaky vystavat jeden chram, kde dnes okrem nadhernych fresiek su stovky soch Buddhu vo vsetkych velkostiach. Prisli sme sem velmi skoro rano, ked este stanky pri parkovisku neboli otvorene a nebolo tu ani zivacka. K chramu treba vyjst po granitovej platforme pomerne sirokej, dlhej a s asi 10%-nym stupanim. Ako sme po nej isli k chramu, zrazu sa vyrojili ako spod zeme rozny mrzackovia a rozostavili sa po celej ceste k chramu s odstupom asi 20 metrov od seba a zacali zobrat od nas peniaze. Niektori boli neuveritelne zmrzaceni, take nieco sme v zivote nevideli a pripadali sme si ako v nejakom hororfilme. Nas sofer nam potom vysvetloval, ze to je velky problem ako sa deti za ucelom zobrania zmrzacuju a cim viacej zmrzaceny, tym väcsia nadej na almuznu. A co je na tom to najhorsie, ze cele je to organizovane – rano ich dovezu nakladakom a vecer musia odovzdat co dostali a odvezu ich kam a kto to nevieme. Dufame, ze sa tam ta nepekna situacia, od tych cias co sme mali tento smutny zazitok, vylepsila.

Dalsou pozoruhodnostou bola Polonnaruwa, kedysi vraj najkrajsie mesto, ktore sa stalo uz v roku 368 n. l. kralovskym sidlom. Je tu vela ruin pochadzajucich zväcsa z 12. storocia, ktore museli archeologovia pracne oslobodit z moci dzungle, ako napr. palac, salu pre audiencie, kralovske kupele, kamennu knihu - monolit 8 m dlhy, sochu bradateho muza - velkeho krala Parakramabahu a mnoho inych. Ale najzaujimavejsie umelecke diela su v Gal Vihare a to styri zo skaly vytesane sochy Buddhov. Prvy je meditujuci, druhy tiez sediaci obklopeny sluzobnictvom, treti je stojaci a stvrty je leziacia socha 14 metrov dlha znazornujuca Buddhov vstup do Nirwany. Tu sme videli zivu obrovsku, kralovsku kobru, ktora sa plazila nedaleko nas a vtedy sme uvedomili, ze celkom bezstarostne chodit a obdivovat pekne veci sa predsa len neda – obcas sa aj treba pozriet kam clovek stupa.

Samozrejme, ze sme to vsetko neabsolvovali za jeden den a museli sme aj niekde prenocovat, ale to opisovat mame malo miesta. Len jedno by som rad spomenul v Pollonaruwe sme prenocovali v peknom hoteli, kde prespala dokonca anglicka kralovna Elizabetka, ako sme videli podla fotiek v lobby hotela. No, ale co sa stalo - boli sme tu aj s nasou Andreou a nakolko nam pristielku pre nu nejako uz nemohli zorganizovat, tak sme dostali dve dvojpostelove izby, co bolo pre recepciu urcite pohodlnejsie. Na mna vyslo, ze som musel spat sam a pred ulozenim sa do postele, videl som niekolko komarov na stenach a nakolko postel nemala moskytovu siet, rozhodol som sa ich zlikvidovat. To sa mi podarilo pomerne rychlo a spokojny s vykonanou pracou, reku sadnem si este trochu do zahrady pred mojou izbou a vypijem si pred spanim dobre studene pivo z ladnicky. No a ako som rozhrnul tazky zaves pred dverami do zahrady, tak som vyrusil stovky komarov, ktori si pohodlne spali v zahyboch zavesu a vrhli sa na mna s velkou chutou. Noc som prezil schovany cely pod plachtou sice dobre spoteny, ale aspon som nebol dostipany.

Po takychto zazitkoch sme pokracovali do mesta Kandy, ktore bolo hlavnym mestom Kralovstva Cejlon a mnohe vojny znicili väcsiu cast starych budov s vynimkou kralovskej rezidencie a niekolkych chramov. Velmi znamym je chram Dalada Maligawa, alebo „Chram zuba“, kde je uchovavana vzacna relikvia a to je Buddhov zub, ktory sa pri jeho kremacii podarilo zachranit.

Hlavny stan sme mali na zapadnom pobrezi v hoteli Bentota, ktory lezi medzi morom a riekou Bentota po ktorej sme podnikali vylety na malom clne k miestnym rybarom.

Volne chvile sme travili kupanim aj v mori, len bolo treba davat pozor na spodne prudy a neplavat daleko von, lebo boli velmi zakerne a nevyspytatelne.

Pri dalsich kratkych pobytoch na Cejlone sme navstivil dalsie zaujimave miesta, ktore sme este nepoznali a vzdy to boli pekne zazitky.

Tentokrat z Cejlonu zostavame s prikladmi singhalskej reci ako kohomede co znamena „ako sa mate“, alebo ked si chcete nieco objednat denne mate bihre bohteleyak „prineste mi flasu piva“.

Thajsko

Nasa dalsia cesta nas zaviala do Kralovstva Thajsko priamo do hlavneho mesta Bangkok, ktore lezi na rieke Chao Phraya asi 40 km od jej ustia do Siamskeho golfu. Mimoriadna fascinacia tohoto mesta so 6 milionmi obyvatelov spociva v protikladoch, na jednej strane moderne sklenene mrakodrapy, hoteli, nakupne centra a na druhej stare tradicne chrami a Kralovsky palac.

Hned prvy vecer sme stravili v restauracii s typickym thajskymi specialitami a tancami. Sedeli, lepsie povedane klacali sme na poduskach a sedeli na vlastnych pätach pri nizkych stolikoch. Jedla boli velmi chutne, ale poriadne stiplave - my to mame velmi radi, hlavne Alica, ktora si tie stiplave omacky ako napr. Samba Olek doma natiera na chleba, tak ako druhy marmeladu.

Na druhy den sme podnikli obhliadku mesta a najznamejsich chramov ako vzacneho zlateho Buddhu v chrame Wat Traimitr, kde uplne nahodou v roku 1954 zistili, ze pod vrstvou gipsu sa nachadza socha Buddhu z 80%-neho zlata a to vo vahe 5.500 kg. Pokracovali sme do chramu Wat Po pozriet obrovskeho leziaceho Buddhu (45 metrov dlhy a 15 m vysoky), dalej k nadhernemu chramu Wat Phra Keo so smaragdovym Buddhom a nakoniec prisiel na radu este rozpravkovy Kralovsky palac.

Jazdili sme s typickym clnom po kanaloch, ktore tu nazyvaju „Klongs“, pozdlz drevenych chatrc stojacich na stlpoch a z casti nad vodou, lebo tu sa odohrava pre ich obyvatelov cely zivot. Tieto stihle, velmi dlhe clny maju vzadu na dlhej tyci propeler a vdaka tomu su velmi pohyblive a rychle. Videli sme ako tu zijuci ludia vykonavali bezne denne cinnosti, ci uz zeny prali satstvo, umyvali riady, deti sa kupali vo vode a niektore si umyvali zuby s vodou z kanalu nie prave najcistejsou. My by sme asi behom par dni dostali prinajmensom hnacku, ked nie tyfus, ale oni su proti tomu rezistentny. Plavba pokracovala popri ryzovych poliach, kde sme navstivili aj typicky thajsky dom, kde nas privitala rodinka, ktora nam porozpravala a ukazala ich normalny zivot. Je to dobra prilezitost pre tie rodiny si trochu privyrobit a pre turistov prilezitost urobit si ako taky obraz o ich zivote. Samozrejme, ze je to skoro ako divadlo, ale lepsie vidiet to tak ako vobec nie, lebo skutocny zivot je v podstate v kazdej rodine iny s ich problemami a kolko ludi tolko nazorov. Pomaly je tychto „Klongs“ stale menej, lebo Bangkok rastie ako z vody a pre zvladnutie problemov v premavke je pre nich najjednoduchsie stavat nove cesty a dialnice prave na tychto kanaloch. Nastastie tento velky problem vyriesili so „Skytrain“ a tak sa pri „Rushhour“ musia len automobilisti rozculovat.


