Make your own free website on Tripod.com

bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (17)





LOS ANGELES, LAS VEGAS, GRAND CANYON A SAN FRANCISCO

Nas stvorhodinovy kludny let z Honolulu do Los Angeles sa pomaly blizil ku koncu, ked nam kapitan ohlasil, ze na lavej strane je vidiet ostrov Santa Catalina so zachovalou povodnou prirodou, ktora je od roku 1975 pod ochranou a naviac bez automobilov. O chvilu na to sa uz objavilo v okienku aj pobrezie Kalifornie. Leteli sme este skoro polhodinu nad rozsiahlymi stvrtami rodinnych domov, ktorych jednoliatost rozdeluju len dialnice, kym sme konecne pristali na Los Angeles International Airporte. Po pomerne rychlej pasovej kontrole sme sa vydali na skoro nekonecnu put z jedneho beziaceho pasu na druhy, kym sme prisli k vydaju zavazadiel. Za obrovskou sklenenou stenou, ktora rozdelovala prichadzajucich od tych, ktori ich ocakavali, sme uz videli ako na nas kyvaju Mackie a Peter, alebo Peci ako sme ho volali, nasi stari kamarati este z Bratislavy.


Letecke pohlady na ostrov Santa Catalina / na Los Angeles / priklady modernej architektury / Cinske divadlo / Beverly Hills / Rodeo Drive

Obidvaja sa tu uchytili velmi uspesne po 1968 roku o com sa rozpisem na inom mieste. Zvitanie sa s nimi, napriek tomu, ze to bolo uz siedme na tomto letisku, bolo ako vzdy velmi srdecne a mile, tak ako keby sme sa boli len vcera rozisli. Za tu dlhu dobu zivota v cudzine sme prisli k nazoru, ze priatelstva z detstva a mladosti su tie najkrajsie a vydrzia ozaj cely zivot, napriek tomu, ze sa nestretaju az tak casto. Miesto do hotela, v ktorom sme mali zabezpecene ubytovanie, sme isli hned k Mackiemu do Santa Monica, kde sme mali moznost byt vsetci stale spolu a podniknut to, co nas najviac zaujimalo.

Los Angeles je druhe najväcsie mesto v USA, hospodarske centrum Juznej Kalifornie a lezi na 40 km sirokej pobreznej rovine pri Pacifiku. Sklada sa z 88 mensich miest, ktore spajaju benzinove pumpy, supermarkty a siet rychlojedalni ako napr. McDonald a podobne, do jedneho obrovskeho celku. V roku 1781, na severovychodnom okraji Downtownu, sa usadili prvi „Angelenos“ a zalozili spanielsku misiu. Ta „mala“ cast, ktoru cely svet pozna pod menom Los Angeles, je jeden 24 km uzky pruh zeme, kde lezi Hollywood, Beverly Hills, Santa Monica, Venice Beach a Malibu medzi centrom mesta a pobrezim. Pri tychto vzdialenostiach je clovek bez auta uplne strateny, sice da sa dostat vsade aj autobusom, ale s velkou stratou casu.

Tentokrat nam nasi priatelia chceli ukazat Beverly Hills, co je jedna velmi pekna a vyborne udrziavana obytna stvrt s extravagantnymi stavbami a drahymi vilami aj mnohych slavnych hercov. Dalej prepychovu ulicu „Rodeo Drive“ medzi Santa Monica a Wilshire Boulevard na ktorej je vela elegantnych obchodov znamych svetovych znaciek hlavne oblecenia, kozmetiky a roznych doplnkov. Je tu aj jedno male, ale velmi pekne obchodne centrum, v ktorom sa da pri dobrom talianskom espresse velmi prijemne odpocinut.


