Make your own free website on Tripod.com

bullet next back Autor : Juraj a Alice Višný
Název : SPOMIENKY NA NASE POTULKY SVETOM (8)





WADI RUM – UDOLIE PIESKU

Po pomerne kratkej noci, v ktorej sa asi nielen mne, snivalo o krasach a zaujimavostiach Petry a po vydatnych spolocnych ranajkach v nasom peknom hoteli, vydali sme sa minibusom na asi dvojhodinovu cestu.


Na zaciatku Wadi Rum lezi skalny utvar "Sedem stlpov mudrosti" pomenovany podla knihy T. E. Lawrenca

Tam na nas cakala zase jedna prirodna pochutka a to Wadi Rum - Udolie piesku, najvacsia a najkrajsia cerveno sfarbena pust Jordanska a kde kedysi pôsobil Lawrence z Arabie, ako sme sa dozvedeli z programu nasej okruznej cesty po Jordansku.

Asi 5 km juzne za mesteckom Quweirah odbocujeme z Desert Highway (spaja Amman s Agabou) smerom na vychod do Wadi Rum. Uz tu vidime popri ceste v dialke obrysy toho co nas ocakava. Su to ohromne velke skalne bloky, ktore pripominaju obrovske stavby stojace na obidvoch stranach cesty, s hlbokymi bocnymi udoliami az 20 metrov sirokymi, ktore delia tieto jednotlive masivy. Napriklad jeden z nich tzv. "Sedem stlpov mudrosti" je skalny utvar severne od prijazdovej asfaltovej cesty do Wadi Rum a meno dostal tento utvar podla rovnomenneho romanu T. E. Lawrenca, ktory mal v jeho tieni svoj hlavny stan a tabor s Beduinmi v 1. Svetovej vojne. V niektorej cestovnej prirucke sme citali, ze by sa monumentalny film "Lawrence z Arabie" z roku 1962 v hlavnych ulohach s Peter O`Toolom a Omar Sharifom, ktory dostal 7 Oscarov, mal vidiet pred tym, nez sa vyberiete do Wadi Rum, lebo vacsia cast filmu bola natacana na originalnych miestach vtedajsieho diania. Tuto dobru radu sme vsetci z nas splnali, lebo kazdy z nas tento film uz volakedy videl. Viackrat som uz v nasich predchadzajucich pokracovaniach spominal T. E. Lawrenca a teraz si myslim je dobra prilezitost sa o nom trochu rozpisat.


Nasa mala skupinka v najvacsej a najkrajsej pustnej krajine Jordanska Wadi Rum – skalny utvar vpravo hore pripomina tvar paviana z profilu

V prvej svetovej vojne je Osmanska risa spojencom Nemecka. Britsky archeolog, absolvent Oxfordu, jazykovedec, agent, dostojnik a vojnovy poradca Thomas Edward Lawrence cestuje, po predchadzajucich viacerych pobytoch v Kahyre a skoro po celom Oriente (presiel velku cast pesi), ako 28 rocny v roku 1916 v tajnej misii do Arabie. Velka Britania dufa na povstanie Arabov proti tureckej nadvlade. Lawrencovi sa naozaj podari ziskat si doveru Sejka Feisala a zjednotit hlavne rozvadene beduinske kmene. Arabi pod vedenim Emira z Mekky a jeho syna Feisala a britskeho dostojnika T. E. Lawrenca uspesne povstanu proti tureckej nadvlade. Vojenske uspechy "El Awrence", ako ho volali jeho spolubojovnici, mu priniesli slavu a titul velkeho hrdinu. Ako dobry priklad je jedna z klucovych udalosti, ktora sa odohrala v roku 1917, ked Lawrence so svojimi beduinskymi bojovnikmi dobil malu rybarsku dedinku Agabu, jediny pristup k moru. Tuto malu, ale strategicky velmi dolezitu dedinku, bolo mozne napadnut jedine od mora. Proti tomu bola vsak velmi dobre chranena ozbrojenou pevnostou a zo zadu ju chranila velka, doslova neprekonatelna a smrtelna pust, naco sa turecka posadka plne spoliehala. Lawrence tvrdil svojim bojovnikom, ze oni dokazu cez tuto pust prejst a napadnut Agabu zo zadu. Po dlhom prehovarani vybral sa s niekolkymi bojovnikmi na tuto skoro beznadejnu cestu. Vdaka jeho zatatosti a dobremu prikladu, pridali sa k nemu dalsi a dalsi bojovnici, ktori po tazkych utrapach v pusti dosiahli ozaj Agabu zo zadu a aj ju pomerne lahko dobili a tym zabezpecili staly prisun dalsich zbrani a dokonca aj vzacnych automobilov z Egypta. Odtial pokracoval ich vitazny pochod az do (uz spominaneho) Qasr Azraq. Medzitym padol Lawrence do zajatia Turkov, ktori ale na stastie nevedeli akeho prominenta sa im podarilo chytit. Vdaka pomoci jedneho spoluvazna sa mu, po velkych utrapach vo vazeni, podarilo ujst.