THAJSKO: Bangkok Wat Phra Keo / Wat Benchamabopit postaveny 1899 z cararskeho mramoru / pohlad cez pobrezie rieky Chao Phraya na Wat Phra Keo / Phra Pathom chedi je najvyssia buddhisticka stavba sveta / dalsie priklady chramovej architektury v Bangkoku / plavajuci trh v Damnoen Saduak / byvol je tu velmi uzitocne zviera / jazierko plne lekninov / velmi mile male letisko na Ko Samui s kreslami so samorastov / socha Buddhu „Phra Yai“ / bazen hotela Imperial Samui / zahrada hotela / vodopad Na Muang / centrum meditacie, ktore obklopuje sochu Buddhu „Phra Yai“ / vapencovy ostrov nedaleko Krabi / vapencovy skalny masiv na pobrezi Krabi / zaujimave kreslo vyrobene z pneumatik / plaz v Ao Nang zatoke.

Dalsi den sme ostali verni dlhym clnom a navstivili sme plavajuci trh v Damnoen Saduak, kde predavaci ako aj kupujuci su na pramiciach so svojim tovarom a kto ma zaujem o nejaky tovar, tak sa priplavi k patricnej lodke a zacne vyjednavanie a nakoniec sa uzavrie obchod. Odtial sme pokracovali k najstarsiemu budhistickemu centru Nakhon Pathom a k najvyssej pagode juhovychodnej Azie Phra Pathom Chedi 127 metrov vysokej. Dalej nas viedla nasa obhliadka do Rosegarden, kde je jazierko posypane lekninami, tak ze sme vodu nevideli az ked sme sa po nom plavili v malom clnku. Da sa tu stravit cely den obdivovanim ludovych tancov a zvykov rozlicnych aj horskych kmenov zijucich v Thajsku. Samozrejme, ze nechybal ani thajsky box ich najpopularnejsi sport, rozne ukazky sermovania a slonov pri praci a vycviku.

Celodenny vylet nas zaviedol do Ayutthaya, byvaleho hlavneho mesta Siamu, ktore v roku 1767 celkom znicili Burmania. Mnozstvo ruin chramov svedci o dolezitosti tohoto mesta, kde si mimoriadnu pozornost zasluzi obrovska socha Wat Mongkol Borpith.

Bola to uz nasa druha navsteva Bangkoku a severnej casti Thajska a teraz nas to tahalo na juh o ktorom sme uz tolko poculi. Pocas staroci more ovplyvnuje dejiny juzneho Thajska – moreplavci, pirati, obchodnici a rybari zasidlili tuto krajinu tisicich ostrovov leziacich pred stale zelenou dzunglou pobrezia, zatok a osamotenych nadhernych plazi medzi fascinujucimi vapencovymi masivmi.

Z Bangkoku sme pokracovali lietadlom 650 km do mestecka Surat Thani na vychodnom pobrezi Thajska a odtial lodou na tropicky ostrov Ko Samui, ktory lezi v Siamskom golfe nazyvany tiez „Kokosovy ostrov,“ lebo je na nom neuveritelne mnozstvo kokosovych paliem. Ubytovali sme sa na zaciatku Chaweng Noi plazi vo velmi pekne koncipovanom hoteli Imperial Samui, ktory ma zaujimavy bazen zasadeny do skal a nadherne farebnu zahradu. Samozrejme, ze aj tu okrem odpocivania v teplych vlnach a jemnom piesku, museli sme sa oboznamit so vsetkymi zaujimavostiami ostrova. Zacali sme pri malom jazierku s pomensim budhistickym chramom, kde sme odstavili auto a po asi 40 minutovej prechadzke po uzkom chodniku v hustej dzungli prisli sme k peknemu vodopadu Hin Lat. Odtial sme sa vratili k autu a pokracovali popri pobrezi s nadhernymi pohladmi na more a ostrovy k dalsiemu vodopadu Na Muang, kde sme sa aj okupali v cerstvej vode a odtial dalej ku zaujimavej skalnej skupine, ktora vraj znazornuje dedka a babku. Onedlho nato sme prisli k centru meditacie, ktore obklopuje 15 metrov vysoku sochu Buddhu „Phra Yai“, alebo „Big Buddha“ ako ho nazyvaju turisti.

Po niekolkych peknych dnoch sme pokracovali lietadlom, z velmi pekneho maleho letiska na Ko Samui, na zapadne pobrezie Thajska na ostrov Phuket a odtial dalej autom do provincie Krabi. Ubytovali sme sa v utulnych bungalovoch priamo na plazi v Ao Nang zatoke a cakali sme na nasich priatelov s ktorymi sme sa tu mali stretnut a spolu pokracovat na nasej ceste. O dve hodiny neskorej sme uz vsetci pripijali na plazi na nase stretnutie v sirom svete. Po niekolkych dnoch stravenych zaujimavymi vyletmi v okoli Krabi sme sa vsetci spolu vydali lodou na Phi Phi ostrovy na dlhsi pobyt. Po asi dvojhodinovej plavbe, popri mnohych ostrovov v Andamanskom mori, sme prichadzali k prvemu ostrovu Phi Phi Lei, kde natacali par rokov neskorsie znamy film „The Beach“ s Leonardom di Caprio. Onedlho na to sme uz pristali v zatoke Ton Sai na ostrove Phi Phi Don. Tu nas uz cakal typicky domaci cln s ktorym sme sa odviezli asi 7 km do zatoky Loh Bagao, kde sa nachadzala bungalovova osada, ktoru sme si vybrali na desatdnovy pobyt. Tieto dva ostrovy su dost rozlicne, ale obidva su nadherne a jedinecne. Odkedy tam natacali film „The Beach,“ tak je obrovsky zaujem o tieto dva ostrovy, ale ako sme poculi podarilo sa domacim organizaciam situaciu udrzat v normalnych kolajach a nenastal tu masovy turismus.

Podnikali sme pesie prechadzky po ostrove, navstivili sme aj thajskych tzv. morskych Ciganov, alebo sa vydali lodkou na Phi Phi Lei, kde je nadherne kupanie v krystalovej vode s bielym pieskom a znama kvaplova jaskyna „Viking Cave“ s nastennymi kresbami lodi pripominajucimi lode Vikingov, odtial aj meno jaskyne, ale vek kresieb sa vraj neda urcit(?). Musime upozornit, ze najlepsi cas na navstevu tychto ostrovov je od novembra maximalne do marca, ked je more kludnejsie a tym aj dobra viditelnost pod vodou. Mimo tychto mesiacov sa moze stat, ze na plavbu lodou treba niekolko dni cakat kvoli rozburenemu moru, co pri navrate z ostrova moze zapricinit zmeskanie lietadla.