Disneyland „The Happiest Place On Earth“

Podvecer sme sa stretli este aj s dalsimi znamymi v Hollywoode pri Cinskom divadle z roku 1927, ktore preslavili filmove premiery s mnohymi hviezdami showbiznisu. V roku 1928 uplne nahodou tu stupila herecka Norma Talmage do cerstvo vycementovanej casti na chodniku a odvtedy sa udrzuje tato tradicia zväcsnit slavne hviezdy na tomto mieste. K tomu pridu este bronzove hviezdy zapustene v chodniku s menom herca, ako napr. pred divadlom je okrem inych aj legenda John Wayne.

Vecer sme ukoncili v miestnej restauracii pri dobrej pizze a spominanim na nasu prvu tunajsiu navstevu v roku 1973, ked sme tu boli aj s nasou dcerkou desatrocnou Andreou. Pre nu samozrejme nesmela vtedy chybat navsteva Disneylandu, prototypu vsetkych zabavnych parkov a jej oblubenych comics figuriek Mickeymaus a Minniemaus. Vybrali sme sa vtedy do predmestia Anaheim, 43 km od centra, velka partia uz velmi skoro rano, aby sme boli jedni z prvych pri vstupnej brane Disneylandu a nemuseli nikde dlho cakat. Prvy dojem z tohoto zabavneho parku na mna urobila neuveritelna cistota pri tom mnozstve ludi (vraj denne az 60.000 a od roku 1955 skoro 300 milionov), ktorych sa tu denne vystrieda. Samozrejme, ze tym boli ako deti, tak aj dospeli motivovani tento poriadok aj sami udrzovat. Od prveho momentu sme boli plne zaujati uzasnymi a velmi zaujimavymi atrakciami a aby som sa priznal citil som sa ako maly chlapec v rozpravkovej krajine, nie nadarmo sa hovori, ze je to „The Happiest Place On Earth“. Najlepsi obraz si urobi citatel z fotiek, na ktorych je vidiet perfektne figury zvierat, alebo ludi v zivotnej velkosti, ktore sa dokonca velmi verne pohybuju a to vsetko vidis z lodky, ktorou sa plavis po rieke a dokonca aj cez dzunglu. Napr. slon sa napije vody, ktoru hned cez chobot vystrekne, hroch sa vynori spod vody a otvori dokoran svoju obrovsku papulu, v indianskom tabore hori ohen a vsetci sa zaoberaju nejakou cinnostou. Jedini zivi ludia na atrakciach boli horolezci, ktori sa zlanovavali z Materhornu. Nesmiem zabudnut na plavbu s malou lodickou medzi bojujucimi karibskymi piratmi, ktori napadli obchodnu lod. Bojovalo sa neuveritelne verne, kanony strielali, gule vybuchovali okolo nas a nakoniec v krcme popijali pirati, ktori sa smiali, vykrikovali a dokonca pohybovali aj s palcom na nohe. Dalej plavba ponorkou, kde zaziju cestujuci podmorske zemetrasenie, pri ktorom sa rucaju stlpy chramu potopenej Atlantidy. Alebo pri starte rakety, letiacej na mesiac mas pocit, ze ozaj prekonavas zemsku pritazlivost a na obrovskom platne sledujes ako sa blizis k mesiacu a letis nizko nad jeho povrchom a potom cesta malou raketou cez „nekonecny“ vesmir popri dalsich planetach, mliecnej drahe a kometach. Takto by som mohol este dlho pokracovat, spomeniem aspon, ze v blizkosti su dalsie zaujimavosti ako Universal Studios, kde stuntmeni predvadzaju krkolomne sceny z roznych filmov, hlavne westernov. Za zmienku stoji aj dych vyrazajuci tobogan Six Flags Magic Mountain a takto je tu na periferii Los Angeles sustredenych velke mnozstvo roznych zabavnych parkov. Navsteve kazdej z tycho atrakcii by sa malo venovat najmenej jeden den, aby ich mohol kazdy plne vychutnat.