Za svoju vidinu, jedneho Spojeneho arabskeho kralovstva, musel vsak zaplatit vysoku cenu, lebo vitazne velmoci si rozdelili arabske krajiny podla svojej potreby, co bolo pre neho obrovskym sklamanim. Po navrate do Anglicka bol aj tam oslavovany ako velky hrdina. Zomrel tragicky v roku 1935 pri nehode so svojou motorkou.


Bizarne formy pieskovcovych a granitovych utvarov vo Wadi Rum

Nikto neopisal povaby Wadi Rumu poetickejsie, ako Lawrence vo svojej klasickej knihe "Sedem stlpov mudrosti" z roku 1926.

Po 30 km na uzkej asfaltovej ceste, miestami z casti pod pieskom – zbytky poslednej piesocnej burky - dosiahli sme malu dedinku rovnakeho mena Rum. Lezi na upäti 1754 metrov vysokej hory Dschebel Rum – najvyssi vrchol tohoto horskeho masivu a druhy najvyssi Jordanska. Dedinka pozostava z niekolkych pevnych domov z hlinenych tehal, typickych beduinskych stanov, jednej skoly, noveho hostinca a malej starej pevnosti. Tato pevnost je hlavnym sidlom legendarnej beduinskej policie – Desert camel corps, ktora este aj dnes precesava skoro cely Wadi Rum, aj ked hlavne hladanim zabludenych turistov, ale aj po paserakoch drog zo Saudskej Arabie. Z casti uz zamenili tavy za dzipy, ale este stale v ich typickych khaky uniformach s cerveno - bielymi karovanymi "uterkami" na hlavach, so striebornymi dykami a staromodnymi zbranami stelesnuju klasicky obraz neohrozenych a hrdych synov puste. V casoch nasej navstevy tu este nebol (nastastie) ziadny hotel a Rum bol, este stale ako volakedy za starych cias, bez velkeho komfortu a vdaka tomu bol cielom len viacmenej fanatikov prirody, ktori su schopni spat aj pod holym nebom.

My sme navstivili s Mahmudom jeho znamych Beduinov v prijemnom chladku pod ich stanom. Sediac na krasnych orientalnych kobercoch, popijajuc horuci a sladky pfefermincovy caj, rozmyslali sme o dalsich moznostiach prehliadky obrovskeho Wadi Rum, oblasti kde uz nevedu ziadne cesty.