THAJSKO: rozne zabery na ostrove Phuket Nai Yang Beach / bazen hotela Pearl Village / moj dobry priatel slon, ktory prisiel vzdy ku mne, ked sa chcel napit zo sprchy / kazdy vecer ina socha z ladu / bizarne skalne utvary na pobrezi / priklady budhistickej architektury na ostrove Phuket / „domcek duchov“ nesmie chybat pri ziadnej novostavbe, lebo treba presvedcit tu zijuceho ducha, ze to v novom prepychovom domceku bude mat este lepsie / moderny Patong / plavba popri mnohych ostrovov v Andamanskom mori / zatoka Loh Bagao s bungalovmi Phi Phi Island Village / pekne bungalovy v domorodom style / plaz v zatoke Loh Bagao pri odlive a prilive / ostrov Phi Phi Lei / jaskyna Viking Cave zvonku a vo vnutri / z filmu znamy Maya Beach na ostrove Phi Phi Lei / zapad slnka na ostrove Phi Phi Don

No ale my sme tento problem nemali, lebo sme boli v marci a naviac nas ocakaval este osemdnovy pobyt na ostrove Phuket, najväcsi ostrov Thajska. Po nadhernych dnoch na Pipi, ako sme im hovorili, vydali sme sa vsetci skoro po pas vo vode aj so zavazadlami na pleciach k pramici, ktora nas odviezla tych 7 km do pristavu na lod. Velkou lodou sme sa dostali za 2.5 hodiny na ostrov Phuket, kde nas uz cakal mikrobus hotela a tak sme sa vsetci piati spolu odviezli na Nai Yang Beach do hotela Pearl Village. Dozvedeli sme sa, ze dokonca syn krala je tu vraj castym hostom. Nai Yang je plazou narodneho parku a tym chranena, lebo sem na urcite miesta pridu korytnacky klast vajcia. V tomto peknom hoteli citili sme sa vsetci od prveho momentu velmi prijemne a vyvrcholilo to kazdy den vybornou vecerou v thajskej restauracii postavenej nad jazierkom. Tu bolo vsetko perfektne pocinajuc velmi peknym zariadenim, pozornymi servirkami, vybornym jedlom a konciac atmosferou spokojnych ludi. A v takej dobrej nalade sme podnikali vylety ci uz po ostrove, alebo do Phang Nga Bay na pevnine, kde su tak ako na Krabi zaujimave vapencove skalne utvary s mnohymi jaskynami a najznamejsich z nich je vysoky, stihly skalny masiv znamy z James Bond filmu „Muz so zlatou zbranou“. Navstivili sme okrem dalsich zaujimavosti ako napr. vychovu opic na odtrhavanie kokosovych orechov na palmach, aj niekolko z 26 budhistickych chramov, ktore su velmi farebne a perfektne udrzovane. A tak sa skoncila dalsia nasa pekna cesta, nasi priatelia nas vyprevadili na letisko a my sme s malou zastavkou v Bangkoku pokracovali priamym letom do Zürichu.

Tentokrat z Thajska zostavame s viacerymi pozdravmi ako Sabaai dii rüü / krap co znamena „ako sa mate“, alebo pre muzov Sawatdii krap „dobry den“, alebo pre zeny Sawatdii kha „dobry den“.

Malajsia

Tuto cestu sme si naplanovali aj s nasimi priatelmi s ktorymi sme sa stretli v tranzitnej hale letiska, po nasom niekolkodnovom pobyte v Kuala Lumpur, a pokracovali sme s nimi do Hong Kongu. Po niekolkych zaujimavych dnoch v meste Hong Kong, ktore sme uz dobre poznali z niekolkych predchadzajucich ciest, vydali sme sa vsetci spolu na ostrov Borneo.

Ale pekne od zaciatku, my s Alicou sme prileteli do Kuala Lumpur hlavneho mesta Malajsie. Najviac nas prekvapil obraz mesta v ktorom sa silne odzrkadluju pohnute dejiny za poslednych 130 rokov a to mesity, hinduisticke- / buddhisticke chramy, maorska architektura, budovy z cias anglickeho kolonializmu a moderne vyskove budovy. V arabskom style postavena mesita Masjid Jame velmi pekne posobi pri zapade slnka, hlavne jej dva minarety 25 metrov vysoke, ktore dobre konkuruju okolitym palmam. Videli sme rozostavanu najvyssiu budovu sveta Petronas Tower, ale nas este viacej zaujimali prechadzky po meste pri ktorych sme mohli plne vnimat jeho kozmopoliticku atmosferu. Vsade rozvoniavaju rozne speciality v malych ulicnych kuchyniach, ktorym clovek tazko odola, aby nieco neochutnal. V cinskej stvrti je vsetko mimoriadne farebne a po zotmeni pridu k tomu este svetelne reklamy, väcsinou v ich pisme, co je pre nas spanielska dedina a zivot tu pulzuje najmenej 20 hodin denne. Poculi sme o Batu Caves velmi zaujimavej jaskyni nedaleko mesta a tak sme sa tam hned na druhy den vybrali a stalo to ozaj zato. Asi 12 km severne od Kuala Lumpur, v jednom osamotenom kopci je giganticka kvaplova jaskyna, ktoru objavil v roku 1878 jeden americky botanik. Tu rastu rastliny z ktorych niektore sa vraj do dnes nikde inde na svete nenasli. V niekolko kilometrov dlhych jaskyniach ziju tisicky netopierov a „lietajucich psov“ ako tu väcsiu odrodu netopierov nazyvaju. Je to skutocne velmi vystizne pomenovanie, lebo hlavu maju velmi podobnu mlademu vlciakovi. Po niekolkych rokoch od objavenia zacali sem putovat veriaci hinduizmu a neskorsie v hornej jaskyni pripominajucej kupolu domu si zriadili svätynu. K hornej jaskyni vedie 272 stupnov, kde v strednej jaskyni tzv. katedrale (neuveritelne vysoka) je aj niekolko oltarov, odtial sa pokracuje schodami dolu a zase hore do dalsej jaskyne. Koncom januara a zaciatkom februara sem v ramci Thaipusam oslav putuju statisice putnikov, mnohi v trance poprepychovani ihlami a ostepmi.

A tak sa pomaly blizilo nase stretnutie s priatelmi a spolocna navsteva Hong Kongu a dalej na Borneo. Ako sme uz aj s nimi cakali na letisku na gate na odlet do Kota Kinabalu vonku zuril strasny lejak. Okamzite nam zamestnanci letiska rozdali igelitove prsiplaste, aby sme nezmokli az do koze pri nastupovani do lietadla. O chvilu boli vsetci obleceni v rovnakych priesvitnych plastoch a ako sme sa na seba pozerali, tak nikto sa nezdrzal smiechu – bol to ozaj pohlad pre bohov ako sa hovori. Kym sme nastupovali do lietadla prestalo aj prsat, ale boli sme mokri z toho co sme sa spotili pod prsiplastom. Pri pristavani lietadla sme videli ako je Borneo, treti najväcsi ostrov na svete, husto porasteny dazdovym lesom – vraj 70% plochy, ktory ale chamtivi a nezodpovedni ludia stale viacej nicia.

Z Kota Kinabalu, hlavneho mesta statu Sabah, sme podnikali vylety do okolitej dzungle a dazdoveho pralesa, na miesta odkial bol pekny pohlad na Mount Kinabalu 4.101 m, alebo jedno rano sme sa preplavili na Sapi ostrov, jeden z piatich ostrovov v namornom parku Tunku Abdul Rahmana, kde sme stravili vsetci uz potrebny odpocinkovy den na peknej plazi.

Z Kota Kinibalu sme pokracovali malym, vyhliadkovym lietadlom nad sultanatom Brunei a pristali v mestecku Miri, kam sme sa isli pozriet na Niah jaskyne (v tych casoch este malo zname). Nas problem bol, ze organizovane vylety k nim vtedy este nepodnikali a naviac boli od Miri az 130 km vzdialene. Hned po ubytovani v hoteli sme vysli do „ulic“ na priezkum a popri tej prechadzke sme videli sympatickeho mladika ako v parku trenuje maleho chlapca s futbalovou loptou. Chvilu sme sa na nich pozerali a netrvalo dlho a uz sme boli s nimi v rozhovore. No a pri reciach o vselicom, aj o jaskyniach sa nam nakoniec ponukol, ze on zozenie auto a pojde s nami na vraj aj pre neho zaujimavy vylet a ze ma vdaka prazdninam dost casu. Na dalsi den nas uz skoro rano cakal pred hotelom s celkom slusne vyzerajucim mikrobusom a aj s tym malym chlapcom (jeho bratom) a vydali sme sa za dalsim dobrodruzstvom. Po ceste nam ponukol, ze nedaleko byvaju jeho stari rodicia v typickom „Longhouse“ kmena Iban, ze ich uz davno nevidel a urcite sa potesia jeho navsteve. Tieto tzv. „Dlhe domy“ je tu najstarsi stavebny typ a zije v nom pod jednou strechou az 80 rodin. V strede stavby je dlha chodba z ktorej na jednu stranu su miestnosti a na druhu stranu terasy. Bol to velmi zaujimavy a jedinecny zazitok vidiet nefalsovany priklad ako zije domorode obyvatelstvo, daleko od civilizacie.


