Make your own free website on Tripod.com

bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (13)





VELIKONOCNY OSTROV - RAPA NUI

Let z Cookovych ostrovov na Tahiti, v spolocnosti dobre naladenych cestujucich a peknych letusiek, nam presiel velmi prijemne a rychlo. Po vystupeni z lietadla nas privitali, ako vsade v Polynesii, miestne krasavice, ktore s usmevom a pozdravom „Aloha“ zavesia kazdemu prichadzajucemu vonave vence z cerstvych kvetov okolo krku.

Tu v Polynesii je dalsia prijemna zvyklost, ze uz za pasovou kontrolou cakaju na teba zamestnanci hotela, v ktorom mas zabezpecene ubytovanie, postaraju sa o tvoje zavazadla, odvezu ta do hotela, kde ta uz cakaju s uvitacim aperitivom a klucom pripravenej izby.

Tu sme sa tiez neskorsie presvedcili, ze ako je dolezite sem pricestovat, alebo s organizovanym zajazdom, alebo si sam zabezpecit dopredu vsetky hotely a letenky este pred odchodom z domu, co pri roznych kombinaciach umozni usetrit slusnu sumu penazi. Hovorili sme pocas nasho pobytu s viacerymi turistami, ktori sem prisli „na vlastnu päst“ s umyslom lacno cestovat a usetrit, ale ti sa velmi rychlo zobudili z krasnych snov a stalo ich to vraj skoro cely majetok. Totizto, hlavne tu vo Francuzskej Polynesii, je vsetko mimoriadne drahe z viacerych dovodov, ale najdolezitejsi je, ze si domaci hovoria, ked je vsetko drahe, tak pride sice menej turistov, ale ja mam aj menej prace a financny efekt je rovnaky. No a tak su tieto ostrovy neni preludnene turistami a da sa tu este normalne dychat.

Hotel, ktory sme si vybrali na jednu noc, bol moderny so vsetkym komfortom, s peknou plazou a vyhladom na ostrov Moorea – vraj najkrajsi ostrov na svete, ktory navstivime az po navrate z Velikonocneho ostrova. Tahiti a jeho ostrovy pozname uz z jednej nasej predoslej navstevy, ale napriek tomu sme hned od rana absolvovali v malej skupine organizovanu okruznu cestu po ostrove, ktoru nam velmi sprijemnil miestny sprievodca jeden Nemec uz v dochodku. Prisiel sem ako mladsi turista a uz sa nevratil do Europy. Na jeho vtipne vysvetlovania, spomienky a zazitky spominame dokonca este aj niekedy doma. Obisli sme po pobreznej ceste celu cast Tahiti Nui a cast Tahiti Iti - velky a maly ostrov spojeny len uzkym pruhom zeme. Tahiti Nui je vlastne jedna silne zarastena sopka neuveritelnych a podivnych tvarov az do vysky 2.236 m a Tahiti Iti druha sopka do vysky 1.332 m a vnutrozemie u obidvoch casti je z väcsej casti neschodne a tym aj neobyvatelne. Podrobnejsie sa o tejto obhliadke rozpisem az v dalsom pokracovani. Poobede sme stravili kupanim, lenosenim a veceru pri peknom tanecnom programe hula – tanecnic.

Neskoro vecer nas odviezli na letisko, kde sme pokracovali konecne na dlho ocakavany Velikonocny ostrov, ktori Tahitania nazyvaju Rapa Nui. To je moja velka tuzba este z detskych cias navstivit Velikonocny ostrov a tato tuzba konecne prichadzala k uskutocneniu. Pri cakani, na vyvolanie nasho letu, prisla k nam jedna pekna „vahina“ (ako tu volaju zeny) a nas poprosila, ci by sme nemohli zobrat pre jej sestru, ktora zije na Velikonocnom ostrove, jednu stanglu cigariet (10 krabiciek).