Na upäti hory Dschebel Kazal obdivujeme stopy roznych zvierat puste

Wadi Rum vznikol vdaka erozie pocas milionov rokov, kde su udolia vo vyske 900 az 1000 metrov nad morom, granitove a pieskovcove skaly vycnievaju z nich o 500 az 750 metrov vyssie. Obhliadku celej casti mozno absolvovat viacerymi sposobmi, ale vzdy je to po stopach Beduinov a Lawrenca. Jedna z moznosti bola na konoch, ktora vsak nevyhovovala vsetkym, lebo niektori este nikdy nesedeli na konoch a mali pred nimi velky respekt napriek tomu, ze to boli nadherne arabske kone. Dalsia moznost bola na tavach – co sme po skusenostiach spred par rokov z jednej nasej cesty s tavami po Sahare - tiez zavrhli. Vtedy sme sedeli vzdy viacej hodin na tave – nastupovanie a zostupovanie bolo pre nas laikov smiesne a vzdy pomerne zdlhave a tym aj casovo velmi stratove. Naviac sme isli stale v pomerne hlbokom piesku a po vselijakych piesocnych dunach, co pre tavy s ich sirokymi labami nebol problem, ale pre ludi by to bolo velmi namahave a tym taketo cestovanie malo vtedy aj svoje opodstatnenie. Tu vsak nebol piesok tak hlboky, tak sme sa rozhodli prve kilometre urobit s dzipom a potom dalej na nasich dvoch "vlastnych nohach" - ved sme boli uz v celkom dobrej kondicii. No a tak sme (nasa mala skupinka s nasim Mahmudom) vyrazili na prve kilometre s dzipom. Po ich absolvovani sme si vzali z dzipu len to najnutnejsie, lebo sa s nim stretneme zase az vecer v tabore. Hlavne kazdy z nas dostatok vody, lebo mnohi turisti casto podcenia nebezpecenstva, ktore cakaju v pusti na tych lahkomyselnych – co sa moze velmi rychlo vypomstit ako napriklad tzv. vnutornym vysusenim tela, alebo telesnym vycerpanim.


Zaujimava hora tvaru skoro perfektnej pyramidy a vpravo pripominajuca leziaceho Budhu (zo zadu) z Polonaruwy na Sri Lanke

To, ze sme sa dobre rozhodli, sme zistili pomerne skoro, lebo citit ten pustny, nie velmi hlboky piesok pod vlastnymi nohami, moznost sa ku vsetkemu zaujimavemu aj zohnut a pozriet si zblizka napr. rozne rastliny, stopy skorpionov, hadov, obrovskych mravcov a vselicoho ineho. Oci sediaceho cloveka na tave su vo vyske ca. 2,5 metra od zeme co je ozaj vysoko a naviac k tomu sa musis este sustredit na vedenie tavy, cize na pozorovanie neostane vela casu. Skratka vychutnavali sme velmi zaujimavu a stale sa meniacu krajinu a nie len jazdu na tave. Aspon ja som mal uzasny pocit, ako keby som bol jeden jednoliaty celok s touto nadhernou pustou.

Nehovoriac o tom, ze na mnohe miesta ako napr. v bocnych a velmi uzkych kanonoch, by sme sa s nasimi stvornohymi priatelmi - tavami, alebo konmi - vobec neboli dostali a museli by sme ich opustit, alebo sa vzdat vidiet mnohe zaujimave veci ako napr. prastare vysekane napisy a vyryte kresby Nabatejcov a Thamudov na skalnych stenach priepasti. Videli sme obrazy napr. mimoriadne vysokych ludi, obrysy ruk a noh, lovecke sceny, vselijake zvierata a cele karavany atd. vraj z piateho storocia pred n. l. az po siedme storocie nasho letopoctu.

Aj ked sme sa tentokrat nerozhodli pre tavy, tak by som rad spomenul par slovami, ake su to uzasne zvierata. Nie nadarmo sa hovori, ze najlepsim priatelom Beduina je tava a to nielen v Jordansku, ale v celej arabskej oblasti, hlavne kde su puste. Dokonca dnes uz aj v Australii v Outback je tava vybornym pomocnikom cloveka. V arabskej reci existuje cez 160 synonymov pre toto zviera puste, napr. slovo Dschamal s roznym prizvukom znamena tavu, alebo aj krasu. S tymto najzauzivanejsim menom Dschamal, menuju tu muzi sucasne svoj druhy najvacsi poklad - jednu krasnu zenu.


Impozantny kanon s mnohymi kresbami, ktore sme mohli obdivovat a ho cely prejst vdaka velmi suchemu obdobiu, lebo pocas dazdov su skaly velmi smyklave, alebo sa tu dokonca vali voda

Korene tohto uctievania sa datuju az do cias, ked boli prve tavy ochocene a to pred viac ako 4 tisic rokmi. Toto velke ocenenie nie je len nejaky vymysel. Obyvatelia puste dakuju tomuto, ako hovoria "najvacsiemu daru Alaha," velmi vela, vlastne celu svoju existenciu. Je nielen meritkom zivotnej urovne a socialneho postavenia, ale aj dopravnym prostriedkom a dodavatelom potravy a oblecenia. Aj ked maso pribudajucimi rokmi je stale tuhsie, zato malotucne mlieko je bohate na vitaminy a mineraly a je vraj velmi ucinne proti ocnym chorobam. Koza je dobrym materialom pre opasky, tasky a sandale. Z tavych vlasov a chlpov sa robia ich stany, teple deky a oblecenie. Dokonca suche lajno je dobrym palivom a urin je vraj bezzarodkove zazracne cistidlo.