MALAJSIA: Kuala Lumpur britsky kolonialny styl / 272 schodov vedie do jaskyne Batu Caves / jedna cast tejto obrovskej jaskyne tzv. katedrala / Borneo Niah jaskyne pri meste Miri / visiaci most / priklad domu na Borneu / palmove listy vyrastaju priamo z vody / zabery z Bornea / muslimska mesita / muslimsky cintorin / muslimska mesita vo vnutri sluzi aj na siestu / muslimske dievcatka / zabery z ostrova Langkawi / nadherna vegetacia / Burau Bay Resort bungalovy / umelecke dielo z ladu / Penang most je nieco cez 3.6 km dlhy / strom bavlnika / Kek Lok Si chram na Penangu / umelecke dielo z masla / malajske kroje a tance / zapad slnka na plazi Batu Feringghi na ostrove Penang

Pokracovali sme k cielu nasej cesty, ku ktoremu po zaparkovani nasho mikrobusu, nas cakala este 45 minutova vandrovka po vyborne vystavanom drevenom chodniku cez hustu dzunglu ku vchodu do jaskyne. Jaskyna je mimoriadne vysoka a obrovska co do rozsahu. Hned na zaciatku jaskyne su drevene domky, kde odpocivaju zberaci vtacich hniezd, ktore sa dobre predavaju do Ciny na pripravu vraj chutnej polievky (skor veria na zvysenie potencie). Videli sme ako tito zberaci, balancujuc na bambusovych tyciach spojenych do druhu akehosi lesenia, v zavratnej vyske az do 30 metrov, oberali na strope jaskyne tieto hniezda. Jaskyna v tom case (nevieme ako teraz) nebola vobec osvetlena umelym svetlom, len vo vyske sme videli svetielkujuce lampy zberacov. Museli sme prejst asi 15 minut cez velku cast jaskyne len v svetlach nasich bateriek, aby sme prisli k miestu prehistorickej casti jednej malej jaskyne, kde nasli okrem nastennych malieb, rakve vo forme lodiciek aj s kostrami a 37.000 az 40.000 rokov staru ludsku lebku. Odtial sme sa museli vratit tou istou cestou akou sme prisli az k nasmu autu a po ceste do hotela nam ukazal nas sprievodca pysne este dalsie zaujimavosti. Bol to jeden mimoriadny zazitok, ktory sa vystupnoval, ked asi dva tyzdne po nasom navrate domov do Europy, videli sme v televizii dokumentarny film z Bornea, kde ukazovali aj co vsetko zije v Niah jaskyni. Myslim, ze keby sme boli videli tento film pred nasim odchodom na Borneo, tak asi by sme tu 2 x 15 minutovu „prechadzku“ neboli absolvovali.

Tak sme sa pomaly blizili k Sarawaku na Borneu, dalsiemu statu Malajsie a to do mesta Kuching. Ubytovali sme sa vo velmi peknom hoteli Damai Beach na bielej piesocnatej plazi. Nedaleko hotela je tzv. mini Sarawak – kde su priklady vsetkych obydli, zvykov, krojov skratka vsetko o Malajsii aj s peknym kulturnym programom. Dokonca sme mali moznost strielat s fukacou trubicou, co sa nam vsetkym ohromne pacilo, lebo sme sa pomerne rychlo naucili celkom dobre triafat.

Na juznej spici Malajskeho poloostrova lezi Singapur, kde sme mali medzipristatie a zmenu lietadla s ktorym sme leteli dalej na ostrov Penang nazyvany tiez „Perla Orientu“. Ubytovali sme sa v mimoriadne peknom hoteli Rasa Sayang na vraj svetoznamej bielej plazi Batu Feringghi. Penang je najväcsi ostrov patriaci k Malajsii a lezi na zapadnom pobrezi v prieplave Malakka. Hned na zaciatku sme podnikli vylet do hlavneho mesta Georgetown, ktore ponuka vela zaujimavych atrakcii. Najlepsie je to absolvovat pesi, alebo s riksou od miesta k miestu. V meste sme si potom zobrali taxik na okruznu obhliadku ostrova. Chram Kek Lok Si, jeden z najväcsich a snad najkrajsi buddhisticky chram Juhovychodnej Azie, troni majestatne na jednom kopci v Ayer Hitam vo vnutri ostrova. Sedemposchodova pagoda 30 metrov vysoka, rozne stavebne smery vdaci stavitelom z Ciny, Thajska a Burmy. Dalej sme navstivili tzv. „Hadi chram“ kde v oblakoch vonnej zivice tlejucej v mnohych kadidlach lezi na oltaroch, podstavcoch, skratka vsade kde je len trochu dobre miesto, mnozstvo zeleno-cierne paskovanych, velmi jedovatych vretenic. Udajne maju vsetky odstranene jedovate zuby – no neviem pri takom mnozstve. Mne zavesil jeden fotograf hned dvoch hadov okolo krku a ked som videl, ako sa jeden z nich zacina blizit zvedavo k mojej tvari, tak mi nebolo vsetko jedno. Vtedy som este nevedel o tych odstranenych jedovatych zubov – to som sa docital az neskorsie v jednom sprievodcovi.

Z Penangu sme isli na ostrovy Langkawi, ktore patria tiez k Malajsii a lezia 32 km od zapadneho pobrezia na vyske hranice k Thajsku. Ostrovov je okolo 100 a hlavnym ostrovom je Langkawi, ktory dal meno celemu suostroviu. Su tu nadherne biele plaze, krystalovo cista tyrkysova voda a hlavne velky klud a malo turistov. Byvali sme vo velmi chutnej bungalovovej dedinke Burau Bay Resort so vsetkym komfortom a vyborne sme si v nej dva tyzdne odpocinuli po nasej dlhej, miestami aj namahavej ceste.

Domov sme leteli cez Kuala Lumpur, kde sme mali niekolko hodin casu k odletu nasho lietadla do Zürichu a tak sme sa odviezli taxikom do mesta. Onedlho po nasom prichode do centra mesta zacala sialena burka s typickym monsunovym lejakom (to nepadaju kvapky, ale to je jedna zaclona vody) a schovali sme sa pod strechou v nedalekom, peknom Hardrock Cafe, kde sme stravili pri dobrej hudbe posledne hodiny pred nasim odletom. Burka neprestavala, tak sme sa pre istotu vydali skorej taxikom na letisko. Sofer mal co robit, lebo zurila nielen burka, ale dokonca vichrica a k tomu bolo plno vody na ceste. Zrazu sa sialene pred nami zablyslo s obrovskym rachotom a videli sme ako blesk udrel do auta pred nami. Vdaka styrom pneumatikam sa nikomu v nom nic nestalo a ti si to menej uvedomili ako my, ktori sme to videli. Ako sme prisli k letisku odpadol nam kamen zo srdca, lebo zmeskat nase lietadlo sme ozaj nechceli.

Tentokrat z Malajsie zostavame s viacerymi pozdravmi ako Apa khabar co znamena „ako sa mate“, alebo „dobry den“.