U Mackieho / pripravy na let / let s Pecim a Mackiem ponad Los Angeles a okolie

Raz, ked sme tu boli v ramci okruznej cesty po Polynezii, odpojili sme sa hned po prilete od nasej malej skupinky na tych par dni pobytu v Los Angeles s tym, ze sa stretneme s ostatnymi pred odletom na letisku. Samozrejme sme boli zase s Pecim a Mackiem a venovali sa nasim zaujmom, na televiziu a dennu tlac neostalo casu a tak nas po prichode na letisko uz cakal Thomas, nas sprievodca, s velmi neprijemnou spravou. Piloti a letusky Air New Zealand, s ktorymi sme mali letiet na Tahiti, vraj strajkuju teraz kratko pred Vianocami a vyse 2.000 dobre nastvanych cestujucich caka uz niekolko dni v Los Angeles na koniec strajku. Ostatni z nasej skupiny o tom cely cas vedeli a cakali uz ubytovani v nedalekom hoteli pri letisku na dalsi vyvoj situacie. Thomas nas zobral so shuttlebusom, ktory premaval neustale medzi letiskom a hotelom, do hotela a odovzdal nam kluc od pre nas pridelenej izby a kupony na veceru. Nakolko bol cas vecere, tak sme nechali nase kufre v lobby hotela a isli sme sa najest a splachnut to velke sklamanie a neistotu co bude s nasou dalsou cestou na Tahiti. V takomto stave sme si s Alicou povedali po vybornej veceri, ze ideme sa konecne ubytovat do nasej izby a porozmyslame co dalej. Ako sa tak blizime k nasim kufrom v lobby, pribehne k nam Thomas cely udychcany, ze nech si hned zoberieme vsetky nase veci a nalozime do busu a mame sa s nim okamzite odviest na letisko, ze nas mozno zoberie lietadlo spolocnosti Quantas. Po prichode na letisko, behom s kuframi k pultu Quantas, kde sme hned obdrzali miestenky, odovzdali kufre a dalej behom nastupit do lietadla, ktore uz len na nas cakalo. Okrem nas dvoch, bol este jeden manzelsky par z nasej skupinky v tomto lietadle. V lietadle nas privitali letusky Quantas atraktivne oblecene za Mikulasky, ale bez brady, lebo na druhy den bol Stedry den a oni po odlete z Tahiti, po prekroceni datumovej hranice, pristanu v Sydney na Stedry vecer. Na nase velke prekvapenie nas usadili v prvej triede, lebo len tam mali posledne dve volne miesta. Az tu sediac v pohodlnych kreslach, popijajuc sampanske sme si uvedomili, ze my letime na Tahiti a odpadol nam obrovsky kamen starosti. Dokonca sme prisli na Tahiti len o dve hodiny neskor, ako sme mali podla planu s nasim povodnym letom. To sme si s Alicou povedali, ze to bol jeden z najkrajsich vianocnych darkov, ake sme kedy dostali, lebo ako sme neskorsie videli, ostatni prisli az po styroch dnoch a dokonca Thomas ako posledny az po siedmich dnoch a to este musel letiet najprv do Aucklandu a az odtial spät na Tahiti, cize cesta okolo pol sveta. Mali sme obrovske stastie, lebo clovek nechodi kazdy rok na Tahiti a v podstate pri desat dnovom pobyte je skoda kazdeho dna o ktory si ukrateny.