Naviac su aj dobrym kapitalom, platia sa nimi nevesty, alebo sa vykupuju previnenia za zlociny. Mnohym synom puste zachranili tavy zivot tym, ze svojim siestym zmyslom nasli v poslednej chvili pramen vody. K tomu maju tavy este aj neuveritelne "technicke" parametre: s nakladom az do 200 kg vydrzia ist hodiny a hodiny a to rychlostou 4 az 5 km za hod., dosiahnu maximalnu rychlost cez 20 km / hod., za den prejdu hravo viac ako 40 km a ich "opotrebovanie" je minimalne. Za 15 minut su schopne vypit 150 litrov vody a s tou zasobou vydrzia, viac ako dva tyzdne, bez pitia. Cele telo je maximalne prisposobene zivotu v pusti ako napr. velke mozolnate chodidla, ktore zabranuju hlbokemu zabaraniu sa do piesku. Takto by som mohol este dlho pokracovat, uz len toto na koniec - bez tohto uzasneho zvierata by sa ludom podmanenie puste asi nikdy nebolo podarilo. Starocia boli tavie karavany jedina moznost transportovat tovar a ludi cez rozsiahle puste.


V malej chutnej oaze, v tabore Beduinov pred nasim stanom, ktory sme vlastne ani nepotrebovali

Po par kilometrov si stale viac uvedomujem, ze aka je to nadherna vandrovka v tak cervenom piesku, ze az taky nebol ani pri Ayers Rock, alebo Olgas v Australii. Medzi bizarnymi skalnymi utvarmi, ci uz z cerveneho pieskovca, alebo tmaveho granitu sa nam otvarali stale nove nadherne scenerie v tejto carovnej krajine. Velmi pekne to opisuje T. E. Lawrence vo svojej uz spominanej knihe. Ten klud, ticho, obrovske priestory so stale novymi uzasnymi motivmi a len my 6 priatelia s nasim Mahmudom - to su spomienky na cely zivot. Dobre to hovorievala moja mama – "Spomienky ti v zivote nemoze nikto vziat, ukradnut, ani zostatnit a v tazkych chvilach v zivote, mozes z nich cerpat dalsiu silu, aby si sa z pripadnych problemov zase dostal" - aku len mala pravdu.

Spominam si, ze nejaka cestovna prirucka opisuje Wadi Rum ako mesacnu krajinu. V duchu sa musim ozaj smiat, lebo keby takto vyzerala mesacna krajina, tak by bol nas "Mesiac" asi uz davno obyvany. Ale proti gustu ziaden disputat, ako sa volakedy u nas hovorilo. Je to najlepsi priklad na to, ze dojmy podliehaju ozaj silne individualnym a subjektivnym pocitom, mozno bol autor farboslepy, alebo este nikdy nevidel dokumentaciu z mesacnej krajiny, alebo nebol nikdy vo Wadi Rum.

Po asi 15 km vandrovky sa zacina slnko pomaly blizit k horizontu a mi prichadzame do beduinskeho tabora v malej oaze s niekolkymi palmami a s typickymi tmavohnedymi stanmi upletenych z kozich chlpov. Vybrali sme si z nasho dzipu, ktory tu uz na nas cakal, dopredu pripravenu tasku s najnutnejsimi vecami. Nasli sme si nam prideleny stan, upravili jednoduche drevene postele s tavimi dekami este za denneho svetla a isli sa dat trochu do poriadku pred vecerou pri taborovom ohni, na ktoru sme sa velmi tesili. Pred vecerou sme zazili este nadherny, romanticky zapad slnka, ktory v nicom nezaostaval za zapadmi slnka na predavanych pohladniciach. Akonahle zmizli posledne slnecne luce, sa citelne ochladilo a my sme sa ponahlali k uz plapolajucemu a dobre rozvoniavajucemu taboraku, kde na nas cakala zasluzena vecera. Po vybornom jedle a dobrej kave, kto chcel mohol vychutnat aj vodne fajky a po zaujimavych debatach so spoluzmyslajucimi svetobeznikmi, sme sa pomaly odobrali k nasim stanom.