Sumatra

Tuto cestu do Indonesie sme si naplanovali aj s nasou Andreou a jej buducim manzelom Andrem. Co sa stalo? Andreho sestra bola dlhsi cas na indonezskom ostrove Bali a vratila sa nesmierne nadsena. Tolko o tom „spievala“, ze Andre (vtedy prave cerstvo skonceny zubar) si myslel aj s nasou Andreou (ktora mala vtedy vlastne dentalne laboratorium), ze sa vystahuju natrvalo na ostrov Bali a budu sa starat o zuby domorodeho obyvatelstva. Podla nas s Alicou bola tato myslienka obdivuhodna, ale velmi odvazna a nepremyslena. Pomyslenie, ze az tak daleko a v krajine, kde clovek nikdy nevie co sa moze strhnut (co nam buducnost dala za pravdu) nam nedala pokoja. My s Alicou sme na ostrove Bali uz raz boli aj ked len tyzden, ale aj tak sme ako taky prehlad o moznostiach na tomto ostrove uz vtedy ziskali. Tak sme si vymysleli nasledovny plan, ze sme nase deti (nenapadne) prehovorili na velku okruznu cestu po ostrovoch Sumatra, Java a nakoniec Bali. Co sme im nepovedali, ale si v duchu mysleli, ze Bali si mozu pocas nasho osemdnoveho pobytu celkom dobre pozriet a urobit si vlastny nazor, ci by im to ozaj vyhovovalo odist na taketo miesto zit. Na dovolenky je to fantasticke miesto, ale tam zit na stalo to si treba ozaj velmi dobre rozmysliet. Tak sme vsetci spolu zazili jednu nadhernu cestu, na ktoru s nimi este aj dnes velmi radi spominame. A tak sme vyriesili bezbolestne a diplomaticky horespominany pre nas s Alicou velky problem. Teraz som trochu odbocil od temy, ale je to dobry priklad, ze naco vsetko su cesty po svete dobre a skusenosti, ktore sme za tie dlhe roky na nich ziskali, velmi obohatili nas zivot.

A tak prisiel den nasho odchodu na obrovsku risu Indonezskeho suostrovia, ktora lezi medzi Aziou a Australiou na ploche skoro dvoch milionov km2 a kde zije vyse 200 milionov ludi. Leteli sme z Zürichu s medzipristatim v Abu Dhabi dalej do Singapuru kde sme styri dni obdivovali toto neuveritelne ciste a zaujimave mesto na juznom cipe Malajskeho poloostrova. Zo Singapuru sme odleteli na Sumatru, piaty najväcsi ostrov na svete 1800 km dlhy, do hlavneho mesta Medan, kde sme stravili prve dni. Hned prvy vecer sme si dali na terase domacej restauracie Nasi Goreng a Mie Goreng – prazena ryza, alebo nudle so zeleninou a kuracinkou nase oblubene jedla. Videli sme hlavne Mejid Raya najväcsiu mesitu Indonesie a sultanov palac Maimoon, kde sme mali moznost vecerat ako hostia sultana, samozrejme nie zadarmo a privital nas len nejaky sultanov bratranec. Nenechali sme si ujst prilezitost pozriet si mesto za divokej jazdy na uz modernych motorovych riksach. Z Medanu sme pokracovali okruznou cestou po severnej Sumatre do Brastagi vo vyske 1400 m popri dvoch sopkach a velmi zaujimavej krajiny s mnohymi plantazami kaucukovnikov. Podnebie je tu velmi prijemne chladne a tu sme mali moznost spoznat a prvykrat ochutnat tzv. smradlave ovocie, ktore ozaj velmi smrdi, ale ked sa clovek dopredu nadycha a az potom zacne prezuvat, tak chuti celkom dobre. Domorodci su vraj uplne vo vytrzeni, ked zacnu dozrievat a nevedia sa ich dockat – je to dobry priklad na to, ze v com clovek vyrasta, tak to mu je celkom samozrejme.


SUMATRA: horska krajina pri Toba jazere / motorove clnky na Toba jazere / bezne cinnosti na jazere / priklady zo zivota a zvykov kmena Batak na ostrove Samosir / malovane drevorezby na Batak dome s hlavou „Singa“ proti zlym duchom / sochy na kamennych sarkofagoch v dedinke Tomok / Raja palac v Simalungun / skupina spokojnych krokodilov / predavacka velmi chutneho ovocia rambutany / na trhu je velky vyber susenych ryb / exoticke ovocie / prekvapena Andrea s orangutanom / odpocinok v prijemnom prostredi / Terjun Sikulikap vodopad

Pokracovali sme k jazeru Toba, ktore lezi vo vyske 900 metrov, je dvakrat tak velke ako Zenevske jazero a jedno z najhlbsich na svete. Okolo jazera zije kmen Toba Batak, potomkovia prvych tunajsich usadlikov, ktori vzbudzovali u susednych kmenoch strach a hrozu pre ich divokost a dokonca ritualny kanibalizmus. Napriek tomu, ze kostoly su v nedelu preplnene ich vieru v duchov a uctievanie predkov si udrzali az do dnes. Uz tu sme navstivili niekolko dediniek, aby sme videli ako ziju a sme si nemysleli, ze je to vsetko pripravene len pre turistov. V strede jazera je ostrov Samosir, na ktory sme sa z mestecka Prapat preplavili motorovym clnom za 40 minut. Najprv sme sa ubytovali na niekolko dni v peknom hoteli s exotickou zahradou a hned pri jazere, takze chvilu volneho casu sme hned vyuzili na plavanie v cerstvej vode. Po takomto obcerstveni sme pokracovali na obhliadku do dedinky ludu Batak na ostrove spoznat ich sposob zivota a zvyky. Maju velmi zaujimave domy, ktore su postavene na stlpoch so strmou strechou a to bez jedineho klinca – len pevne zväzovane. V dedinke Tomok nedaleko ich domov su kralovske hroby (nacelnikov kmena). Tu stoja sarkofagy klanu Sidabuter, ktori tu na ostrove kedysi vladli a najstarsi je vraj 350 rocny.

Od Samosir jazera sme pokracovali az na sever od Medanu do dedinky Buki Lawang, kde sme sa pri divokej riecke s perejami naobedovali a neodpustili si trochu zaplavat v tej divokej vode medzi skalami. Videli sme tie miesta teraz nedavno v televizii, postihla ich tam velka prirodna katastrofa s vysokou vodou. Odtial sme sa vybrali na polhodinovu vandrovku cez dzunglu do rehabilitacneho centra pre orangutanov Bohorok. Pytliaci zabiju matku a maleho orangutana dobre predaju ako domace zviera, nastastie sa podari policii hodne malych zachranit a potom ich tu v centre vychovavaju a pripravuju na zivot do dzungle. Je to jedinecne co tu s tymi zachranenymi malymi orangutanmi ich vychovavatelia robia. Ako sme sa blizili k centru po uzkom chodniku na svahu strmsieho kopca, zrazu sa spustil pred nasou Andreou z koruny stromov jeden Orang-Utan, co malajsky znamena „clovek lesa“. Andrea bola tak prekvapena (co je aj na fotke vidiet), ze mu podala ruku a ked to Alica videla, tak mu podala tiez ruku. V tom sa orangutan venoval plne Alici a zacal ju dvihat do vysky (neviem ci ju chcel uniest, alebo co) a zacinalo to byt trochu nebezpecne, lebo na jednu stranu chodnika bola slusna hlbka. Samozrejme, ze ja som to vsetko filmoval a ked orangutan zistil, ze Alica nema ziadne vrecka na koseli, tak ju pustil nastastie spät na chodnik a nie do hlbky. Mna ako filmara si nevsimal a venoval sa dalsiemu turistovi, ktory mal v naprsnom vrecku krabicku cigariet a tu mu hned s velkym uspokojenim aj zhabal a ako prisiel, tak aj zmizol ako duch. Co vsetko neurobia nielen ludia pre cigarety. Ked si na tuto situaciu spominam pridem k uzaveru, ze clovek zazije v zivote situacie v ktorych nevie spravne reagovat, alebo si ani neuvedomi vaznost situacie a tak moze prist k tazkym nestastiam. Potom sme videli vela volne zijucich orangutanov, aj mladych vyrastkov, ktori si uz zvykli na zivot v dzungli. Napriek tomu, ale prisli vzdy v urcitu dennu dobu k svojim byvalym vychovavatelom pre banany a nechat sa trochu od nich hladkat. Samozrejme, ze nas tuhy fajciar sa nam prisiel tiez ukazat a predviedol niekolko krkolomnych kuskov jeden meter od nas, mali sme dojem, ze si z nas robi velku srandu. A po takychto zazitkoch sme sa vratili do Medanu, tam prenocovali a na druhy den pokracovali na dalsi indonezsky ostrov Javu.