Marinaland / show s orkami / vyhliadkova veza / show s delfinmi / tulene / Malibu Beach / Santa Monica Beach / ja, Rocky a Alica / Mackieho Body Building Center v Santa Monica / Mackie so Silvester Stallonom a v pozadi Dolf Lundgren, ktori sa tu pripravovali na dalsi film o Rockym

Na druhy den nas Peci zobral na male letisko, ze sa musi tam na nieco pozriet. Po zaparkovani auta odisiel do jedneho hangaru, na ktorom sa zrazu otvorila obrovska posuvna brana a za chvilu sme s Alicou a Mackiem videli, ako Peci taha za sebou male lietadlo. Dotiahol ho na volne miesto otvoril na strane jeden poklop a velmi mudro do neho pozeral, dotykal sa vselicoho a potom povedal, ze mozeme nasadat a Mackie nech mu roztoci vrtulu. Pozreli sme sa vsetci na seba, ze ci mu nahodou nestrasi a on na to, ze pred mnohymi rokmi tu na tomto lietadielku vyskoloval buducich pilotov. Tak jedno sme vedeli, ze teraz lieta ako co-pilot na Jumbe pre jednu letecku spolocnost a ked videl nase pochyby, tak nam prezradil, ze ho prave povysili na kapitana Jumba. No ja som za kazdu srandu a tak som povedal podme kym si to Peci nerozmysli. Ako sme obsadili tie tri volne miesta a po povoleni k startu Peci pekne vzlietol a nabral kurz smerom na more k Santa Monica Bay. Od prveho momentu sme sa citili s nim velmi iste a bolo vidiet, ze sme v rukach stopercentneho profika. Na nase otazky sa rozhovoril, ze ako vobec prisiel k lietaniu, lebo pre jeho skromnost sme o tejto kariere nemali ani sajnu. Odisiel do cudziny v 1968 ako 19 rocny po ukonceni chemickej priemyslovky. V Santa Monica pracoval nejprv ako chemik a zo zabavy sa vraj naucil lietat, neskorsie lietal s turistami vyhliadkove lety nad Grand Canyonom, potom ucil lietat zaujemcov o pilotovanie, nakoniec sa dostal k americkej leteckej spolocnosti ako co-pilot a dnes je z vyuceneho chemika kapitan dopravneho lietadla. Obleteli sme cely Los Angeles a ked sme sa blizili k Downtownu spytal som sa ho ci nas nezostrelia a on na to, ze to uvidime – tak trochu cierny humor. Ked sme isli pristavat, upozornil nas, ze uz davno nepristaval s takym malym lietadielkom a ze v Jumbe sedi podstatne vyssie a ked parkrat poskocime, ze to nic nie je, aby sme sa nezlakli – ale aj to si robil z nas len srandu, lebo pristal perfektne.