Postovna znamka z Chile znazornujuca aj moai / moai na letisku Matavera / pekna mapa ostrova v hoteli / diskoteka Toroko v Hangaroa / bazen a hotel / zabery z dedinky Hangaroa ako restauracia a jedno obydlie / Ovahu plaz s ruzovym pieskom / drsne skaliste pobrezie / juzne pobrezie / zatoka Anakena a plaz s bielym koralovym jemnym pieskom

Z principu to nerobime, lebo sa moze velmi lahko stat, ze ta takto zneuziju ako kuriera drog, alebo niecoho ineho a mozes sa dostat do neuveritelnych tazkosti a naviac je aj po krasnej dovolenke. Tej pani, vlastne domorodky z Velikonocneho ostrova, sme urobili vynimku a sme to aj v poriadku odovzdali jej sestre. Samozrejme nas v ramci polyneskej pohostinnosti pozvala k jej rodine, kde sme pri kave mali zaujimave rozhovory. Pochopili sme to posielanie posty pomocou cestujucich (neboli sme jedini), lebo lodnou postou to ide mesiace a lietadlom je to neludsky drahe. Nas let s Boeing Jet 707 prebiehal v poriadku a my sme si dobre pospali az kym nas letusky nezobudili dobre rozvonajucou kavou. Po ranajkach, ked sme sa uz blizili k ostrovu, zrazu vypadli z priestoru nad nasimi hlavami kyslikove masky. Neskorsie, ked sme na to s Alicou spominali, uvedomili sme si, ze vlastne cestujuci si ani poriadne neuvedomili, ze co sa stalo a co mali podla instrukcii, ktore si vypocuju pred kazdym letom od letusiek, urobit. Aj moja prva reakcia bola, ze som vytiahol fotak a urobil fotku kyslikovych masiek a cestujucich, na ktorych je tiez vidiet, ze nic nezaregistrovali. Nakoniec sa vysvetlilo, ze to bol omyl a kapitan sa omluvil u cestujucich. Bol to dobry priklad na to, ze ludia v nebezpecnych situaciach casto reaguju falosne, alebo dokonca neskoro.

Onedlho na to, po siestich hodinach letu, objavil sa na horizonte uzky pruh zeme, ktory sa velmi rychlo priblizoval. Ako sme sa blizili k ostrovu nastal medzi cestujucimi rozruch pri okienkach a fotoaparaty cvakali o sto sest, u niektorych dokonca aj blesky. Ja som filmoval s videokamerou, ale napriek teleobjektivu obrovske sochy „moai“, pre ktore je ostrov svetoznamy, boli len ako male tmave bodky v pustej krajine. O malu chvilu neskorsie sme pristali na letisku Mataveri (postavene az v roku 1967), ktore nechala NASA pred rokmi predlzit a patricne vybudovat, tak aby vracajuca sa Space Shuttle z vesmiru v pripade nutnosti tu mohla pristat. Aj tu nas privitali miestne krasavice s pozdravom „kia orana“ (vitajte) a zavesili nam na krk pekne nahrdelniky z musliciek - miesto vencov z kvetin, ktorych tu maju pomenej ako sme neskorsie na ostrove videli. Z celeho lietadla nas tu ostalo len pät ludi a tak po rychlych formalitach sme vysli z budovy letiska, kde nas dvoch privital pan Christian Walter, povodom Nemec, ktory tu zije uz od roku 1980 so svojou miestnou manzelkou a ich detmi. Oboznamil sa s dejinami a archeologiou ostrova a stal sa z neho jeden velmi uznavany odbornik pre Velikonocny ostrov. Ja som o nom pocul este doma pri nasich pripravach na tuto cestu a v kutiku srdca sme dufali, ze budeme mat moznost ho osobne spoznat. To, ze nas dokonca on osobne pride privitat na letisko a ze nas bude pocas celeho nasho pobytu na ostrove, po dobu siestich dni sprevadzat, vysvetlovat a komentovat vsetky obhliadky, tak o tom sa nam ani len nesnivalo. Dohodli sme sa s nim na prvu obhliadku na druhu hodinu poobede a ze pride pre nas do hotela, ktoreho sam pan majitel prisiel pre nas na letisko. Rozlucili sme sa s Christianom a pan majitel nas odviezol do svojho hotela na zaciatku Hangaroy - jedinej osady tu na ostrove. Prvy hotel tu bol postaveny v roku 1971 a vtedy sa tu otvorili aj dvere pre turisticky ruch. Hned po ubytovani nas pozvala sama pani majitelka do jedalne na Schwarzwald tortu a nescafe (vlastne speciality z nasej krajiny) nebolo to preto, ze sme zo Svajciarska, ale stalo sa to vraj aj ich oblubenou specialitou.