Tentokrat zo Sumatry zostavame s pozdravom kmena Batak ako Horas co znamena „vitajte“, alebo aj „hallo“.

Java

Z Medanu na Sumatre sme lietadlom prekonali vzdialenost necelych 1.500 km do Djakarty, hlavneho mesta Indonesie, za dobre dve hodiny. Mesto ma vyse 10 milionov obyvatelov a je nielen administrativnym, duchovnym, ale aj centrom snad s najrychlejim hospodarskym vzrastom na celom svete. Hustota dopravy a znecistenie ovzdusia su strasne a k tomu pridu horucavy a vlhkost vzduchu, ktore su pre ludi velmi vycerpavajuce. V tomto ovzdusi sme absolvovali zase obhliadku mesta za jazdy s bicyklovym riksom, ktoreho nam bolo luto, ale nakoniec dali sme mu nie najhorsie zarobit. Mimoriadne pozoruhodnosti su tu neni a tak sme na druhy den absolvovali, pred odchodom na okruznu cestu po Jave, s nasim sprievodcom obhliadku mesta s jeho zaujimavym komentarom. Videli sme pred hlavnym vchodom do jednej velkej miestnej banky, ako tam nastupeni vsetci zamestnanci spolocne predvadzali ranajsiu gymnastiku. To sme este nikdy nevideli, ani o takom niecom nepoculi, pripomenulo nam to trochu casy, ked sme v rokoch 1950 vzdy pred vyucovanim spievali Internacionalu. Po ceste von z mesta, sme sa zastavili v Taman Mini Indonesia Indah, je to skanzen budov zo vsetkych 27 indonezskych provincii, kde su navstevnikom velmi pekne predstavene kulturne a nabozenske zvyky a tradicie.

Dalej sme pokracovali na nasej ceste 438 km do mesta Yogyakarta, kde sme sa ubytovali na niekolko dni a odtial sme podnikali vylety k blizkym zaujimavostiam. Yogyakarta bola starocia samostatnym Sultanatom a dolezitym obchodnym centrom. Dnes je dolezitou metropolou umenia a kultury a v bocnych ulickach je mnozstvo umelcov, ktori zhotovuju nadherne, filigranske strieborne klenoty a vybrane batiky. Zaujimave su rozne palace v blizkosti mesta ako Kraton co je mesto v meste, alebo Taman Sari je vodny palac. Videli sme predstavenie tienoveho divadla ku ktoremu ale treba trochu aj rec ovladat, lebo je to vlastne hovorene slovo doprevadzane tienohrou a nie opacne.

My sme sa ale uz nemohli dockat, kym prideme konecne k vyvrcholeniu nasej cesty a to k Borobudur, ktory lezi od Yogyakarty asi 42 km na severozapad. Borobudur je jeden umely kopec z vyse 60.000 kubikov kamena a patri ako najvelkolepejsi buddhisticky chram na svete a najväcsi anticky monument na juznej pologuli k svetovym zazrakom. Postavili ho v rokoch 778 az 850 n. l. a pomerne skoro po jeho dokonceni ho opustili, lebo buddhisticku dynastiu vymenili hinduisticki vladcovia. Pochovany pod popolom blizkej sopky Merapi zapadol Borobudur do zabudnutia az po jeho znovuobjavenie zaciatkom 19. storocia. Cele storocie na nom vzdy trochu nieco restaurovali, az v polovicke 1960-tich rokov startovalo UNESCO jednu z najväcsich zachrannych akcii v dejinach. Vsetky kamene restaurovali a kamen za kamenom zase umiestnili na jeho povodne miesto. Kto vlavo dole zacne svoju put a v smere hodinovych ruciciek v okruhu vyjde po 9 stupnoch na vrchol, tak absolvoval 5 km popri 1.500 reliefov znazornujucich zivot v 8. a 9. storoci. K vyzdobe patri este aj 1.200 dekorativnych panelov. Podorys, znazornujuci buddhisticku kozmologiu, je 117 x 117 metrov velky a vyska 42 metrov. Na vrchole je velka centralna stupa a okolo nej 72 malych v ktorych su sochy Buddhov a komu sa podla legendy podari ho pohladkat, tak ten bude mat v zivote stastie. Tu sme stravili skoro cely den - ved je tu ozaj co pozerat – kazdy relief je iny.


JAVA: kohutie zapasy na ulici a bez divakov / „pinisi“ stihle, elegantne dopravne plachetnice v plnej sluzbe / Borobudur 42 m vysoka stavba pripominajucu pyramidy / 72 stup a v kazdej je socha sediaceho Buddhu / relief na chrame Prambanan / Prambanan reliefove stupy v chrame Sivu / Prambanan rozne zabery na chram Sivu / pohlad na sopku Bromo 2.330 m a v pozadi sopka Semeru 3.675 m / obrovsky krater povodnej sopky Tengger / nas pesi vystup / na konci nas cakalo este 300 stupnov / pohlad do fajciaceho kratra sopky Bromo / tazka praca na poliach / rucna zatva a mlatba / kupele Tretes bazen hotela Bath / bicyklova riksa / na ostrove Madura je zakazane chodit nahy na zachod

Na dalsi den sme navstivili 16 km od Yogyakarty chramovy komplex Lara Jonggrang znamejsi pod menom Prambanan. Postavili ho v casoch od 8. do 10. storocia a je to najväcsia hinduisticka svätyna Indonesie a zahrnuje 190 rozlicnych budov. Candi Lorojonggrang je ca. 47 metrov vysoky chram Sivu, kde su velmi pekne reliefy znazornujuce vsetky prihody Ramayana eposu. Po stranach stoja dva trochu mensie, ale rovnako nadherne chramy, ktore su zasvetene pre Brahmu a Visnu. V roku 1549 znicilo zemetrasenie velku cast tohoto chramoveho komplexu a od roku 1918 sa zacalo s rekonstrukciou, ktora do dnes nie je dokoncena.

Z Yogyakarty sme pokracovali na par dni do horskych kupelov Tretes, kde sme sa ubytovali v peknom hoteli Bath. Odtialto sme podnikli jeden velmi zaujimavy vylet s jeepmi a to s odjazdom od hotela uz o polnoci. Vybrali sme sa pozriet na vychod slnka pri sopke Bromo, najvyznamnejsej pozoruhodnosti Indonesie a hlavne skoro rano je to vraj nezabudnutelny pohlad. Vyviezli sme sa v uplne tmavej noci po krkolomnych cestach na pekne vyhliadkove miesto, kde sme cakali drkotajuc zubami od zimy na vychod slnka a jeho teple luce. A potom to zacalo, najprv trochu zltej farby a za chvilu hrala obloha vsetkymi tonmi teplych farieb od svetlozltej az po tmavocervenu. Pockali sme kym sme jasne videli ako v mori piesku trci fajciaca sopka Bromo 2.330 m vedla vyhasnutej sopky Batok a v pozadi aktivnu sopku Semeru 3.675 m. Odtialto sme na jeepoch pokracovali dalsou krkolomnou jazdou (myslim, ze domaci soferi nekrkolomne, alebo normalne ani nevedia jazdit) az do povodneho obrovskeho kratru sopky Tengger plnu jemneho lavoveho popola, kde sme odstavili nase auta a pokracovali pesi ku kratru sopky Bromo. Kto chcel mohol si prenajat maleho silneho konika, ale tie tak strasne smrdeli, zeby sme napachli od nich asi az do konca nasej cesty. A tak sme si to pekne vyslapali hore a ako pochutka na zaver prisli este schody s presne 300 stupnami – co zodpoveda 20 poschodovemu domu. Ale aj to sme zvladli a zato sme sa mohli poprechadzat po uzkom okraji kratru sopky Bromo vo vyske 2.330 metrov. Na Jave je vraj 300 sopiek a z toho je vyse 120 aktivnych.