Z maleho letiska sme sa vybrali na Venice Beach, kde sa hemzila pestro oblecena mladez ci uz na koleckovych korculiach, na inych pojazdnych naradiach, muzikanti, zongleri, alebo joggeri. Samozrejme pozreli sme si aj Muscle Beach, kde ale bolo pomerne kludne, v plnom lete je to tu urcite plne svalnatymi sportovcami. Ved v Los Angeles sa konali dvakrat letne Olympijske hry a to v rokoch 1932 a 1984. Odtial sme sa pomaly vybrali do Santa Monica k pobreziu, ktore je tu 5 km dlhe a kde je vystavenych vela novych hotelov a na Third Street Promenade s mnozstvom restauracii a kaviarniciek. Velmi oblubeny je tu aj Santa Monica Pier z roku 1908 na prechadzku nad morom a pribojove vlny na obidvoch stranach plaze oblubuju surferi. Tu sme si zase pospominali, ked sme tu boli v 1973 s Andreou, ked sme sa tu opalovali na nekonecne sirokej plazi a kupali aj v lete v studenej vode ci uz tu, alebo na Malibu Beach. Jeden den sme vtedy videli nedaleko nas velky rozruch pri vode, samozrejme, ze sme neodolali a isli sa pozriet co sa tam deje. Videli sme ako priboj vyplavil mladu asi dvojmetrovu orku na breh. Viaceri mladi muzi sa ju snazili dostat do hlbsej vody, ale sa im to nedarilo, lebo ju priboj vzdy zase vyplavil. Onedlho na to prisla Baywatch a hned za nimi velky transporter s Marinaland, kde vystupuju v show viacere dospele orky. Obdivuhodne sa postarali o mlada, podlozili pod nu specialnu siet a s malym zeriavom ju vyzdvihli na transporter a odviezli do ustavu pri Marinaland. To bola ta najlepsia reklama pre Marinaland a samozrejme, ze sme sa aj s nasou Andreou a s priatelmi, ktori prisli az sem za nami z kanadskeho Edmontonu, museli ist pozriet na tuto dalsiu znamu atrakciu v Los Angeles. Show s delfinmi a s tulenami sme poznali uz zo Svajciarska, ale show s obrovskymi orka sme si nechceli nechat ujst. Dobre, ze sme sedeli pomerne vysoko nad bazenom odkial sme mali lepsi prehlad, ale hlavne kvoli tomu, ze divaci v prvych piatich radach pri skokoch tychto gigantov boli uplne mokri. Ja na nasich cestach nielen fotim, ale aj filmujem, spominam to len preto, ze mnoho zaujimavych zaberov mam, alebo len na fotkach, alebo na videopaske, co potom velmi lutujem. Dnes s camcorderom je to mensi problem, lebo sa to da digitalne spracovat aj na fotku. Bolo tu vela zaujimavych atrakcii ako obrovske akvarium aj so zralokmi, korytnackami a mnohymi druhmi ryb, alebo vysoka vyhliadkova veza s velkou vytahovou otacacou kabinou s velkolepym vyhladom na cely Marinaland a obrovske klzacky, na ktorych sme sa aj my este pred chvilou klzali. Potom sme si este pozreli zakotveny zaoceansky parnik Quen Mary v Long Beach, z ktoreho urobili staly hotel.

Po takychto spomienkach sme sa vybrali k Mackiemu do jeho BBC - Body Building Center v Santa Monica, jednak si trochu zafitnessovat a stretnut sa so Silvester Stallonom a Dolf Lundgrenom, ktori sa tu pripravovali na dalsi film o Rockym.


Sankt Andreasova geologicka trhlina / rozne zabery zo stareho Las Vegas / Edo a Agi pri „jednorucnych banditov“ / sportove letisko v Las Vegas

Mackie prisiel tiez v roku 1968 do Santa Monica ako vyuceny jemny mechanik a nasiel si pracu vo svojom obore. Samozrejme, ze jeho snom bolo mat vlastnu ako sa hovori cinkaren. Tento sen sa mu splnil vdaka jeho uzasnej sikovnosti a fantazie vyrabat perfektne stroje na precvicenie celeho tela a vsetkych svalov, k tomu prisla este jeho vytrvalost, ze roky pracoval 13 az 16 hodin denne a to najmenej sestkrat do tyzdna – polovicu dna v BBC a druhu vyrabanim novych strojov na cvicenie. Stal sa z neho jeden uznavany guru, alebo odbornik bodybuildingu a uz dve desatrocia chodia k nemu na trening filmove hviezdy, vynikajuci sportovci a kapacity ci uz z oboru mediciny, manageri a pod.

Kalifornia lezi presne tam, kde sa stretava Pacificka so Severoamerickou platnou a casom sa tu vytvorili stovky geologickych trhlin, z ktorych najväcsia je Sankt Andreasova trhlina 975 km dlha, ktoru sme mali moznost z lietadla dlhy cas obdivovat. Od roku 1808 bolo vraj v Kalifornii vyse 18.000 zemetraseni s minimalnou silou 3 na Richterovej skale. Velka väcsina z nich su neskodne, lebo su slabe, alebo sa udeju v malo zaludnenom priestore. Dve zemetrasenia vsak boli strasne a to v roku 1906, ktore znicilo San Francisco a 1989, ktore narobilo aj v Los Angeles velke skody. V podstate si tunajsi obyvatelia na tuto skutocnost zvykli a ziju dobre pripraveni na ocakavane, vraj velke zemetrasenie.