Po takomto necakanom privitani, isli sme sa este rychlo obcerstvit do swimmingpoolu a uz sme sa aj vydali sami na prvu obhliadku do osady Hangaroa, asi 3 km od hotela, popri drsnom pobrezi. Nemohli sme sa uz dockat az do druhej poobede vidiet prvych moai na Ahu Tahai („ahu“ su kultove plosiny, na ktorych stoja sochy moai), ktori su este kusok dalej za Hangarou. Z dialky vyzerali velmi nenapadne, ale ako sme prichadzali blizsie videli sme, ze na lavom „ahu“ stoja 5 moai a napravo na zbyvajucich dvoch „ahu“ po jednom. Az ked sme uz stali pod tym najväcsim, samostatne stojacim moai Ko Te Riku (svojou vyskou patri do nizsej kategorie), tak to bol tazko opisatelny dojem, tak velkeho som si ho ozaj nikdy nepredstavoval. Preto si myslim, ze na fotkach je vzdy dolezite mat aspon jednu osobu v blizkosti objektu pre porovnanie rozmerov. Ozdoba na jeho hlave tzv. pukao vazi 10 ton a ma vraj znazornovat zvlastny uces. Samozrejme, ze aj toto miesto bolo zrestaurovane a velku zasluhu na tom ma americky archeolog Mulley. Zaujimavy je aj ovalny podorys originalneho obydlia, ktory je dobre vidiet zo zakladnych basaltovych kamenov s dierami, do ktorych sa zastrcila drevena kostra a pokryla pletenim rakosim. Obydlie malo tvar obrateneho clna a tym bolo voci silnemu vetru doslova aerodynamicke – cize idealne pre toto drsne podnebie. Ked je bezvetrie a svieti slnko, tak je tu ale dobre teplo.

Na toto pekne miesto dovezu na kratku obhliadku aj tranzitnych pasazierov v pripade, ze lietadlo na cas priletelo a nemusia dohanat strateny cas. V takom pripade zaujemcov dovezu sem s viacerymi autami a maju na vsetko 45 minut casu, urobit si prvy dojem zo soch – je to dobra propagacia a domaci dufaju, ze sa niekedy niektori z nich sem vratia na navstevu, lebo turismus je tu skoro jediny dobry prijem.

My sme sa tiez pomaly vratili cez Hangarou, kde sme si dali dobre studene pivo, trochu posedeli a rozrusene diskutovali o prvych dojmoch.

Este stale dobre rozhovoreni vratili sme sa do hotela, kde nas uz cakal chutny obed, ktory sme travili pri swimmingpoole az do nasho terminu odchodu na prvu obhliadku. Christian (pan Walter) prisiel pre nas presne o druhej s terennym vozidlom a miestnym soferom pri ktorom stali dve panie v strednom veku (Anglicanky), ktore tiez absolvuju s nami nasledujuce obhliadky. Vybrali sme sa do miestneho muzea, ktore je este kusok dalej na sever od dedinky a od prvych moai, ktorych sme uz doobeda videli. Exponaty muzea su vystavene v jednej prefabrikovanej hale a je vidiet, ze riaditel muzea Sergio Rapa zije pre toto muzeum. Vsetky exponaty, ci uz originaly, alebo velmi dobre kopie originalov roztrusenych v muzeach po celom svete, boli velmi pekne ulozene a opisane vo vitrinach, alebo na paneloch. V jednej casti haly na zemi v bielom plazovom piesku (tak ako ju nasli) lezala hlava stredne velkeho moai s jednym prazdnym ocnym dolkom a v druhom mala z ulomkov koralov zlozenu ocnu bulvu s ciernou zornickou z tmaveho kamena.