Popri dalsich vyletoch sme vychutnavali krasnu zahradu v hoteli ako aj velmi zaujimavy bazen, ktory sme zazili aj ked v nom vymienali vodu a bol celkom prazdny ako je vidiet na fotke. Z tychto velmi prijemnych kupelov sme sa premiestnili na posledne miesto nasho pobytu na ostrove Java a to do mesta Surabaya, druheho najväcsieho mesta Indonesie.

Urobili sme si maly vylet lodou na nedaleky ostrov Madura znamy pre pekne plaze, stare mesity a priatelskych ludi. Ked sme tam my styria vystupili z lode, vzbudili sme taku pozornost, ako keby boli prisli nejake hviezdy co sme si vysvetlovali tym, ze Europania sem asi az tak casto nezavitaju. Prechadzali sme sa tu asi dve hodiny a videli sme par zaujimavosti ako napr. este aj celkom bezni kohuti na ceste si zatrenovali bez divakov tu tak oblubeny kohuti zapas. Pri pobrezi sme videli otvorenu latrinu vysoko nad vodou a tam bol napis, ktory nas samozrejme zaujal a opytali sme sa co to znamena. Napis zakazoval chodit na zachod nahy – vid fotku.

V Surabaya sme este navstivili velmi peknu zoologicku zahradu, kde mali okrem ineho aj komodo varanov a obrovsku kralovsku kobru dobrych 5 metrov dlhu.

A tak prisiel odlet na poslednu velku zastavku nasej cesty na ostrov Bali.

Tentokrat z Indonesie zostavame s viacerymi pozdravmi ako Selamat siang co znamena „dobry den“, alebo Selamat malam „dobru noc“.

Bali

Z Javy sme sa dostali kratkym letom na ostrov Bali, tiez nazyvany „Ostrov bohov a demonov“ s hlavnym mestom Denpasar. Nase dve „velke deti“ sa uz nevedeli dockat, kym sa budu moct presvedcit na vlastne oci o mieste, kde by chceli v buducnosti zit a pracovat. A Andremu sa konecne splni jeho stary sen vidiet v skutocnosti terasovite ryzove polia. Hned po prilete na balinezske letisko nas privital sofer mikrobusu z hotela, ktory sme si vybrali ako hlavny stan nasho celeho tunajsieho pobytu. Ked sme tu boli s Alicou prvykrat, byvali sme v hoteli na Sanur Beach, co nam aj plne vyhovovalo a boli sme maximalne spokojny. Nakolko, ale nasi dvaja mladi rozmyslali o vystahovani sa na tento ostrov, tak sme s Alicou pri planovani tejto cesty vybrali hotel sice pri mori, ale daleko od turistickeho ruchu. Skratka miesto, kde mozu ozaj spoznat nefalsovany a kazdodenny zivot na tomto ostrove, ktory sa mozno stane ich buducim, stalym domovom.

Hned na ceste do hotela, ktory je pri rybarskej dedinke Candi Dasa asi 70 km od letiska, si mohla Andrea a Andre urobit prvy obraz o tomto ostrove. Aj my s Alicou sme boli prekvapeni, ze ako sa to tu velmi, za tych 8 rokov co sme tu boli, zmenilo a hlavne okolo Denpasaru bola ohromna premavka a znecisteny vzduch. Ked sme sa konecne prebojovali cez ten frmol, tak sa to ukludnilo a mohli sme konecne vnimat tunajsi zivot aj ked zatial len z auta. Cely cas sme pri otvorenych oknach auta citili zvlastny sladko-kysly smrad, nie prave najprijemnejsi. Nevedeli sme si vysvetlit z coho to moze byt, az nam to nas sofer vysvetlil. Volakedy, este aj za cias ked sme tam boli prvykrat, tak este nebolo tolko plastiku ako sacky a podobne veci na balenie.

Na ryzovych poliach sa vzdy oznacoval stav zrenia bielymi zastavkami, ktore boli z bavlny. Tie sa potom dostali do odpadu, ktory sa na poliach spaloval a to nesmrdelo. Dnes v „modernej dobe“ tieto bavlnene zastavky nahradili „lepsie“ z plastiku a ked sa ten pali (nikto si neda namahu plastik pozbierat) tak to tak neprijemne smrdi. Tak to bol nas prvy dojem na ceste do hotela a tento pach sme este casto citili. Dufame, ze sa s touto „malickostou“ vyporiadali a dnes je vzduch aspon mimo mesta zase vonavy po frangipanoch a obetnych kvetoch.

Bungalovy nasho hotela boli mimoriadne pekne postavene v balinezskom style, z pekneho farebneho kamena a cely komplex bol skoro az prepychovy. So soferom, ktory nas viezol z letiska, sme sa dohodli na vyletoch s jeho autom, ktore nam velmi vyhovovalo a tak sme sa vdaka jemu vsade dostali velmi rychlo a bez problemov s hladanim zaujimavosti.


BALI: Besakih v pozadi sopka Gunung Agung 3.142 m / 11 poschodovy „Meru“ chram v Besakih / Bangli vstupna brana do Pura Kehen / terasovite ryzove polia / rucna mlatba ryze / filigranska skulptura z masla / kamenny strazca chramu / orchester sprevadzajuci balinezske tance / Barong tanec / Kris tanecnici na nadvori chramu / Ramayana balet / / priklady chramov na ostrove Bali / procesia s obetnymi darkami / balineski rybari na ich uzkych lodickach s protizavazim / snorchlovanie s rybarmi / dobrodruzna plavba s prilivom cez koralovy utes / rybar so sietou pri sumraku

Konecne sa aj Andre dostal k svojim terasam, o ktorych tolko snival vraj od mladosti a ked zacal dokonca po nich chodit, tak sme sa tesili s nim, tak to bolo dojimave. Co naucila nudza v historii ludi vselico vymysliet, aby mohli prezit a jeden narod to dokazal lepsie a druhy narod radsej zobral tym, co si dali tu namahu – asi to bolo jednoduchsie. Terasovite ryzove polia s ich dokonale prevedenym zavlazovacim systemom existuju v Indonesii uz vyse 1.000 rokov. Dnesni odbornici boli schopni takyto zavlazovaci system vybudovat len vdaka modernej technike s kanalizacnymi rurami, pumpami a energiou. Cize este aj dnes nasa moderna doba niekedy pokulhava za vedomostami starych narodov.

Vela sme chodili po ostrove, aby nasi dvaja toho co najviac videli a urobili si co najlepsi obraz o ich eventuelnom buducom domove.

Navstivili sme Besakih, ktory je od 15. storocia chramom predkov dynastie Gelgel, ktorych uctievaju ako bozstva. Tato oblast bola uz aj pred tym posvätnym miestom a dnesny hlavny chram plati za najväcsi a je najsvätejsim chramom na ostrove Bali. Kazde nabozenstvo a kasta ma tu svoj vlastny chram a cez sviatky sem prinasaju tisice putnikov obetne darky. V pozadi troni aktivna sopka Gunung Agung 3.142 m vysoka a je najposvätnejsou horou na Bali. Tak ako v celej vychodnej Azii, tak aj na ostrove Bali su vsetky vysoke hory posvätne, lebo je to miesto vsetkych dusi tu zomrelych a sucasne sidlo bohov. Videli sme este vela zaujimavych miest, ale najviac sme sa tesili na vystupenie balinezskych ludovych tancov. Tanec Barong vyjadruje na zaciatku pantomimou prechadzajucou az do dramy, ako jedno obrovske posvätne zviera podobne lvovi (Barong) bojuje proti zlej carodejnici Ranga. Je skoro neuveritelne, ze vsetci tanecnici vydaju zo seba pri tomto tanci ozaj vsetko – vidiet, ze to robia s laskou k veci. Dalsim tancom je tanec Kecak tzv. „opici tanec“, ktory porozprava prihodu unosu a zachrany Ramovej manzelky Sity. Legong je vzdy tanec dvoch dievcatiek vo veku od 5 do 13 rokov a su pritom takzlate, lebo tvaria sa velmi dolezite. Sanghyang je tanec v trance, ktory ma korene v hinduistickom exorzisme.