V roku 1973 sme navstivili aj Las Vegas, mesto v pusti v state Nevada, ale v tych casoch boli este deti v tomto „raji hazardnych hier“ nevitane a preto sme museli nasu Andreu na par dni nechat u Peciho a Milky. My sme sa vybrali s Edom a jeho Agi, s ktorymi sme tuto velku cestu spolu absolvovali, lietadlom do Las Vegas bez toho, ze by sme si boli rezervovali hotel. Po prichode do mesta na 6 km dlhej hlavnej ulici „The Strip“ sme zacali hladat v hoteloch dve izby na prenocovanie a vsade nam vysvetlovali, ze je tu nejaky kongres a preto je vsetko plne. V tretom hoteli, ktory bol tiez uz obsadeny, ma napadlo, ze som posunul na pulte k recepcnemu tri dolare a zrazu, div sa svete, zatelefonoval niekde a uz nam pisal meno a adresu hotela, kde vraj maju pre nas volne izby. O chvilu sme tam dorazili a bol to sice maly hotel, ale velmi chutny ako z rozpravky a dokonca mal aj v atriu swimmingpool, v ktorom sme sa hned po vybaleni okupali, lebo teplomer ukazoval 43° C v chladku, ale vlhkost vzduchu bola len 7%. Vyhoda takej nizkej vlhkosti je, ze sa nepotis, ale potenim sa clovek vlastne ochladzuje – cize co je lepsie? Takto obcerstveni vybrali sme sa do ulic Las Vegas a obdivovali sme to mnozstvo farebnych reklam svietiacich aj cez den, ktore pre tu dobu nemali konkurenciu, dokonca ani v New Yorku to nebolo take bombasticke ako tu. Prve reklamy tu svietili uz v roku 1929 a jeden z najslavnejsich je casino Golden Nugget. Umyselne som vybral fotky spred tridsiatich rokov, aby citatelia videli ako vyzeral Las Vegas v tych casoch. Samozrejme, ze sme vliezli do kazdej herne, kde sme si aspon v jednej na tzv. „jednorucnych banditov“ zahrali – kde si musel pre jednu hru hodit mincu „Quorter“ t. j. stvrt dolara – a povedali sme si, ze si zamenime za pät dolarov quortre a kazdy hral sam pre seba. Ja som moje mince o chvilu prehral, ale u Alici to zrazu vyzvanalo a svietilo ako dive a uz sa aj sypali mince, ktore si potom nasypala do velkeho plastikoveho pohara na tento ucel vsade pripravenych. Ja som si od nej par minci vypytal a Alica sa so mnou pekne rozdelila, ale za par minut boli nase skoro plne pohare prazdne, tak rychlo sa tu da prehrat. Nastastie nechceli sme si nasu dovolenkovu kasu vylepsit, ako mnohi turisti co sem pridu a boli sme natolko rozumni, ze sme nas osud dalej nepokusali. Mohli sme si povedat, ze sme hrali v Las Vegas, ale nedopadli sme tak ako väcsina. Videli sme vo vykladoch zalozni, ktorych je tu neurekom, ze ti co tu prehrali, zalozili vsetko co len mali u seba, len aby mohli hrat dalej, dokonca bolo tam aj viacero umelych chrupov a protezy. Videli sme reklamy na koncert Elvisa Presleya, ale bohuzial v termine, ked sme mali byt uz na ceste do Europy, co sme velmi lutovali, lebo uz od roku 1956 to bol nas velmi oblubeny spevak. Tak sme si vybrali jedno varietne vystupenie na ktore sme si isli rezervovat miesta a my s Alicou sme sa rozhodli, ze na druhy den pojdeme aj do Grand Canyonu na vyhliadkovy let, co sme si tiez hned aj zabezpecili. Vecer, pred varietnym programom, sme videli na streche jedneho hotela digitalne hodiny a teplomer na ktorom bolo o osmej hodine vecer po zapade slnka este stale 37°C, mysleli sme, ze sa vzduch v pusti rychlejsie ochladi. Ako sme prisli do vstupnej haly Variete privital nas v smokingu legendarny Johny Weissmüller slavny plavec, olympijsky vitaz a predstavitel Tarzana v mnohych filmoch, to sme si nikdy nemysleli, ze este aj tuto hviezdu stretneme na nasich cestach.