Giganticky posobiaci moai na Ahu Ko Te Riku, Tahai / ovalny podorys kamenneho zakladu obydlia / 5 moai na Ahu Vai Uri, Tahai

To bol slavny archeologicky objav pana Sergio Rapu v 80-tich rokoch minuleho storocia, ktorym dokazal, ze sochy neboli slepe ako sa dovtedy predpokladalo. Taketo oci sa vlozili az stojacemu moai na „ahu“ a tym sa vraj prebudil do zivota. Zaujimave je, ze sa zachovali nadherne sochy postav ludi z dreva, ale neexistuje ani jedna mala drevena socha moai z tych cias, na tej by sa videlo, ze ci mali oci a ked ano, tak ake? Dnes ich domorodci vysekavaju velmi sikovne s jednoduchou sekerkou z dreva. Aj nas sofer, pocas dvoch piknikov, vysekal z dreva sochu moai (asi 40 cm) a uz ju musel len jemne opracovat, ale to vraj urobi jeho syn doma.

Samozrejme, ze taky uzasny objav sa musel hned previest do skutocnosti a tak mnohe moai dostali oci. S takto zasadenymi ocami uz nevyzeraju tak prisne a chladno, dokonca mas dojem, ako keby sa sibalsky usmievali. V prijemnej atmosfere muzea nam Christian drzal skoro hodinovu velmi zaujimavu prednasku o historii ostrova. Nastastie nase dve Anglicanky vedeli celkom slusne nemecky a tak sme nemuseli stracat cas vykladu v dvoch reciach.

V roku 1575 n. l. pristali v zatoke Anakena tzv. „hanau momokos“ (kratke usi) prvi privandrovalci pod vedenim Hotu Matua, ktori sa vyznacovali tym, ze robili velmi pekne drevene sosky.


Zhromazdenie moai na upäti sopky / kamenolom a dielna na sopke Rano Raraku / zabery s roznymi sochami moai, kazdy s inym vyrazom tvare / jeden z najväcsich az 20 m velky, ale nedokonceny moai / jazvy v kamenolome po vysekanych moai a cela rada nad sebou nedokoncenych leziacich moai

Okolo 1610 n. l. s druhou pristahovaleckou vlnou prisli tzv. „hanau eepe“ (dlhe usi), ktore si umelo predlzovali vlozkami. Vytvorili tu kultove miesta tzv. „ahu“ s mnohymi sochami moai. Od zaciatku boli nezrovnalosti medzi nimi, ktore vyvrcholili v roku 1680, kedy „Kratke usi“ brutalne vykynozili „Dlhe usi“ a tym megalitova kultura v roku 1680 skoncila.

Holandska lod admirala Jacoba Roggeveena neocakavane natrafila v roku 1722 n. l. v Tichom oceane na maly ostrov, na ktorom zilo vtedy okolo 5.000 ludi a nazvali ho nakolko to bolo na Velikonoce - logicky Velikonocny ostrov.

V roku 1862 n. l. tu pristalo niekolko peruanskych lodi, ktorych posadka tu usporiadala doslova lov na ostrovanov, ktorych potom predali ako otrokov v Juznej Amerike. Ked sa podarilo po rokoch 15 zbedacenym ostrovanom vratit, ale aj s chorobami, zahuba ostrovanov pokracovala a nakoniec ostalo len okolo 100 povodnych obyvatelov.

V roku 1866 n. l. prisli prvi misionari a posledny kral ostrova Rokoroko He Tau zomrel.

Od roku 1888 n. l. patri ostrov Chile a jedine vdaka ludom, ktori sa zaujimali o stare kultury a prisli na ostrov v roznych casoch, sa zachoval aspon maly zlomok z historie ostrova. Nakolko vsetci tito nadsenci prisli az po zniceni povodnej kultury, tak vsetky tieto informacie nie su stopercentne vieryhodne.