V tmavej noci, bez mesacneho svetla, vynikali hviezdy este viac, trblietali sa mimoriadne silno a jasne a bolo ich neuveritelne vela. Samozrejme prispelo k tomu aj to, ze vlhkost vzduchu bola minimalna a naviac este neboli ani ziadne rusive svetla ako v civilizacii. Ked sme prisli k nasmu stanu, povedali sme si s Alicou, ze takuto prilezitost spat pod takouto hviezdnatou oblohou si nenechame ujst. Vytiahli sme nase postele zo stanov na volne priestranstvo, tak aby sme videli co najviac oblohy, zabalili sa do deky a dlho do noci vychutnavali tuto uzasnu nocnu atmosferu puste, kym sme nezaspali spankom spravodlivych. Nad ranom sme sa zobudili na velmi cerstvy vzduch, ako sme sa potom dozvedeli boli len 3° C. Najlepsie vsak na celom bolo, ze okolo nas boli same postele a myslim, ze dokonca asi vsetkych ostatnych obyvatelov tabora. Pri ranajkach nam hovorili, ze ked videli, ze my dvaja lezime pod holym nebom, im to nedalo a nasledovali nas priklad a velmi si pochvalovali, ze dobre urobili.

Po vydatnych ranajkach sme sa vydali s nasim dzipom na cestu do jedineho pristavneho mesta Jordanska do Agaby, kde zacinala a aj zajtra skonci tato nasa okruzna cesta po Jordansku. Vzdusnou ciarou je Agaba od Wadi Rum vzdialena len necelych 50 km. My sme tuto pomerne neschodnu a vyslovene dobrodruznu cestu cez Wadi Yutm el – Umran absolvovali nadalej s nasim dzipom a ako vyborny sprievodca sa zase osvedcil nas Mahmud. Po prichode do Agaby sme sa ubytovali zase v hoteli, ktory sme my dvaja s Alicou nechtiac (lebo sme vtedy prisli o den skorej) uz spoznali na zaciatku nasej cesty v Jordansku. V prvom rade sme oprasili nase veci a ocistili topanky od hrubej vrstvy pustneho prachu a hned potom sme sa ponorili v peknom hotelovom bazene.

Po par hodinach lenosenia a kupania sme sa vybrali s Mahmudom na obhliadku Agaby a neskorsie na spolocnu rozluckovu veceru, na ktorej sme sa s nim vsetci velmi dojimavo rozlucili po osmich spolu stravenych nezabudnutelnych dni. Aj vdaka jemu to bola jedna ozaj vydarena okruzna cesta, na ktorej nam vsetko vyslo optimalne – dokonca aj pocasie, co nie je celkom samozrejme.

Stretli sme skupinu, ktora mala smolu a v Petre aj vo Wadi Rum mali piesocnu burku a okolo usi a do oci im hvizdal silny vietor plny piesku a nevideli skoro nic.

Pre nas je to jedna z najfascinujucejsich pustnych krajin na svete, zo surealistickymi a divoko zubatymi utvarmi z granitu a pieskovcovych kopcov a skal, na ktore budeme este dlho spominat.

Na druhy den sme sa odviezli do pristavu Agaby, odkial sme sa bez problemov za hodinu preplavili rychlolodou do Nuweiby na Sinajskom poloostrove. Tu nas siestich uz ocakavali tri limuziny aj so sofermi z nasho hotela v Sharm el Sheikh, s ktorymi sme velmi rychlo absolvovali nasledujucich necelych 200 km cesty.

Co nas ocakavalo pri dalsich potulkach na Sinajskom poloostrove, dozviete sa az v dalsom pokracovani a zatial zostavame s arabskym masaa l – chajri (asi ako dobry vecer).