Letecke pohlady na Las Vegas / na jazero Lake Mead a priehradu Hoover Dam / Grand Canyon / rieka Colorado / letisko v mestecku Grand Canyon / rozne zabery z Grand Canyon

Na druhy den rano prisli pre nas do hotela s minibusom na nas celodenny vylet do Grand Canyon v state Arizona, vraj najoblubenejsia pozoruhodnost Severnej Ameriky. 2.334 km dlha rieka Colorado doslova vyryla pocas mnohych milionov rokov niekolko kanonov a vyustuje v Kalifornskom zalive. Najväcsi kanon je na strednom toku tzv. Grand Canyon, ktory je vraj 350 km dlhy, 6 az 30 km siroky a az 1.800 metrov hlboky. Odviezli nas na male letisko sportovych lietadiel, odkial sme sa vydali so Scenic Airlines na 425 km dlhy let do maleho mestecka Grand Canyonu. Leteli sme najprv ponad jazero Lake Mead, dalej sme videli priehradu Hoover Dam, ktoru postavili na rieke Colorado v roku 1936. O chvilu sme uz leteli nad kanonom, co sme hned aj pocitili napriek nadhernemu pocasiu, ze nas termika zacala trochu pohadzovat, ale nas viacej zaujimali uzasne zabery na roznu farebnost strmo padajucich stien az ku rieke Colorado. Po asi dvojhodinovom lete sme pristali na malom letisku Grand Canyon, kde sme mali moznost sa obcerstvit, pozriet nadherne rucne prace Navajo indianov, ktorych rezervacia je v severnej casti kanonu. V tych casoch boli tieto prace ozaj prave, co dostat dnes v Europe, je väcsinou vyrobene v Cine. Po hodinovej prestavke sme pokracovali v lete nad kanonom az po rezervaciu Navajo indianov, kde pilot otocil lietadlo a vracali sme sa tak, aby sme videli dalsie casti Grand Canyonu. Urcite by bolo byvalo pekne zist az na dno kanonu, ale na to by potreboval clovek podstatne viacej casu. Kanon vsak treba vidiet aj z lietadla, lebo tu rozlohu, hlbku a farebnost si clovek uvedomi az ked leti nad tou nadherou. No a tak plny dojmov sme sa vratili do Las Vegas, kde nas uz ocakavali Edo s Agi, s ktorymi sme sa o den neskorsie vratili spät do L.A. (el-ej ako Los Angeles radi nazyvaju). Na letisku nas uz cakali Peci a nasa Andrea, ktora bola nadsena, ze aky krasny program pre nu vsetci pripravili – no a tak sme boli vsetci aj s nou maximalne spokojni, lebo najprv nevedela pochopit preco by ona desatrocna nesmela do Las Vegas.