Ostrov ma velmi chabu floru a faunu, z rastlin je najdolezitejsi bananovnik, sladke zemiaky, kukurica, avokado, rakos totora, taro (podava sa varene a chuti skoro ako nase chlpate knedliky) a k tomu pridu este citrusove plody. Okrem domacich zvierat su tu hlavne mysi, chrobaci, vtaci a to co tu ponukne more. Z muzea sme sa vratili k nasim prvym moai, kde pri Ahu Tahai Christian pokracoval vo svojom vyklade pri ktorom sme videli, ako sa moze jeden clovek pre nieco az tak nadchnut a doslova pre to zit.


Krater sopky Rano Raraku s jazerom dazdovej vody a rakosim / pohlad na svah kratru s mnohymi moai / priklady niekolkych moai / moai s vyrytou trojstaznovou plachetnicou na bruchu / niektori moai su z väcsej casti pod zemou / jediny moai ineho tvaru tzv. Tuturi 3.6 m vysoky klaciaci obor, ktoreho vykopala Heyerdahlova expedicia v roku 1956

Este dlho sme vychutnavali toto zaujimave miesto na tak opustenom kusku zeme ako je tento Velikonocny ostrov, kde sa splna sen mojich detskych rokov. Ako kazdy „spravny“ chlapec, okrem dennej beznej chlapcenskej cinnosti, cital som po veceroch, alebo dokonca v noci pod perinou s baterkou, dobrodruznu a cestopisnu literaturu. Napr. v casopisoch „Vpred“ a „Junak" vychadzal na pokracovanie cestopis aj s peknymi farebnymi fotkami „Za temnym sluncem“ a druha cast „Atoll Palmyra“, v ktorych sa dostane maly prazsky chlapec do New Yorku a dalej do Polynesie a opisuje svoje zazitky a prihody. Nesmiem zabudnut na Kon Tiki od T. Heyerdahla - moje prve citanie o Rapa Nui. To bolo po vojne v rokoch okolo 1947, ked som mal desat rokov a od tych cias je to moja najväcsia vasen cestovat a spoznavat nezname krajiny, najprv prstom na mape a neskorsie...

Pred vecerou sme sa vratili na hotel, dobre najedli a dlho do noci lezali na lehatkach pri bazene a hrali sa s miestnym psom, ktory si ma cim dalej tym viacej privlastnoval, drzal moje predloktie medzi zubami, dival sa mi do oci a nechcel ma nikam pustit. Az ked mu jeho panicka vysvetlila, ze sa to nepatri a ze jemu by sa to tiez nepacilo, keby ho ten ujo kusol do laby a nepustil prec. Pes si dal povedat a potom uz len lezal pri nas.

Na druhy den po bufetovych ranajkach, pri ktorych samozrejme nechybala ani Schwarzwald torta a nescafe, vyrazili sme v rovnakom zlozeni na celodenny vylet. Christian nam navrhol, nakolko pri nektorych obhliadkach treba aj vela vandrovat, aby sme si ciel vybrali vzdy rano podla pocasia hlavne kvoli dazdu, lebo niektore kopce porastene len nizkou travou su potom velmi smyklave.


Priklad peknej drevenej sosky kavakava (45 cm), ktoru som odfotil v muzeu v Aucklande / priklad jedinecneho pisma Rongorongo / pohlad na Ahu Nau Nau v zalive Anakena s palmovym hajom / povalani moai pri Ahu Vaihu / pohlad na moai na Ahu Nau Nau / priklad vytesanych vzorov na chrbte moai / priklad pisma na kopii Rongorongo dosticky / prirodzeny kamen o priemere 80 cm znazornujuci "pupok sveta"

Domaci sa tu vtedy sankuju, leziac hlavou dopredu na specialne spojenych dvoch asi 2 az 4 m dlhych bananovnikovych kmenoch (podla poctu jazdcov), dokonca vraj s impozantnou rychlostou. Zanechavaju za sebou pomerne hlboke z dialky viditelne ryhy, ktore sme si nevedeli vysvetlit az nam to Christian objasnil. My sme to nezazili, lebo sme mali take stastie, ze za cely nas pobyt, nepadla ani len jedna kvapka vody.