Po takychto a dalsich krasnych zazitkoch sme chodili s miestnymi rybarmi na ich uzkych lodkach s protizavazim snorchlovat za koralovy utes, alebo vychutnavali pekne moznosti v hoteli Puri Bagus.

Tak sa pomaly blizil den nasho odchodu domov a este pri poslednej dobrej veceri s obrovskymi humrami nam „nase deti“ oznamili, ze to bola nadherna dovolenka a ze na Bali sa vzdy radi vratia, ale len ako turisti – a nam odpadol obrovsky kamen zo srdca, vraj zaznamenali vtedy seizmografy velke otrasy. A tak sa lucime aj my z tejto peknej cesty s pozdravom „Selamat jalan“.

Tentokrat z Indonesie zostavame s pozdravmi ako Selamat datang co znamena „vitajte“, alebo Selamat jalan „dovidenia“.

Filipiny

Filipiny sme navstivili vzdy v ramci nejakej inej velkej cesty ako napr. okruznej cesty po Mikronesii.

Filipiny su najsevernejsim suostrovym Malajskeho archipelu, kde zapadna cast lezi v Juhocinskom mori, vychodna cast v Tichom oceane a pozostava z vyse 7.000 ostrovov. Manila je hlavnym a najväcsim mestom Filipin a lezi na ostrove Luzon v Manila Bay a je aj velmi dolezitym pristavom. Kazdemu novemu navstevnikovi tohoto mesta udru okamzite dve veci do oci. Za prve su to taxiky, lepsie povedane tzv. „jeepney“, vyzeraju ako predlzene americke jeepi pre 8 az 12 cestujucich, jazdia svoju trat a mozno ich kdekolvek na znamenie zastavit a pristupit. To ale nie je vsetko, kazdy z nich je farebny, vypiplany do najmensich detailov a vsetky vyzeraju ako prihlasene na nejaku sutaz krasy. Druha vec, co si musi kazdy okamzite vsimnut, je mimoriadna krasa Filipincanov, hlavne zien – co urcite vzniklo po starocia miesanim spanielskej a azijskej rasy.

V historicky najstarsej casti mesta lezi pevnost, ktoru stavali od roku 1571 po dobu 282 rokov a dosahuje impozantne rozmery 600 m x vyse 1000 m. Ako kontrast je predmestie Makati vybudovane ako obchodna, moderna stvrt s mrakodrapmi. Zaujimavou atrakciou je Nayong Filipino, kde ziska divak prehlad o vsetkych kulturach, zvykoch, tradiciach v roznych castiach krajiny. Podnikli sme aj niekolko vyletov, ktore spomenieme aspon v kratkosti.


FILIPINY: priklady roznych „jeepneys“ v Manile / nikde sme nevideli tolko lietajucich predavacov pri krizovatkach ako v Manile / to su neni atrapy – to su cerstvo upecene prasiatka / velky vyber slnecnikov / Filipincania su velmi pobozni krestania a na Velikonoce sa mnohi mladi muzi podrobia najväcsim utrpeniam / zabery v Pagsanjan priepasti a na jazierko s 30 m vysokym vodopadom / dvakrat pekne lobby v Manila hoteli / pevnost v Manile / pohlad z hotela Century Park Sheraton na bazen / hrobky v Cinskom cintorine / zabery z US vojenskeho cintorina, kde odpociva vyse 17.000 padnutych americkych vojakov z roku 1944 / kazdy vojak tu ma svoj kriz, alebo Davidovu hviezdu

Pagsanjan priepast, asi 100 km od Manily, je stale väcsou atrakciou tak pre domacich, ako aj pre turistov. Zaujemcov, maximalne dvaja na jeden cln tzv. „banca“, vyvezu dvaja vesliari proti prudu rieky v Pagsanjan priepasti az na jej koniec k malemu jazierku s krystalovou vodou a s 30 metrov vysokym vodopadom. Pomala plavba proti prudu, medzi az 100 metrov vysokymi stenami priepasti porastene hustou tropickou vegetaciou a k tomu exoticke zvuky roznych zvierat, hlavne opic s ich stekanim, zvysuju mimoriadnu atmosferu tohoto vyletu. Po pristani pri jazierku mali sme vyse hodinu casu vychutnat toto mimoriadne miesto, kam sa dostat bola jedina moznost so spominanymi clnmi, lebo ina moznost tu ozaj nie je. Nenechali sme si ujst prilezitost si zaplavat v tejto cistej, horskej vode a takto posilneni vydali sme sa s nasimi dvomi vesliarmi (z ktorych jeden bol buddhisticky mnich) na spiatocnu cestu, ktora mala byt vyvrcholenim tohoto vyletu. Mnich, ktory sedel vzadu, sikovne kormidloval a viedol bezpecne aj ked skoro sialenym tempom nasu „bancu“ cez 14 pereji medzi uzkymi skalami, ze sme sa ledva medzi ne zmestili. Bolo vidiet, ze obidvaja to tu poznaju naspamät a zvladli to uz nespocetnekrat. Az dolu sme si uvedomili, ze vlastne pri plavbe proti prudu sme nemali ziadne mimoriadne pereje a na dvoch miestach sme museli cln dokonca preniest, cize na nebezpecnych uzkych miestach bola rozdelena dvojsmerova premavka.

Kto chce pocas plavby fotit mal by mat vodotesny fotoaparat, alebo kameru pre kazdy pripad a pocitat s tym, ze uplne suchy nikto z tohoto dobrodruzstva asi este nevysiel.

Odtial sme pokracovali cez mestecko Santa Cruz popri vyhasnutych sopkach, kokosovych plantazach a poliach cukrovej trstiny a ryze. A tak sme obisli celu Laguna de Bay, kde na svahoch sopky je nadherna botanicka zahrada. V Las Pinas je kostol v ktorom je jedinecny organ z bambusu, ktory vznikol jedine z nedostatku potrebnych materialov na vystavbu spravneho organu. Postavil ho v roku 1794 misionar Padre Diego Cerra a odvtedy je v stalej prevadzke a zneje velmi dobre.

Musim spomenut este jedno pekne miesto nedaleko Manily ca. 60 km juzne je vo vyske 700 metrov Taal jazero vo vyhasnutom sopecnom kratri. V strede tohoto jazera trci z vody najmensia aktivna sopka na svete. V roku 1966 si vyziadala osudna erupcia mnoho ludskych zivotov a o desat rokov neskor nasledoval dalsi vybuch, ale ten nenarobil velke skody.

V Manile sme si pozreli este dve mimoriadne zaujimavosti, ktore stoja ozaj za zmienku.

Cinsky cintorin s mnozstvom bohate zdobenych a vycackanych hrobiek, ked ich mozno este hrobkami nazvat. To su prepychove domy, alebo niektore dokonca posobia ako vily co svedci o nesmiernom uctievani mrtvych a ich predkov a zrejme cim majetnejsi, tym je honosnejsie vyjadrovanie tejto ucty.

Manila bola vraj najznicenejsim mestom v 2. svetovej vojne mimo Europy. V roku 1944 pristal general Douglas Mac Arthur na Leyte a po tazkych bojoch oslobodili Americania Filipiny od japonskeho obsadenia. Padlo tu za obet viac ako 17.000 americkych vojakov, ktori su pochovani v Manile na US vojenskom cintorine, najväcsom pamätniku 2. svetovej vojny mimo uzemia USA. Je to jedna velmi posobiva kruhova stavba s velkymi kamennymi stlpmi s vyrytymi menami vsetkych padlych.

Tentokrat z Filipin zostavame s pozdravmi ako mabuhay co znamena „vitajte“, alebo paalam „dovidenia“.

V poslednom cisle Priloznika na rozlucku s vernymi citatelmi uverejnime kaleidoskop fotografii zo zaujimavych miest, ktore sme navstivili a este neboli spomenute v 22. pokracovaniach nasich „Spomienok...“