Aby jej nebolo smutno, tak sme sa s nou este vybrali na par dni do San Francisca, ktore je povazovane za „Kralovnu Pacifiku“. Je to podla nasich poznatkov najeuropskejsie mesto Severnej Ameriky a nikde sme nevideli tak vela aut cudzich znaciek ako tam. Zabezpecili sme si dopredu ubytovanie priamo v centre mesta, tak aby sme mali vsade pomerne blizo. Napriek tomu, ze bolo plne leto, nebolo ani cez den mimoriadne teplo a vecer chodili domaci dokonca v kozuchoch, comu sme sa velmi divili, lebo pri +14° C chceli asi skorej ukazat a vyvetrat svoje kozuchy. San Francisco ma tiez spanielsku minulost, frantiskanski mnisi tu zalozili v roku 1776 misiu, ktoru v roku 1848 odstupilo Spanielsko na USA. Najviac som sa tesil na obdivuhodny most Golden Gate Bridge, ktory postavili v roku 1937 (v roku mojho narodenia) ponad tzv. “Zlatu branu“ podla planov svajciarskeho inziniera Sutera. Most je znakom San Francisca a ozaj div techniky, 2.500 metrov dlhy, stredna cast 1.280 m dlha je zavesena na „lanach“ o priemere 91 cm na dvoch pilieroch, ktore su od hladiny vody 211 metrov vysoke. 24 metrov siroka jazdna draha je zavesena vo vyske 67 metrov nad vodou a do roku 1965 to bol najväcsi zaveseny most na svete. Presli sme cez most viackrat autom, ale raz sme ho presli aj pesi, lebo to je ozaj zazitok, nehovoriac o pohlade na zaliv San Francisco Bay, ktory je 90 km dlhy a az do 20 km siroky. Aj dalsi most Oakland Bridge, ktory je podstatne dlhsi, je zaujimavy, ale ma jednu chybu krasy a to je pevny pilier v strede mosta.

V meste je vela pozoruhodnosti, ktore stoja za to si ich pozriet a navstivit ako napr. Fisherman`s Wharf so svojimi mnohymi atrakciami a moznostou vyletu lodou na ostrov Alcatraz. Odtial je aj dobry vyhlad na ostrov Alcatraz s rovnomennou pevnostou a väzenim od roku 1934 do 1963 pre najtazsich zlocincov, z ktorych najznamejsi bol Al Capone. Bolo to najistejsie väzenie v USA a lezi medzi nebezpecnymi morskymi prudmi a utek bol prakticky nemozny.


Pohlady na stavby v San Franciscu / most Golden Gate Bridge / ostrov Alcatraz / Fisherman`s Wharf / Golden Gate Park / misia San Francisco / Muir Woods so svojimi obrovskymi „Redwood“, najstarsimi stromami na svete

Najatraktivnejsim dopravnym prostriedkom v meste su elektricky tzv. Cable Cars, tahane do strmych kopcov lanami medzi kolajnicami. Lombard Street je pravdepodobne najklukatejsia ulica na svete a este k tomu s klesanim 27%, niekedy tu stoja dlhe kolony aut, ktorych soferi chcu strmu jazdu cez tieto prudke zatacky na malom priestore sami zazit. V San Franciscu je v Chinatown najväcsia kolonia Cinanov na svete mimo Ciny. Kto si chce trochu odpocinut tomu doporucujeme navstevu nadherneho 5 km dlheho a 800 metrov sirokeho parku Golden Gate Park, v ktorom je okrem ineho, aj vela prikladov nadhernej japonskej zahradnej kultury. Nesmiem zabudnut na stvrt „vecnych hippies“ Sausalito, kde je v pristave vela farebne pestrych obytnych lodi, galerie umelcov a vela dobrych restauracii s peknym vyhladom na zaliv. Mimoriadny vylet je do Muir Woods so svojimi obrovskymi „Redwood“ najstarsimi stromami na svete, dosahujucimi vysku nad 100 metrov a s obvodom niekolkych metrov. Je to doslova uzasny zazitok prechadzat sa v tom tichu a klude medzi tymito gigantickymi stromami.

No a tak prisiel nas posledny den v Kalifornii, velke lucenie s nasimi priatelmi a dlhy nonstop let do „nasej starej a dobrej Europy“. Bola to jedna mimoriadne dlha, bohata a poucna cesta na dojmy a zazitky, na ktore budeme este dlho spominat.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach v sirom svete sa dozviete zase v Prilozniku.

Tentokrat zostavame s pozdravom Good bye