Navstivili sme sopku Rano Raraku a sucasne kamenolom a dielnu na vyrobu soch moai, ktora je od hotela 20 km vzdialena.

Ostrov ma vela zahad, jedna z nich su tieto obrie sochy – koho, alebo co znazornovali? Preco su take velke, co maju na hlavach a za akym ucelom a preco je ich tolko, az okolo 800 kusov? Ako ich transportovali z miesta vyroby na miesto urcenia, to su vzdialenosti od niekolkych 100 metrov az po najvzdialenejsiu je 16 km. Podla ustneho podania vraj sami chodili, co sa ako tak dokazalo v roku 1986, pri druhej expedicii Thor Heyerdala (znameho z Kon Tiki plavieb). Vtedy tu skumali rozne moznosti transportu, aj to tzv. chodenie pri ktorom mu bol velmi napomocny svojou teoriou cesky inzinier Pavel Pavel. Ozaj sa im podarilo s lanami a ludskou silou postavit sochu na zvlastny na tento ucel skonstruovany podstavec. Pomocou lan sochu rozkyvat a dostat ju do pohybu malym pootocenim raz dolava, potom zase doprava a o chvilu to ozaj vyzeralo, ako keby socha isla dopredu. To je vsetko pekne a asi na rovnom terene to vyborne ide, ale tu su aj kopecky ci uz hore, alebo dole a k tomu este tie vzdialenosti. Sochy vazili niekolko desiatok ton a ani jedna socha nebola vraj poskodena. V tych casoch tu neboli ziadne tazne zvierata a domorodci mali k dispozicii len silu svojich svalov, lana, kamene a drevene paky.


Jaskynny dom pri obradnom stredisko Orongo / rytiny Make a vtaci muzi na Orongo / 300 m strmy utes nad morom v pozadi ostrovceky Motu Kau Kau, Motu Iti a Motu Nui / vtaci muzi v muzeu / kamenne obydlia Orongo / obrovsky krater sopky Rano Kao s jazerom dazdovej vody a rakosim / boh Makemake Orongo / domorodci s divokymi konmi / moai, ktory pri experimente "chodil" / tvar moai s najdenymi zbytkami oka lezi v muzeu

Dalsou otazkou je cim ich vysekali a ako, videli sme tu sochy vo vsetkych moznych fazach opracovania. Z ulomkov xenolitu, tvrdeho nerastu, vyrobili sekerku tzv. „toki“ o vahe asi 2 kg a merala asi 20 cm. Jeden koniec vyzeral ako spicate dlato a druhy koniec sedel vyborne v ruke a zvetraly povrch sopecneho tufu sa dal pomerne dobre vysekat. Pod tym je potom ale nezvetraly a do toho sekat je uz podstatne tazsie. A takymito „toki“ vysekavali zo sopecneho tufu najprv tvar, telo, boky, opracovali ju a nakoniec ju museli vysekat zo spodu a tak ju uvolnit zo skaly. Potom ju na chrbte spustili po svahu dolu, postavili ju a mohli na nej este opracovat chrbat. Socha ostala na mieste, alebo bola pripravena na transport k niektoremu „ahu“. Niektore sochy su z casti v zemi a kolko soch je pod zemou, este neobjavenych, to nikto nevie.

Tu v kamenolome lezi vraj v roznych stadiach 400 nedokoncenych moai. Najväcsi nedokonceny moai je tzv. „El Gigante“, ktory je 21.8 metrov dlhy a bol by vazil 274 ton a niekolko dalsich je len o malo mensich. Tu sa zase cloveku rozum zastavi, ked vidi tu mohutnost na jednej strane a na druhej strane jednoduche sekerky, lana, drevene paky, ze ake vykony boli tito ostrovania schopni dosiahnut.

Este s otvorenymi ustami sme pokracovali do sopecneho kratru, ktory je z casti zaplneny dazdovou vodou a zcasti zarasteny rotora rakosom. Na svahu stoji vela peknych, dokoncenych soch, ktore sa vsetky pozeraju na jazero. Tu sme aj piknikovali, oddychovali a otazky na Christiana neprestavali a on bol nadseny, plne vo svojom zivle, ze sa niekto az tak zaujima o jeho oblubenu temu.


Puna Pau krater s dielnou pre cervene pokryvky hlav tzv. pukao / pukao na pobrezi / na Ahu Vinapu I. O Tahiri exaktne ulozene kamene pripominajuce stavby Inkov v Peru, ako napr. Sacsahuaman / Christian Walter pri vysvetlovani suvislosti so stavbami Inkov / piknik pod eukalyptusovymi stromami / celkovy pohlad na Ahu Vinapu / v roku 1960 znovu postavili na Ahu Akivi 7 moai / priklad ovalneho obydlia a podorysu zakladov z basaltoveho kamena s vydlazdenou terasou

Boli sme vdacni Sv. Petrovi, ze to s pocasim a nami tak dobre mysli, lebo keby tu prsalo, tak si to ani nechcem predstavit o co mensi zazitok by to bol. Slnko sa zacalo blizit k horizontu a my sme sa pomaly vybrali k nasmu vozidlu co bolo este pomerne daleko. Slnko tu zapada az okolo deviatej hodiny a tak sme prisli na veceru este za plneho svetla a potom zase k obligatnemu okupaniu, lenoseniu na lehatkach a velkych debatach o nasich zazitkoch, dokonca aj pes pozorne pocuval.

Nakolko pocasie bolo stale vyborne dalsi den navrhol Christian, zeby sme mohli ist na dve jedine piesocne plaze ostrova. Ked sme uz na Velikonocnom ostrove, patri sa tu aj okupat v mori. Je tam aj umelo zasadeny palmovy haj, takze o chladok, ktoreho na ostrove inac nie je vela a trochu polyneskej atmosfery nam (hlavne anglicankam, ktore boli trochu cervene) nezaskodi. Najprv sme si pozreli plaz Ovahu s peknym velmi ruzovym pieskom.

Zaliv Anakena, kde kedysi pristal Hotu Matua, so svojou bielou plazou a vodou hrajucou od svetlozelenej az po modru farbu doslova pozyvala sa okupat a piknikovat v prijemnom chladku paliem. Tu sa nachadza jedno tiez velmi pekne zrestaurovane Ahu Nau Nau. Velky dojem na nas urobil od prirody skoro pravidelne opracovany kamen o priemere 80 cm, ktory je vraj „pupkom sveta“ a takto nazyvaju ostrovania aj svoju domovinu „ te pito o te henua“ (pupok sveta). Lezi tu aj niekolko basaltovych platni, do ktorych su vyryte velke obrazce roznych zvierat ako jedna velryba, zralok a ine obrazce. Najväcsie „ahu“ leziace pri pobrezi je Ahu Tongariky, ktore bolo zrestaurovane v 90-tich rokoch minuleho storocia a stoji na nom 15 moai. Novych uzasnych dojmov bolo aj v tento den velmi mnoho.

Dalsie dni sme videli este vyhasnuty obrovsky krater sopky Rano Kao, plny dazdovej vody a rakosia, pri ktorom su postavene stare obydlia z kamenov a dokonca aj jaskynny dom.

Nedaleko je sakralne centrum Orongo, ktore je 300 metrov nad morom a v skalach je vela rytin znazornujucich okrem inych aj „vtacich muzov“, alebo soska Makemake ich najvyssieho boha – stvoritela. Odtialto zacinala kedysi aj sutaz rozhodujuca, ze ktory kmen bude mat na jeden rok vladu nad ostrovom. Kazdy kandidat na krala mal svojho mladeho reprezentanta, ktory pretekal za neho. Reprezentant, ktory priniesol z najväcsieho z protajsich ostrovcekov z Motu Nui, ako prvy nerozbite vajicko morskej lastovicky, toho pan sa stal kralom tzv. „Svätym vtacim muzom“. Reprezentanti museli najprv zosplhat 300 m, skocit do mora a preplavat s pomocnym plavakom z rakosia na ostrovcek Motu Nui medzi zralokmi, najst vtacie hniezdo s vajickom, alebo cakat nanho, doplavat naspät s vajickom priviazanym na celo, vysplhat sa 300 m spät hore na Orongo a kto odovzdal ako prvy nerozbite vajicko svojmu panovi ten vyhral. Mozno ste videli film „Rapa Nui“ od Kevin Costnera, v ktorom je velmi pekne a na originalnych miestach okrem ineho aj tato sutaz nafilmovana.

Zaujimava je skalna platforma Vinapu I. silne pripominajuca skalne muriva peruanskych Inkov, kde kamene su tak opracovane, ze exaktne zapadaju do seba a tym su velmi iste proti zemetraseniam. Preto vznikla aj jedna teoria, ze povodni obyvatelia ostrova prisli z Juznej Ameriky. Ale tato teoria je aj v mytoch peruanskych Indianov, ze v rokoch 500 n. l. Virakocha (Kon Tiki) po porazke usiel na more a osidlil Polynesiu. A aj Nor Thor Heyerdahl s piatimi druhmi sa uspesne preplavil na plti Kon Tiki v roku 1947 z Peru na Velikonocny ostrov. Tazko povedat, ze kto ma pravdu.

Od Hangaroy 10 km vzdialene, jedine vo vnutrozemi „ahu“, je Ahu A Kivi, kde postavili v roku 1960 sedem popadanych soch, ktore su vsak velmi zvetrale, lebo boli vystavene vetrom zo vsetkych stran a vraj jedine „ahu“ na ktorom pozeraju moai na more.

Na zpiatocnej prechadzke sme prisli ku kratru Puna Pau, kde vytesavali z cerveneho tufu pokryvky „pukao“ na hlavy moai. Ci mali znazornovat klobuk, vlasy, alebo na uzol uviazane vlasy, to sa s urcitostou nevie.

No a tak prisiel pomaly cas odchodu a rozlucky s Christianom, ktory nam tak uzasne vysvetloval vsetko zaujimave na tomto ostrove. Vzdy mal dobru naladu a neznervoznel ani vtedy, ked sme ostali asi 15 km od Hangaroy stat so zlomenym hriadelom na aute. Lietadlo zo Santiago de Chile priletelo presne a ked sme prisli na letisko uz sme sa stacili s Christianom len rychle, ale o to srdecnejsie rozlucit a podakovat sa za uzasny tyzden na Velikonocnom ostrove.

Dostat sa na Velikonocny ostrov, ktory da sa povedat, je najopustenejsi obyvany ostrov na svete, nie je este ani dnes take jednoduche. Ostrov lezi v Tichom oceane od svojej domovskej krajiny Chile 3.750 km a od Tahiti 4.250 km vzdialeny. Okrem najblizsieho neobyvatelneho skalnateho ostrova Sala y Gomez ( 2.000 km vzdialeny) nelezi v okruhu nekolkych tisicov kilometrov ziadny ostrov ani pevnina. Okrem niekolko malo okruznych plavieb okolo sveta, ktore maju vo svojom programe aj navstevu tohoto ostrova, jedina moznost sa sem dostat je lietadlom a aj to len s leteckou spolocnostou LAN CHILE, ktora tu ma medzipristatie na linke Santiago – Papeete a to len 2 – 3 tyzdenne podla rocneho obdobia. Ak ma niekto v umysle Velikonocny ostrov navstivit, tak je dobre si zabezpecit letenky (len pevne ceny a drahe) na urcity termin mesiace dopredu, co je pri tak malo letov aj pochopitelne. Nakoniec aj na samotnom ostrove je vsetko velmi drahe – vsetko musia dovazat, dokonca zakladne potraviny z velkej dialky a lod pride len par krat do roka. Naviac na ostrove sa toho vela neurodi a ani nevyrobi.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach v sirom svete na Tahiti a okolitych ostrovov Francuzskej Polynesie sa dozviete az v dalsom pokracovani Priloznika.

Tentokrat zostavame s pozdravom Kia orana co znamena asi ako vitajte.